Existuje riešenie?

ČO BY ste mali urobiť s nechcenou vecou? Zdá sa, že prostá, jasná odpoveď znie: „Odhodiť ju.“ Ale likvidácia odpadu nie je vždy taká jednoduchá. Kam ho vyhodiť? Istá talianska environmentálna asociácia odhaduje, že kým sa rozloží sklenená fľaša hodená do mora, trvá to 1000 rokov. Naproti tomu papierové vreckovky sa rozložia už za tri mesiace. Cigaretový ohorok znečistí more až na päť rokov, igelitové tašky  na 10 až 20 rokov, veci z nylonu na 30 až 40 rokov, plechovky na 500 rokov a polystyrén na 1000 rokov.

Záplava smetí sa nesmierne rozširuje. Obchod dnes toho ponúka veľa na predaj a svet reklamy nás chce presvedčiť, že to všetko potrebujeme. Britské noviny The Guardian to výstižne vyjadrili: „Pracovníci reklamy nám pomáhajú uspokojovať potreby, o ktorých sme nikdy nevedeli, že ich máme.“ Zvádza nás to kupovať to, čo je na trhu novinkou, len aby sme neprišli o niečo nové. A, samozrejme, v reklamnej terminológii „nové“ znamená „lepšie a vyššej kvality“, zatiaľ čo „staré“ znamená „horšie a zastarané“.

Preto nás reklama často nabáda skôr kupovať nové ako opravovať staré. Tvrdí, že nahradiť staré veci je praktickejšie a ekonomickejšie ako ich opravovať. Niekedy to platí. Ale často je odhadzovanie starých vecí a ich nahrádzanie novými drahé a zbytočné.

Mnoho výrobkov je dnes určených na vyhodenie. Možno je ťažké ich opraviť — a na to by sme mali pamätať pri nákupe. Istý nemecký časopis pre zákazníkov uviedol: „Životnosť jednotlivých produktov sa naďalej skracuje. Čo bolo včera ‚in‘, je dnes ‚out‘ a často to končí v odpadkoch. Tak sa denne stáva z cenných surovín bezcenný odpad!“

Naozaj prináša toto neviazané nakupovanie spotrebiteľovi úžitok? V skutočnosti na tom profitujú obchody odhodlané naplniť svoje pokladnice. Švajčiarsky týždenník Die Weltwoche tvrdí: „Keby všetci používali nábytok a auto celý život alebo čo i len dvakrát tak dlho ako dnes, zaručene by to spôsobilo hospodársky kolaps.“ Hospodársky kolaps určite nič nevyrieši, lebo tým by sa vyradili z práce aj spotrebitelia. Ako teda možno vyriešiť prebytok odpadu?

Vyhodiť, recyklovať alebo redukovať?

Niektoré priemyselné krajiny idú ľahšou cestou a svoj odpad jednoducho vyvážajú do rozvojových krajín. Istá správa napríklad uvádza, že „na jednom všeobecne známom mieste v Nigérii bolo objavených 3500 ton jedovatých chemikálií, ktoré vytekali z vyše 8000 hrdzavejúcich sudov, čím zamorili pôdu i spodnú vodu“. Ako vidno, tento spôsob likvidácie odpadu nie je ani praktickým riešením, ani chvályhodným spôsobom zaobchádzania s druhými ľuďmi.

A čo keby sme recyklovali nechcené veci na ďalšie použitie namiesto toho, aby sme ich odhadzovali? Takéto programy si, samozrejme, vyžadujú, aby spotrebitelia triedili odpad podľa jednotlivých kategórií, čo na niektorých miestach už vyžaduje zákon. Úrady môžu žiadať, aby ľudia triedili odpad napríklad do kategórií papier, kartón, kov, sklo a biologický odpad. Sklo sa zasa možno musí triediť podľa farby.

Je zrejmé, že recyklácia má svoje výhody. Kniha 5000 Days to Save the Planet (5000 dní na záchranu planéty) poznamenáva, že recykláciou hliníka „sa ušetrí veľké množstvo energie“ a môže sa „znížiť poškodzovanie životného prostredia spôsobované povrchovou ťažbou bauxitu“. Táto kniha to ďalej vysvetľuje: „Na rovnaké množstvo vyrobeného papiera sa pri recyklácii spotrebuje iba polovica energie a desatina vody... Mnoho odpadových produktov možno zozbierať, recyklovať a znova použiť... Dokonca aj tam, kde priemysel nedokáže znova využiť vlastný odpad, môže ho recyklovať, aby ho mohli použiť iní... V Holandsku úspešne funguje sieť výmeny odpadových látok už od začiatku 70. rokov 20. storočia.“

 Niektoré autority sa skôr ako na hľadanie spôsobov na likvidáciu odpadu zameriavajú na zamedzenie hromadenia odpadu. Spomenutá kniha upozorňuje, že ak má ľudstvo „prejsť z konzumného hospodárenia... na šetrnú spoločnosť, v ktorej sa minimalizuje vytváranie odpadu a redukuje čerpanie zdrojov, je nutné niečo podniknúť“.

Ale u tých, ktorí sa chcú „odvrátiť od ‚odpadkového‘ hospodárstva“, bude potrebná ochota používať kúpený tovar tak dlho, ako je to len možné, a odhadzovať ho až vtedy, keď sa už nedá opraviť. Je potrebné, aby sme veci, ktoré nechceme, ale stále sú použiteľné, dali tým, čo ich budú používať. Darmstadtská kancelária nemeckého Öko-Institut (Inštitútu aplikovanej ekológie) odhaduje, že domácnosť, ktorá sa dôsledne drží zásady „používať namiesto ničiť“, vyprodukuje až o 75 percent menej odpadu ako priemerná domácnosť.

Ale bude sa týchto zásad držať dostatok domácností? Zdá sa to nepravdepodobné. Problém, aký má ľudstvo s odpadom, je iba príznakom závažnejšieho problému. V dnešnej konzumnej spoločnosti stále viac ľudí prijíma takpovediac konzumné zmýšľanie. Preskúmajme tento postoj — a niekoľko krajností, ku ktorým môže viesť.

Nebezpečenstvá konzumného zmýšľania

Konzumné zmýšľanie môže predstavovať viac ako iba nepatrné plytvanie. Môže u ľudí viesť k nevďačnosti a bezohľadnosti, takže bezstarostne plytvajú veľkým množstvom nedotknutých potravín a iných zdrojov. Tí, ktorí sú zameraní na seba, ovládaní módnymi výstrelkami, tým, čo sa im páči a čo nepáči, môžu neprestajne cítiť nutkanie vymieňať dobré oblečenie, nábytok a iné veci za nové.

Ale konzumné zmýšľanie sa nemusí týkať len vecí. Nedávna správa jedného nemeckého projektu zameraného na zužitkovanie vyradeného domáceho náradia poznamenávala: „Spôsob, akým zaobchádzame so zostavou nábytku v obývačke, ktorá nám už viac nevyhovuje a po piatich rokoch ju vyhodíme, aby sme ju nahradili novou, sa prejaví v spôsobe, akým zaobchádzame s ľuďmi. Otázkou zostáva, ako dlho to môže naša spoločnosť tolerovať.“ Správa ďalej uvádza: „Len čo človek už nedokáže podávať maximálny výkon, nahradí ho niekto iný. Veď dostupných pracovníkov je veľa!“

Bývalý americký viceprezident Al Gore v knihe Earth in the Balance (Osud zeme na vážkach) položil výstižnú otázku: „Ak začíname považovať veci, ktoré používame, za jednorazové, nezmenili sme podobne aj spôsob nášho myslenia v súvislosti s ostatnými ľudskými bytosťami?... Nestratili sme medzitým ocenenie pre jedinečnosť každého jednotlivca?“

Pre ľudí, ktorí si prestali ceniť druhých a stratili k nim úctu, bude pravdepodobne ľahšie odvrhnúť priateľov alebo manželského partnera — a nebudú si to tak vyčítať. Nemecké noviny Süddeutsche Zeitung v komentári k tomuto spôsobu myslenia uvádzajú: „Dva razy v roku si kupujeme nové oblečenie, každé štyri roky nové auto a každých desať rokov nový nábytok do obývacej izby; každý rok hľadáme nové miesto na dovolenku; meníme bývanie, zamestnanie, obchod — tak prečo nevymeniť svojho manželského partnera?“

 Zdá sa, akoby niektorí ľudia boli ochotní odhodiť takmer všetko, čo sa pre nich stane príťažou. Napríklad v roku 1999 v jednej európskej krajine majitelia opustili podľa odhadu 100 000 mačiek a 96 000 psov. Jedna aktivistka z ochrany zvierat hovorí, že jej spoluobčania „nepovažujú vlastníctvo domáceho miláčika za dlhodobý záväzok. V septembri si kúpia šteňa a v auguste [o rok neskôr, keď odídu na dovolenku] ho opustia.“ Ešte horšie je, že konzumné zmýšľanie sa prejavuje aj v postoji k samotnému ľudskému životu.

Nedostatok úcty k životu

Ako sa zdá, dnes si mnohí ľudia myslia, že ich život nemá skutočnú hodnotu. Z čoho to vidno? Napríklad jeden európsky časopis nedávno poznamenal, že v posledných rokoch u mladých ľudí vzrastá ochota podstupovať riziko. Vidieť to vo väčšej ochote zúčastňovať sa na extrémnych športoch. Pre niekoľko okamihov vzrušenia sú ochotní riskovať život! A obchodníci bažiaci po zisku tento trend nadšene využívajú. Istý nemecký politik poznamenal, že propagátori extrémnych športov „často považujú zárobky za dôležitejšie ako zdravie a život človeka“.

A čo márnenie ľudského života ešte pred narodením? Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že „asi 75 miliónov detí ročne počatých na celom svete v skutočnosti nikto nechce. Pre mnohé ženy je potrat jediným riešením.“ Dojčatám hrozí nebezpečenstvo aj po narodení. Podľa brazílskych novín O Estado de S. Paulo „stúpa počet prípadov opustených detí, ktoré zostali na ulici“. Je to tak aj vo vašom okolí?

V dnešnom svete okolo seba vidíme dôkazy toho, že ľudský život sa považuje za lacný, bezcenný, za niečo, čo možno takmer nedbalo odhodiť. Tento trend vidíme v obľúbenej násilnej zábave s „hrdinami“, ktorí zabíjajú húfy „chuligánov“ v jedinom filme alebo televíznom programe. Vidíme to v neustávajúcich vlnách násilných trestných činov, ktoré sa šíria po celej zemi, keď zlodeji zabíjajú svoje obete aj pre malé sumy peňazí — alebo celkom bezdôvodne. A vidíme to v spravodajstve v otrasných správach o teroristických útokoch, o etnických čistkách a o otvorenej genocíde a to všetko zahŕňa kruté masové vraždenie ľudí — so vzácnym životom sa zaobchádza ako s odpadkami.

Možno sa nevyhneme životu v spoločnosti, ktorá kopí odpadky, ale môžeme predchádzať tomu, že by sme si osvojili jej zmýšľanie. Nasledujúci článok rozoberie, čo nám môže pomôcť poradiť si v dnešnej konzumnej spoločnosti a tiež ako zvládnuť nežiaduce postoje, ktoré táto spoločnosť so sebou prináša.

[Obrázok na strane 6]

Na mnohých miestach je recyklácia povinná

[Obrázky na strane 7]

Podnecujú vás meniace sa módne výstrelky odhadzovať dobré oblečenie a kupovať si nové?

[Obrázok na strane 8]

Nenarodené dieťa si treba ceniť, a nie „odhodiť“ ho

[Prameň ilustrácie]

Index Stock Photography Inc./​BSIP Agency

[Obrázok na strane 8]

Život je príliš vzácny na to, aby sme s ním hazardovali len tak pre vzrušenie