Čo o tom hovorí Biblia?

Archeológia — je nevyhnutná pre vieru?

V roku 1873 anglický duchovný Samuel Manning o Jeruzaleme napísal: „Pútnici priťahovaní neodolateľnou príťažlivosťou sem prúdia zo všetkých končín zeme. Milióny ľudí sa na rúcajúce sa múry, zanedbané špinavé ulice, rozpadávajúce sa zrúcaniny pozerajú s takým hlbokým a posvätným záujmom, aký nevyvolá žiadne iné miesto na zemi.“

ČARO Svätej zeme priťahuje ľudí prinajmenšom od čias rímskeho cisára Konštantína. * Asi 1500 rokov pútnici prichádzali a odchádzali, pričom hľadali náboženský, osobný kontakt so Svätou zemou. Ale čo je prekvapujúce, až na začiatku 19. storočia začali týchto pútnikov sprevádzať učenci, ktorí tak otvorili éru biblickej archeológie — štúdium artefaktov, ľudí, miest a jazykov starovekej Svätej zeme.

Objavy archeológov viedli k rozšírenému porozumeniu mnohých aspektov biblických čias. Archeologické nálezy sú často v súlade s biblickou históriou. Ale je také poznanie pre vieru kresťana nevyhnutné? Pri hľadaní odpovede na túto otázku zamerajme svoju pozornosť na miesto mnohých archeologických vykopávok — na mesto Jeruzalem a jeho chrám.

„Nezostane kameň na kameni“

Podľa židovského kalendára Ježiš Kristus odišiel posledný raz z chrámu v Jeruzaleme sprevádzaný svojimi učeníkmi 11. nisana, na  jar roku 33 n. l. Cestou k Olivovému vrchu jeden učeník povedal: „Učiteľ, pozri, aké kamene a aké budovy!“ — Marek 13:1.

Títo verní Židia mali hlbokú lásku k Bohu a k jeho chrámu. Boli hrdí na tento nádherný komplex budov a na 1500-ročnú tradíciu, ktorú predstavoval. Odpoveď, ktorú dal Ježiš svojmu učeníkovi, bola šokujúca: „Vidíš tie veľké budovy? Istotne tu nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.“ — Marek 13:2.

Ako by Boh mohol nechať zničiť vlastný chrám teraz, keď prišiel sľúbený Mesiáš? Ježišovi učeníci až postupne a iba s pomocou svätého ducha plne pochopili, čo mal Ježiš na mysli. Ale čo majú Ježišove slová spoločné s biblickou archeológiou?

Nové „mesto“

Na Letnice roku 33 n. l. židovský národ stratil svoje priaznivé postavenie pred Bohom. (Matúš 21:43) Tým sa vytvorila cesta pre niečo omnoho významnejšie — pre nebeskú vládu, ktorá prinesie požehnania celému ľudstvu. (Matúš 10:7) V súlade s Ježišovým proroctvom bol Jeruzalem i jeho chrám v roku 70 n. l. zničený. Archeológia podporuje biblický záznam o tejto udalosti. Ale viera kresťanov nezávisí od toho, či boli objavené zrúcaniny tohto starovekého chrámu. Ich viera sa sústreďuje na iný Jeruzalem, ale to je odlišný typ mesta.

V roku 96 n. l. apoštol Ján, ktorý počul Ježišovo proroctvo o zničení Jeruzalema i jeho chrámu a dožil sa jeho splnenia, dostal nasledujúce videnie: „Videl som aj sväté mesto, Nový Jeruzalem, zostupujúci od Boha z neba.“ Hlas z trónu povedal: „[Boh] bude bývať s [ľudstvom] a oni budú jeho ľudom. A sám Boh bude s nimi. A zotrie im každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti.“ — Zjavenie 21:2–4.

Toto „mesto“ tvoria verní kresťania, ktorí budú s Kristom slúžiť v nebi ako králi. Spolu predstavujú nebeskú vládu — Božie Kráľovstvo —, ktorá bude vládnuť nad zemou a počas milénia privedie ľudský rod späť k dokonalosti. (Matúš 6:10; 2. Petra 3:13) Židovskí kresťania z prvého storočia, ktorí sa mali stať súčasťou tejto skupiny, si uvedomovali, že nič, čo mali v židovskom systéme vecí, nebolo možno porovnať s výsadou vládnuť s Kristom v nebi.

Apoštol Pavol hovorí za nich všetkých, keď o svojom niekdajšom prominentnom postavení v judaizme píše: „To, čo bolo pre mňa ziskom, som považoval za stratu pre Krista. Áno, naozaj to aj všetko považujem za stratu pre vynikajúcu hodnotu poznania Krista Ježiša, svojho Pána.“ — Filipanom 3:7, 8.

Keďže apoštol Pavol pristupoval k Božiemu Zákonu a k chrámovému usporiadaniu s tou najväčšou úctou, jeho slová očividne nenaznačujú, že by sa na toto Božie usporiadanie malo pozerať zhora. * (Skutky 21:20–24) Pavol jednoducho ukázal, že kresťanské usporiadanie je nadradené židovskému systému.

Niet pochýb, že Pavol a ostatní židovskí kresťania prvého storočia mali špecifické vedomosti o mnohých fascinujúcich podrobnostiach židovského systému vecí. A keďže archeológia otvára okná do minulosti, niektoré z týchto podrobností môžu vďaka nej pochopiť aj kresťania v súčasnosti. Ale všimnite si, na čo Pavol predovšetkým obrátil pozornosť mladého Timoteja: „Uvažuj o týchto veciach [súvisiacich s kresťanským zborom]; zahĺb sa do nich, aby bol tvoj pokrok zjavný všetkým.“ — 1. Timotejovi 4:15.

Je chvályhodné, že biblická archeológia pomohla rozšíriť naše porozumenie pozadia biblických udalostí. No kresťania si uvedomujú, že ich viera nezávisí od dôkazov, ktoré vykopali ľudia, ale od Božieho Slova, Biblie. — 1. Tesaloničanom 2:13; 2. Timotejovi 3:16, 17.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázky na strane 18]

Hore: Jeruzalem v roku 1920; rímska minca určená pre Židov, rok 43 n. l.; granátové jablko s kvetom zo slonoviny, pravdepodobne zo Šalamúnovho chrámu, ôsme storočie pred n. l.

[Pramene ilustrácií]

Strany 2 a 18: minca: Photograph © Israel Museum, Jerusalem; s láskavým dovolením Israel Antiquities Authority; granátové jablko: s láskavým dovolením Israel Museum, Jerusalem