Veľký hlad v Írsku — príbeh o smrti a vysťahovalectve

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ÍRSKU

V TIENI „svätého“ vrchu Croagh Patrick * v Írsku stojí veľmi zvláštna loď. Vyzerá ako malá plachetnica z 19. storočia a jej prova smeruje na západ k Atlantickému oceánu. No táto loď nikdy nevytiahne plachty. Je napevno ukotvená v betónovom podstavci. Medzi jej stožiarmi sú umiestnené zarážajúce zobrazenia ľudských kostier.

Táto loď je veľkým kovovým pamätníkom, ktorý bol oficiálne odhalený v roku 1997 na pamiatku jednej z najväčších tragédií v histórii Írska — veľkého hladu. Kostry i loď sú symbolmi smrti a hromadného vysťahovalectva, ktoré poznačili tragické roky 1845–1850.

 Samozrejme, hlad zažilo nielen Írsko. Trpelo ním veľa krajín. V mnohých ohľadoch bol však veľký hlad v Írsku výnimočne tragický. V roku 1845 malo Írsko asi osem miliónov obyvateľov. Do roku 1850 zomrelo následkom hladu asi jeden a pol milióna ľudí! Ďalší milión ľudí sa vysťahovalo v snahe hľadať lepší život, hlavne do Británie a Spojených štátov. Môžeme teda hovoriť o veľkom hlade? Určite áno.

Čo bolo príčinou tohto veľkého hladu? Akú pomoc dostali jeho obete? Čo sa môžeme naučiť z tejto pohromy? Aby sme pochopili odpovede na tieto otázky, najprv krátko preskúmajme, aký bol život v Írsku v rokoch pred týmto hladom.

Pred veľkým hladom

Kým sa začalo 19. storočie, Británia už rozšírila svoju nadvládu nad veľkou časťou zeme. To sa týkalo aj Írska. Väčšiu časť Írska vlastnili anglickí veľkostatkári, z ktorých mnohí žili v Anglicku. Títo vzdialení veľkostatkári vyberali od svojich írskych nájomníkov vysoké dane a za ich namáhavú prácu im vyplácali nízke mzdy.

Tisícky drobných roľníkov žili v poľutovaniahodnej biede. Ľudia si nemohli kúpiť mäso ani mnohé iné potraviny, preto pestovali najlacnejšie plodiny, ktoré sa dali najľahšie dopestovať a ktoré boli najdôležitejšími plodinami, aké si za týchto okolností mohli dovoliť — zemiaky.

Dôležitosť zemiakov

Zemiaky sa začali v Írsku pestovať asi v roku 1590. Malo to úspech, lebo Írsko má vlhké a mierne podnebie vhodné na ich rast a zemiaky možno pestovať aj v pôde, ktorá nie je veľmi bohatá na živiny. Zemiaky slúžili ako potrava ľuďom i zvieratám. Do polovice 19. storočia sa bezmála tretina celkovej ornej pôdy využívala na pestovanie zemiakov. Takmer dve tretiny vypestovaných zemiakov skonzumovali ľudia. Bežný Ír jedol zemiaky každý deň — a máločo iné!

Keďže strava toľkých ľudí závisela od zemiakov, bol to dokonalý scenár na katastrofu. Čo sa stane, ak sa zemiaky neurodia?

Prvá neúroda

Už predtým sa z času na čas stalo, že sa zemiaky neurodili. No vždy sa to podarilo zvládnuť vďaka krátkodobým podporným opatreniam, a ak nasledujúca úroda bola dobrá, vzniknuté ťažkosti boli minimálne. Preto keď v roku 1845 krajinu postihla neúroda zemiakov, autority sa veľmi neznepokojovali.

Ale tentoraz to bolo omnoho vážnejšie. Dnes už vieme, že neúrodu v roku 1845 spôsobila hubová choroba phytophthora infestans — inak známa ako sneť. Táto huba, ktorá sa prenáša vzduchom, sa rýchlo rozšírila z jedného zemiačniska na druhé. Nakazené zemiaky doslova hnili v zemi a o tých, ktoré boli uskladnené, ľudia hovorili, že „sa rozpúšťajú“. Keďže vysádzali iba jednu odrodu, sneť napadla úrodu v celej krajine. A keďže hľuzy na vysádzanie na nasledujúci rok pochádzali zo zberu  z predchádzajúceho roka, huba zničila aj úrodu nasledujúcich rokov.

Druhá neúroda

V nasledujúcom roku 1846 sa vysádzali nekvalitné výsadbové zemiaky, ktoré sa podarilo zachrániť, ale sneť zničila aj túto druhú úrodu. Keďže nezostalo nič, čo by sa dalo zberať, mnohí roľníci prišli o prácu. Statkári si nemohli dovoliť platiť im.

Vláda poskytovala výpomoc rôzneho druhu; mnohých z týchto chudobných ľudí najímala na rôzne práce — hlavne na budovanie ciest —, aby mohli zaopatriť svoje rodiny.

Niektorí mohli dostať prácu iba v chudobincoch. Tieto inštitúcie zamestnávali bedárov. Robotníci dostávali za svoju namáhavú prácu jedlo a ubytovanie. Práca bola tvrdá. Jedlo bolo často skazené a ubytovanie bolo biedne. Niektorí robotníci to neprežili.

Tieto opatrenia poskytli určitú úľavu. Ale horšie ešte len malo prísť. Zima 1846/1847 bola mimoriadne chladná a práce vonku boli väčšinou obmedzené. Rôzne vládne orgány rozdávali potraviny zadarmo. Ale po dvoch rokoch sa vládny fond vyčlenený na túto výpomoc začal míňať a celková poskytovaná pomoc bola zúfalo nedostatočná vzhľadom na stále sa rozširujúcu záplavu telesne vyčerpaných ľudí. Potom Írsko postihla ďalšia ničivá rana.

Veľkostatkári žijúci v Anglicku — mnohí z nich sami zadlžení — naďalej vymáhali dane. Mnohí nájomníci neboli schopní platiť, a tak tisícky z nich vysťahovali zo svojej pôdy. Niektorí nájomníci len jednoducho opustili pôdu a išli do miest v nádeji, že tam nájdu lepší život. Ale kam sa podejú bez jedla, bez peňazí a bez ubytovania? Pre stále rastúci počet ľudí bolo jedinou možnosťou vysťahovať sa.

Hromadné vysťahovalectvo

Vysťahovalectvo nebolo ničím novým. Od začiatku 18. storočia stále prúdili vysťahovalci z Írska do Británie a do Ameriky. Po zime 1845 sa z tohto prúdu stal príval! Do roku 1850 tvorili 26 percent obyvateľov New Yorku Íri — bolo tu viac občanov írskeho pôvodu ako v hlavnom meste Írska Dubline.

Počas šiestich rokov hladu sa vydalo na riskantnú, 5000 kilometrov dlhú plavbu cez Atlantik päťtisíc lodí. Mnohé z týchto lodí boli staré. Niektoré predtým slúžili na prepravu otrokov. Teraz slúžili iba preto, že nastala táto naliehavá situácia. V ich ubytovacích priestoroch, ktoré vyvolávali klaustrofóbické pocity, sa veľa nevylepšovalo. Neboli tam žiadne hygienické zariadenia a cestujúci museli vyžiť iba z minimálneho prídelu jedla.

Tisícky cestujúcich, ktorí už boli vysilení hladom, ochoreli. Mnohí ešte na mori zomreli. V roku 1847 ľudia začali lode smerujúce do Kanady volať „truhly“. Z približne 100 000 prepravovaných vysťahovalcov vyše 16 000 zomrelo buď na mori, alebo krátko po vylodení. V listoch, ktoré posielali priateľom a príbuzným v Írsku, písali o týchto nebezpečných podmienkach — ale napriek tomu vysťahovalci ďalej húfne odchádzali.

Niektorí veľkostatkári pomáhali svojim bývalým nájomníkom. Jeden napríklad prenajal tri lode a prispel na cestu tisícke svojich nájomníkov. Väčšina vysťahovalcov sa však namáhavo usilovala získať vlastné prostriedky na  cestu loďou. Často si však mohol dovoliť cestovať iba jeden či dvaja členovia veľkej rodiny. Predstavte si tú srdcervúcu rozlúčku v prístave, keď sa lúčili členovia tisícok rodín — a bolo pravdepodobné, že sa už nikdy viac neuvidia.

Choroby a tretia neúroda

Po dvoch po sebe nasledujúcich neúrodách a hromadnom vysťahovalectve muselo zdecimované obyvateľstvo zápasiť s ďalšou tvrdou ranou. S chorobami. Týfus, dyzentéria a skorbut si vyžiadali život ďalších ľudí. Mnohí z prežijúcich si určite mysleli, že ich už nemôže postihnúť nič horšie, ale mýlili sa.

V roku 1847 roľníkov povzbudila hojná úroda zemiakov, a tak ich v roku 1848 vysadili na trojnásobne väčšej ploche. A vtedy nastala katastrofa! Leto bolo veľmi vlhké. Opäť sa objavila sneť. Zničila úrodu tretí raz za štyri sezóny. Vládne orgány a charity vynakladali maximálne úsilie. No ani tým sa to najhoršie neskončilo. V roku 1849 si epidémia cholery vyžiadala život ďalších 36 000 ľudí.

Následky

Táto epidémia však znamenala obrat. Nasledujúca úroda zemiakov bola hojná. Situácia sa pomaly zlepšovala. Vláda vydala nové zákony, ktorými zrušila všetky dlhy vzniknuté následkom hladu. Počet obyvateľov sa znova začal zvyšovať. Hoci v nasledujúcich rokoch sneť niekoľkokrát napadla úrodu, už nikdy nedošlo k niečomu takému, čo by sa podobalo rozsahu hrôzy, ktorá prispela k strate vyše štvrtiny írskeho obyvateľstva počas tých tragických rokov hladu.

Dnes po celom Írsku sa nachádzajú poškodené kamenné múry a zničené domy ako strohé pripomienky ťažkých čias, ktoré viedli k rozšíreniu írskej diaspóry. Iba v Spojených štátoch sa hlási k írskemu pôvodu vyše 40 miliónov ľudí. Americký prezident John F. Kennedy, ako aj Henry Ford, vynálezca automobilu Ford, boli priamymi potomkami vysťahovalcov, ktorí sa v čase hladu priplavili loďami z Írska.

Opakovaná neúroda zemiakov bola, samozrejme, hlavným činiteľom v tomto smutnom príbehu o smrti a vysťahovalectve. Ďalším dôležitým činiteľom bolo, ako to opísal staroveký biblický pisateľ, že „človek panoval nad človekom na jeho škodu“. (Kazateľ 8:9) Našťastie Božie Slovo, Biblia, nás uisťuje, že Stvoriteľ zeme a všetkých jej produktov zriadi rajský nový svet a prinesie trvalý pokoj a prosperitu všetkým ľuďom. (2. Petra 3:13) Staroveký žalmista tiež predpovedal: „Na zemi bude hojnosť obilia; na vrcholku hôr bude nadbytok.“ — Žalm 72:16.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 14]

Pamätník veľkého hladu

[Obrázok na strane 15]

Hľadanie zemiakov zobrazené v novinách „Illustrated London News“ z 22. decembra 1849

[Obrázok na strane 16]

Rozdeľovanie oblečenia zbedačeným rodinám

[Prameň ilustrácie]

Strana 15: z novín The Illustrated London News, 22. decembra, 1849

[Obrázok na stranách 16, 17]

„Loď vysťahovalcov“ ​(Maľba od Charlesa J. Stanilanda, okolo roku 1880)

[Prameň ilustrácie]

Bradford Art Galleries and Museums, West Yorkshire, UK/​Bridgeman Art Library

[Obrázok na strane 17]

Rozpadávajúce sa domy sú strohou pamiatkou ťažkých časov, ktoré nastali v rokoch hladu

[Prameň ilustrácie na strane 14]

Obrázok hore: s láskavým dovolením „Views of the Famine” webová stránka http://vassun.vassar.edu/˜sttaylor/​FAMINE