Divoký kôň — pretvorenie vrchu na monument

ČO PODNIETILO vynikajúceho mladého sochára samouka, Američana poľského pôvodu, aby sa podujal na úlohu pretvoriť vrch na vymyslenú podobu váženého indiánskeho bojovníka? Nebolo to žiadne prenáhlené rozhodnutie, pretože Korczakovi Ziolkowskému — tak sa totiž ten sochár volal — trvalo sedem rokov, kým sa rozhodol svoj zámer realizovať.

V roku 1939 Korczak dostal list od Henryho Stojaceho medveďa, starého indiánskeho náčelníka z kmeňa Lakota, ktorý žil v indiánskej rezervácii Pine Ridge v Južnej Dakote. Náčelník ho požiadal, aby v pohorí Black Hills v Južnej Dakote vytvoril pamätník jednému legendárnemu indiánskemu náčelníkovi. Lakotskí Indiáni považujú Black Hills za posvätné indiánske územie, a preto neboli nadšení, keď sochár Gutzon Borglum dokončil svoje obrovské sochárske dielo štyroch prezidentov USA na vrchu Rushmore, práve uprostred ich posvätných Black Hills. Náčelník Stojaci medveď Korczakovi napísal: „Ja a ostatní náčelníci by sme chceli, aby biely muž spoznal, že aj červený muž má veľkých hrdinov.“

Prečo Divoký kôň?

Prečo si vybrali práve Divokého koňa? * Robb DeWall vysvetľuje: „To Indiáni chceli, aby pamätník zobrazoval Divokého koňa. Divoký kôň v podstate predstavoval ideál Indiánov — bol to mimoriadne odvážny bojovník a vynikajúci vojenský taktik, prvý Indián, ktorý použil systém lákadiel... Nikdy nepodpísal žiadnu dohodu a nikdy neodišiel do rezervácie.“

Odkiaľ vzal Korczak nápad pre svoje dielo? Počul príbeh o tom, ako Divoký kôň odpovedal na otázku bieleho obchodníka, ktorý sa mu posmieval zato, že odmieta odísť do rezervácie, keď to väčšina Lakotov už urobila. Obchodník sa ho opýtal: „Kde máš teraz svoje územie?“ Divoký kôň „pozrel na horizont, ukázal rukou ponad hlavu svojho koňa a hrdo vyhlásil: ‚Moje územie je tam, kde ležia pochovaní moji mŕtvi.‘“

Kde postaviť pamätník

Prvou úlohou bolo vybrať vrch, ktorý by mohol byť pretvorený na to, čo malo byť najväčšou sochou na svete, ktorá mala prekonať dokonca aj sochy na blízkom vrchu Rushmore. V roku 1947 sa Korczak a náčelník Stojaci medveď konečne dohodli na vrchu, ktorý mal poslúžiť ich zámeru. Bol to takmer 200-metrový vrchol jedného vrchu s nadmorskou výškou 2050 metrov. Korczak ho nazval Vrch búrkových mračien, pretože oblaky sa nad ním niekedy formovali do nezvyčajných útvarov. Ako títo dvaja muži dostali povolenie premeniť tento vrch na gigantický monument Indiána?

DeWall v knihe Korczak—Storyteller in Stone hovorí: „Ktokoľvek mohol požiadať o právo ťažiť v Black Hills, a teda v podstate ‚vlastniť‘ daný pozemok, pokiaľ sa každý rok vykonala práca v hodnote 100 amerických dolárov. Korczakovi sa zdalo ako irónia, že pokiaľ urobil prácu v požadovanej hodnote, vláda sa nezaujímala o to, či bude vrch nakoniec vyzerať ako Indián na koni.“

Koľko kamenia sa má odstrániť z vrchu?

Korczak, ktorý spočiatku pracoval sám, stál so svojimi obmedzenými prostriedkami pred obrovskou úlohou. Prvou náložou dynamitu, ktorú odpálil 3. júna 1948, vyhodil do vzduchu skromných desať ton skál. Odvtedy sa do roku 1994 z tohto vrchu odstrelilo odhadom 8,4 milióna ton skál. Pri prvom výbuchu bolo prítomných niekoľko sto Indiánov, medzi nimi bolo aj päť z deviatich, ktorí  prežili slávnu bitku pri rieke Little Bighorn (25. júna 1876). *

Korczak bol neúnavný a oddaný človek. Z dreva, ktoré tu vyťažil, postavil schodisko so 741 schodmi až na vrchol vrchu, kde plánoval položiť nálož a vytesať hlavu koňa. Potreboval však energiu na pohon zbíjačky. Tú získal zo starého kompresora na benzínový pohon. Korczak musel položiť 620 metrov potrubia s priemerom 8 centimetrov, ktoré sa tiahlo cez vrch až k miestu, kde vŕtal. Kedykoľvek sa kompresor nečakane zastavil, Korczak musel zísť dolu všetkými 741 schodmi, aby opäť spustil motor. Jeho rekord bol, keď za jediný deň prešiel hore a dolu po schodoch deväťkrát! Nemohol si dovoliť platiť človeka, ktorý by dohliadal na kompresor. Je zjavné, že to bol veľmi húževnatý a odhodlaný človek.

V roku 1951 použil takmer 660 litrov bielej farby, aby na vrch zboku nakreslil obrysy plánovanej sochy. To pomáhalo návštevníkom, aby si vedeli ľahšie predstaviť, ako bude dielo nakoniec vyzerať.

Tragédia a kríza

V sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa Korczak sústredil na odstrelenie dostatočného množstva skaly na to, aby začal formovať hlavu koňa. Mal za sebou už dva  infarkty (v roku 1968 a 1970). V lete 1982 podstúpil operáciu srdca, štvoritý bypass, a táto operácia bola úspešná. Potom prišiel tragický úder — Korczak v októbri toho istého roku vo veku 74 rokov náhle zomrel. Čo sa teraz stane s obrovským projektom Divoký kôň? Bude smrť sochára znamenať aj zánik diela?

Korczak si nikdy nemyslel, že toto dielo dokončí sám. Vedel, že na dokončenie projektu bude potrebný dlhší čas ako dĺžka jedného ľudského života, a tak urobil pre prácu podrobné plány. Jeho manželka Ruth a ich desať detí boli práve takí oddaní dokončeniu monumentu ako sám Korczak. Ruth bola zasvätená do každého kroku, pokiaľ ide o postup prác, a pomáhala Korczakovi s výpočtami a aj s fyzickou prácou.

Korczakovým prvoradým cieľom bolo dokončiť hlavu koňa. No jeho smrť zmenila plán. V roku 1987 sa jeho ovdovená manželka spolu s vedúcimi pracovníkmi neziskovej nadácie rozhodli, že sa zamerajú na tvár Divokého koňa. Čo bolo podnetom na túto zmenu? Keďže tvár bola oveľa menšia ako hlava koňa, mohla byť dokončená oveľa rýchlejšie a s nižšími nákladmi. Okrem toho by to za kratší čas poskytlo verejnosti jasnejšiu predstavu a možno by ju to podnietilo aj k tomu, aby tento projekt viac podporovala.

Úžasné rozmery

Hlava Divokého koňa má výšku 26,7 metra a šírku takmer 18 metrov. Tvrdí sa, že „všetky štyri, skoro 20 metrov vysoké hlavy na vrchu Rushmore by sa zmestili iba do samotnej hlavy Divokého koňa — a ešte by zostalo miesto!“ Podľa niektorých zdrojov Divoký kôň s vystretou ľavou rukou a so svojím koňom bude najväčším sochárskym dielom na svete — s výškou 172 metrov a šírkou 195 metrov. Samotná ruka bude dlhá 69 metrov a ukazovák bude 11,4 metra dlhý a 3 metre hrubý.

Korczak neprijal na svoj projekt finančné prostriedky od federálnej vlády. Dvakrát mu ponúkli vládny príspevok v hodnote 10 miliónov amerických dolárov, ale Korczak ho odmietol. DeWall hovorí, že Korczak „zostával stále verný svojej filozofii bezplatného podnikania. Za svojho života zozbieral a vynaložil na Divokého koňa viac ako päť miliónov amerických dolárov.“ Nedostával nijaký plat a nemal žiaden účet na osobné výdavky.

Dnes sa vyberá určité vstupné od skupín, ktoré prídu autom, a nižšie vstupné od jednotlivcov a tých, ktorí prichádzajú na motocykloch. V súčasnosti prichádza k pamätníku Divokého koňa viac ako milión návštevníkov ročne. Mnohé dary v podobe vybavenia a peňažných prostriedkov pomohli, aby projekt mohol ďalej napredovať.

Indiánske múzeum

Na mieste, kde sa nachádza pamätník Divokého koňa, je aj pôsobivé Indiánske múzeum Severnej Ameriky postavené z dreva stromov, ktoré rastú v okolí. V tomto múzeu sú tisícky indiánskych artefaktov reprezentujúcich mnoho kmeňov Severnej Ameriky, ktorých počet presahuje 500. Je tu aj rozsiahla knižnica referenčných diel o Indiánoch,  do ktorých môžu študenti a učenci nahliadnuť.

Indiáni, ako sú napríklad Priscilla Engenová a Freda Goodsellová (z kmeňa Lakota, vetva Oglala), sú tiež poruke, aby odpovedali na otázky a podali vysvetlenie k niektorým umeleckým dielam a ručným prácam, ktoré sú tu vystavené. Donovin Sprague, univerzitný profesor a príslušník vetvy Miniconjou z jedného z lakotských kmeňov, poskytuje návštevníkom konzultácie. Je prapravnukom náčelníka menom Hrb, ktorý sa zúčastnil bitky pri rieke Little Bighorn v roku 1876.

Aká budúcnosť čaká pamätník Divokého koňa?

Pre múzeum sa plánuje nový domov. Korczakova pôvodná vízia bola, aby múzeum bolo bližšie pri základe pamätníka a v štýle navajského hoganu. Bude to viacpodlažná budova široká približne 110 metrov. Pre severoamerických Indiánov sa tu plánuje aj univerzita a vzdelávacie stredisko v oblasti medicíny. No skôr než sa bude môcť táto veľkolepá vízia stať skutočnosťou, musí byť dokončený samotný pamätník Divokého koňa. Ako dlho to potrvá? Korczakova manželka Ruth hovorí: „Nemôžeme stanoviť nijaký dátum, keďže je príliš veľa nepredvídateľných činiteľov, ktoré to ovplyvňujú — počasie, krutosť zimy, financie a ďalšie faktory. Skutočne dôležité je to, že stále postupujeme vpred k svojmu konečnému cieľu.“

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na stranách 14, 15]

Zmenšený model Divokého koňa a vrch s hlavou koňa namaľovanou zboku

[Prameň ilustrácií]

Strany 2 a 15: Korczak, sochár © Crazy Horse Memorial Fnd.

[Obrázok na strane 15]

Korczak a náčelník Henry Stojaci medveď 3. júna 1948. Za nimi je zmenšený mramorový model a vrch pred odstreľovaním

[Prameň ilustrácie]

Fotografia: Crazy Horse Memorial archives

[Obrázok na strane 16]

Rodina Ziolkowskovcov. Štvrtá sprava je Ruth, vdova po Korczakovi

[Prameň ilustrácie]

Crazy Horse photo

[Obrázok na strane 17]

Interiér Indiánskeho múzea

[Obrázok na stranách 16, 17]

Výročný výstup k tvári Divokého koňa

[Prameň ilustrácií]

Fotografie: Robb DeWall, s láskavým dovolením Crazy Horse Memorial Foundation (nezisková nadácia)

[Prameň ilustrácie na strane 16]

Fotografia: Robb DeWall, s láskavým dovolením Crazy Horse Memorial Foundation (nezisková nadácia)