Jazvec lesný — pán lesov v Británii

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRITÁNII

TICHO lesa prerušila pieseň drozda. Slnko pomaly klesalo za obzor a ja som si sadol na vyvrátenú brezu a vnímal som, ako po spŕške dažďa v ten skorý večer preniká vzduchom vôňa vlhkého rastlinstva.

Starostlivo som si vybral miesto, kde bude viať vánok oproti mne, pretože som sem prišiel pozorovať jazvece. Jazvečie oči sú malé, rovnako ako aj jeho uši s bielymi končekmi, ale naučil som sa nikdy nepodceňovať jeho vynikajúci sluch a čuch. Vedel som, že keby ma čo len začul alebo zavetril, vrátil by sa späť do nory a túto noc by už nevyšiel.

Európsky jazvec je veľké, samotárske zviera s dĺžkou tela takmer 90 centimetrov a vysoké asi 30 centimetrov. Váži priemerne okolo 12 kilogramov. Na chrbte má hrubú sivú srsť, vpredu čiernu, a tiež čierne brucho, krátke čierne nohy a krátky, hrubý sivý chvost. Na každej labe má päť prstov so silnými pazúrmi.

Tri široké biele pásy, ktoré sa mu tiahnu od ňucháča až k ušiam, nie sú len jeho význačnou črtou, ale aj predmetom polemík. Niektorí ľudia tvrdia, že jazvece dokážu aj za najtmavšej noci identifikovať svoj druh vďaka týmto pruhom — no vieme, že jazvece sa spoznávajú podľa pachu. Nech už má jazvec pruhy z akéhokoľvek dôvodu, isté je, že z neho robia veľmi pekné stvorenie.

Na britskom vidieku je jazvec dobre známy. Jazvec je vytrvalý kopáč, neustále hĺbi chodby, úzke priechody a komory, aby si vytvoril príbytok, čiže noru. Tá môže mať priemer až 30 metrov a labyrint jej chodieb môže byť dlhý 300 metrov! Jazvec je nočné zviera a cez deň používa komory vo svojej nore hlavne na spanie. Zvláštnu komoru s čerstvou podstielkou používa samica, keď nastane jej čas, aby vrhla mladé.

Nora má niekoľko vstupných otvorov nad zemou, často pri jelšiach a v húštinách hlohu alebo  ostružín. Je známe, že v Anglicku sú niektoré nory, ktoré majú viac ako 50 vchodov, staré vyše 150 rokov a môžu slúžiť ako príbytok niekoľkým generáciám tej istej rodiny. Jazvece môžu žiť 15 rokov alebo aj viac, hoci bežná dĺžka ich života je 2 až 3 roky.

Jazvečiu noru nie je ťažké rozpoznať, lebo sú pri nej veľké násypy zeminy, šikmo sa zvažujúce k vchodom nory, z ktorých bola vyhrabaná zemina, kamene a skaly. Keď vidíte, čo všetko bolo z nory vynesené, uvedomíte si, aké je toto zviera silné.

Ako zistíte, či je nora obývaná? Najprv sa poobzerajte, či neuvidíte okolo nory „jazvečie záchody“ — plytké vyhĺbeniny široké 15 až 23 centimetrov a hlboké 23 centimetrov. Ak je v nich trus, a zvlášť ak je čerstvý, potom je nora obývaná. Hľadajte tiež vychodené chodníky vedúce z nory a v letných mesiacoch si všímajte aj postúpané rastlinstvo. Tam, kde je blato, sa poobzerajte, či neuvidíte jazvečie stopy, a blízko nory prezrite stromy, či na nich nie je blato alebo škrabance, ktoré mohli tieto zvieratá urobiť svojimi silnými pazúrmi, podobne ako to robia mačky, keď sa naťahujú. Ak je nora veľká, môže to sťažiť pozorovanie, lebo jazvece môžu použiť iný vstupný otvor. Choďte teda skoro ráno a umiestnite nad každý otvor paličky. Nasledujúce ráno uvidíte, ktoré otvory zvieratá použili — paličky budú odstrčené nabok.

Za potravou jazvec zájde v noci ďaleko — hľadá žalude a bukvice alebo môže vyňuchať a vyhrabať mladé králiky, alebo vyberá larvy z osích hniezd. Čo je hlavnou zložkou jeho jedálneho lístka? Dážďovky! Jazvec však zje takmer všetko — vrátane divo rastúceho ovocia, podzemkov zvončekov, húb i chrobákov. Spomínam si, ako som pozoroval jazvece v jednu júlovú noc, keď bolo veľmi mokro. Od svojej nory sa veľmi nevzdialili, lebo tam v ostrej horskej tráve bola hojnosť istej delikatesy, totiž množstvo čiernych slimákov, ktoré von vylákal dážď.

Jazvece sa obyčajne pária v júli a mláďatá sa uliahnu vo februári, bežne štyri alebo päť v jednom vrhu. Keď majú mláďatá asi tri mesiace, vyjdú z nory a hrajú sa pri jej vchode. Kým sú mláďatá vonku, samec so samicou vymieňajú podstielku. Jazvece sú čistotné zvieratá a svoje nory udržiavajú v prísnej čistote. Je bežné, že na jar a na jeseň prevzdušnia podstielku, ale môžu to robiť aj v ktoromkoľvek inom mesiaci v roku. Rodičia vynesú von starú, suchú trávu a papradie a nahradia tento materiál čerstvým — vykonajú až 30 ciest za jednu noc. Materiál si nosia tak, že ho držia medzi bradou a prednými labkami a do nory s ním vchádzajú pospiatky.

Jazvece vylučujú silne zapáchajúci sekrét zo žľazy, ktorú majú pod chvostom, a ním si na chumáčoch trávy, kameňoch alebo na stĺpoch plotov značia svoje teritórium. Dokonca sa značkujú aj navzájom, aby sa rozpoznali. Keď sa jazvec vracia do nory, pomocou týchto pachových značiek môže ľahko nájsť vchod.

Pieseň drozda utíchla a v temnejúcom lese všetko zmĺklo. So zatajeným dychom som sedel celkom ticho, keď sa zrazu zboku vynorila čierno-biela jazvečia maska. Jazvec na chvíľu postál pred vchodom nory, vetriac, či vo večernom vzduchu nezacíti nebezpečenstvo, skôr ako sa vydá v ústrety nočnej tme — celkom ako nejaký pán, ktorý ide na obchôdzku po svojom zdedenom panstve.

[Obrázok na stranách 12, 13]

Komora, v ktorej sa liahnu mláďatá

Komora, ktorá slúži na spanie

Podstielka

[Obrázok na strane 13]

Jazvečie mláďatá

[Obrázky na strane 13]

Jedálny lístok jazveca obsahuje žalude, huby i dážďovky

[Prameň ilustrácií na strane 13]

Fotografie jazveca: © Steve Jackson, www.badgers.org.uk