Gajdy — známe už od staroveku

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRITÁNII

GAJDY škótskej vysočiny, ako ich dnes poznáme — na ktorých hrajú ľudia v Británii, Kanade, Spojených štátoch a v iných anglicky hovoriacich krajinách —, majú sotva 300 rokov. Ale začiatky tohto hudobného nástroja môžeme nájsť už pred tisícami rokov v starovekom meste Ur, domovine Abraháma, a tiež v starovekom Egypte. Na oboch miestach sa našli píšťaly s jednoduchým jazýčkom, ktoré učenci považujú za predchodcov súčasných gájd. No kedy a kto pripojil vzduchový mech, nie je známe.

V biblickej knihe Daniel, ktorá bola napísaná vyše 500 rokov pred narodením Ježiša Krista, sa spomína šesť babylonských hudobných nástrojov. (Daniel 3:5, 10, 15) Tento zoznam obsahuje aj aramejské slovo sumponjah, ktoré sa v mnohých prekladoch Biblie prekladá ako „gajdy“.

Hoci si nemôžeme byť istí, ako tento staroveký babylonský nástroj vyzeral, pravdepodobne sa podobal na jeden typ gájd, ktorý môžeme nájsť v Oriente aj dnes. Záznamy odhaľujú, že v Perzii (Irán), Indii a Číne sa používali rôzne typy gájd, a niektoré z nich sa zachovali dodnes.

Medzinárodná rozmanitosť

Rímsky cisár Nero počas svojej vlády v prvom storočí n. l. sľúbil, že ak si udrží trón, „bude hrať na organe, flaute a na gajdách,“ napísal rímsky historik Suetonius. Báseň, ktorá  vznikla asi 50 rokov pred narodením Nera v roku 37 n. l. a ktorá sa pripisuje básnikovi Vergíliovi, sa zmieňuje o „píšťale, ktorá ľúbezne znie“.

Od raných čias mali gajdy Francúzsko, Írsko, Nemecko, Poľsko, Španielsko a Taliansko, ako aj národy na Balkáne a v Škandinávii. Ako sa však gajdy dostali do Británie? Je známe, že asi v roku 500 pred n. l. migrujúci Kelti priniesli do Británie istý typ gájd a že mnohé grófstva v Anglicku, ako aj Škótsko mali spočiatku vlastné typy gájd. V knihe The Oxford Companion to Music (Oxfordský sprievodca hudbou) sa dokonca tvrdí, že „gajdy boli v Anglicku obľúbené už niekoľko storočí skôr ako v Škótsku“.

Rímska pechota mala síce svojich gajdošov, ale či Rimania zaviedli v Británii používanie gájd v čase, keď dobyli Britské ostrovy v roku 43 n. l., alebo iba rozšírili používanie gájd, ktoré tam už boli, to nemôže nikto s určitosťou povedať.

Ak dnes navštívite Škótsko a budete mať možnosť počuť zvuk gájd škótskej vysočiny, ako sa ozýva v údoliach, budete súhlasiť, že je to zážitok, na ktorý sa nedá len tak ľahko zabudnúť.

 [Rámček/obrázok na stranách 24, 25]

V auguste 2000 sa tisíce gajdošov a bubeníkov zúčastnilo na sprievode prechádzajúcom po slávnej Princes Street v Edinburghu, ktorý bol opísaný ako „doteraz najväčšie stretnutie gajdošov“ a ktorého cieľom bolo zozbierať peniaze na boj proti rakovine (na obrázku hore). Hráči, ktorí sa chceli pridať ku škótskym gajdošom, pricestovali nielen z Európy, Kanady a Spojených štátov, ale aj z takej diaľky, ako je Hongkong a tichomorský ostrov Guam.

Gajdy škótskej vysočiny sú najvýznamnejším existujúcim zástupcom rodiny gájd, ktorých vznik sa pripisuje Škótsku. Do tejto rodiny patria aj gajdy škótskej nížiny a škótske malé gajdy. Northumbrijské gajdy sú jedinými zachovanými anglickými gajdami. Vydávajú mäkký tón, niečo medzi tónom klarinetu a hoboja. Na rozdiel od gájd škótskej vysočiny majú ostatné tri spomínané typy gájd malý pomocný mech, ktorý hráč rozťahuje a stláča pohybom paže. Pomocou tohto mecha sa napĺňa vzduchom hlavný vzduchový mech, a tak ho hráč nemusí napĺňať ústami.

V knihe The Bagpipe—The History of a Musical Instrument (Gajdy — história hudobného nástroja) autor Francis Collinson uvádza, že v roku 1746 vyniesol anglický súd nasledujúce rozhodnutie: „Pluk [škótskej] vysočiny sa nikdy nevydal na pochod bez gajdoša“, a „preto sú jeho gajdy, z hľadiska zákona, vojenským nástrojom“. Keďže nikdy nijaký škótsky klan nešiel do bitky bez gajdoša, gajdy škótskej vysočiny sa stali výnimočnými tým, že ako jediný hudobný nástroj boli „zakázané“ ako vojenská zbraň.

[Prameň ilustrácie]

Colin Dickson

[Rámček/obrázky na strane 25]

Gajdy škótskej vysočiny

Nafukovacia trubica: Na konci má ventil, ktorý zabraňuje spätnému prieniku vzduchu. K mechu je pripojená pomocou dutej drevenej trubice, ktorá je napevno zasunutá do mecha. Gajdoš cez nafukovaciu trubicu nafukuje mech a potom stláčaním mecha vháňa vzduch do melodickej píšťaly (gajdice) a burdónových píšťal (hukov)

Jazýčky: Najlepšie sú z trsteníka obyčajného, ktorý sa na tento účel pestuje vo Francúzsku, Španielsku a Taliansku

Melodická píšťala: Píšťala, na ktorej sa hrá melódia pomocou siedmich hmatových otvorov vpredu a jedného hmatového otvoru pre palec vzadu. Zvuk vytvára dvojitý jazýček. Vzduch je do melodickej píšťaly vháňaný z mecha, ktorý má gajdoš pod pažou

Basová burdónová píšťala: Podobná tenorovým burdónovým píšťalám, ale je naladená o dve oktávy nižšie ako melodická píšťala

Prstence: Väčšinou sú zo slonoviny, zubov veľrýb alebo z kosti, ale dnes sa používajú aj plastové

Tenorové burdónové píšťaly: Sú dve a v každej vibruje jeden jazýček. Sú zladené a sú naladené o oktávu nižšie ako melodická píšťala

Mech: Zvyčajne je zo zvieracej kože, býva potiahnutý károvanou látkou

Drevené časti: Spočiatku sa používalo svetlé drevo — často krušpánové —, ktoré sa farbilo načierno. Neskôr sa stal obľúbeným eben Brya ebenus — ťažké a tvrdé drevo z Karibskej oblasti. Ale používa sa aj iné drevo, ako napríklad africké čierne drevo, druh Dalbergia melanoxylon

[Obrázky]

Jazýček burdónovej píšťaly

Jazýček melodickej píšťaly

[Obrázok na strane 23]

Škótsky gajdoš z vysočiny v tradičnom oblečení

[Obrázok na strane 24]

Píšťala na cvičenie: Na nej sa učí gajdoš hrať, je to osobitný nástroj