Od misie smrti k podpore mieru

ROZPRÁVA TOŠIAKI NIWA

Bývalý japonský pilot, ktorý bol počas druhej svetovej vojny vycvičený na útoky kamikadze proti americkým vojnovým lodiam, rozpráva, ako sa cítil, kým čakal na misiu smrti.

ZDRVUJÚCOU porážkou v bitke pri Midway v júni 1942 sa zastavila japonská expanzia v oblasti Pacifiku. Odvtedy Japonsko prehrávalo jednu bitku za druhou a Spojené štáty a ich spojenci začali späť získavať oblasti, ktoré si Japonci predtým podrobili.

V septembri 1943 japonská vláda oznámila, že do armády budú povolaní aj univerzitní študenti, ktorí boli oslobodení od vojenskej služby. V decembri som vo veku 20 rokov odišiel z vysokej školy a pripojil som sa k námorným silám. O mesiac som sa stal študentom námorného letectva. V decembri 1944 som sa učil pilotovať bojové stíhacie lietadlo ‚Zero‘.

Špeciálny útočný oddiel kamikadze

Japonsko smerovalo k porážke. Vo februári 1945 nálety bombardérov B-29 na Japonsko zosilneli. V tom čase sa americké námorné úderné jednotky priblížili k pevnine, ktorá sa tak stala terčom bombardérov, ktoré mali základňu na lietadlových lodiach.

Niekoľko mesiacov predtým sa vojenskí vodcovia Japonska rozhodli viesť záverečný boj s použitím samovražednej taktiky. Aj keď vtedy už bolo jasné, že Japonsko nemôže vojnu vyhrať, toto rozhodnutie ju predĺžilo. Cenou za to boli nepochybne tisíce ďalších obetí.

Preto vznikla špeciálna útočná jednotka kamikadze. Nazvali ju podľa božského vetra, po japonsky kamikadze, čo bol tajfún, ktorý podľa tradície zmietol v 13. storočí lode mongolských útočníkov. Prvý útok kamikadze malo vykonať päť bojových stíhacích lietadiel ‚Zero‘, ktoré na samovražedný nálet na cieľovú loď boli vyzbrojené 250-kilogramovými bombami.

Námorný letecký oddiel Jatabe, do ktorého som patril, dostal príkaz vytvoriť špeciálnu samovražednú letku. Všetci sme dostali formulár, v ktorom sme mali uviesť, či sa chceme dobrovoľne stať členmi samovražedného útočného oddielu.

Cítil som, že by som mal svoj život obetovať za svoju vlasť. Ale aj keby som sa ponúkol,  že položím svoj život v leteckej samovražednej misii, mohli ma zostreliť, skôr než by som zasiahol cieľ, a zomrel by som zbytočne. Páčilo by sa mojej matke, keby som skončil svoj život bez toho, aby som si splnil svoje rodinné povinnosti? Bolo ťažké presvedčiť sám seba, že prihlásiť sa dobrovoľne na samovražednú misiu je ten najlepší spôsob, ako využiť svoj život. Ale prihlásil som sa.

V marci 1945 sa sformovala prvá skupina špeciálneho útočného oddielu Jatabe. Hoci bolo vybratých 29 mojich kolegov, mňa nevybrali. Keď prešli špeciálnym výcvikom, bolo naplánované, že v apríli vzlietnu na misiu smrti z leteckej základne Kanoja v prefektúre Kagošima. Predtým ako sa moji priatelia presunuli do Kanoje, navštívil som ich, pretože som dúfal, že zistím, aké sú ich pocity, kým čakajú na samovražednú misiu.

„Umrieme,“ povedal jeden z nich pokojne, „ale ty sa neponáhľaj umrieť. Ak niekto z nás prežije, mal by iným hovoriť o tom, aký je mier vzácny, a pracovať na jeho dosiahnutí.“

Moji druhovia vzlietli 14. apríla 1945. O niekoľko hodín sme všetci počúvali rozhlasové vysielanie, aby sme sa dozvedeli výsledok. Hlásateľ povedal: „Prvý oddiel Šówa špeciálnej útočnej jednotky kamikadze sa vrhol na nepriateľskú údernú jednotku na mori východne od Kikai Šima. Všetci v boji zomreli.“

Ohka — ľudská bomba

Po dvoch mesiacoch ma prevelili do námorného leteckého oddielu Konoike ako člena jeho špeciálnej útočnej letky Džinrai. Džinrai znamená „božský hrom“. Letku tvorili lietadlá so základňou na zemi (nazývané Útočníci), sprievodné stíhačky a bombardéry na lietadlových lodiach.

Každé „materské“ lietadlo — teda dvojmotorový Útočník — malo zavesenú Ohku, čo znamená „kvet čerešne“. Symbolizovalo to mladých pilotov, ktorí boli ochotní obetovať svoj život. Ohka bola jednosedadlový klzák s rozpätím krídel 5 metrov, vážiaci 440 kilogramov. V prednej časti mala asi jednu tonu výbušniny.

Keď sa materské lietadlo priblížilo k cieľu, pilot nastúpil do Ohky, ktorá sa potom odpojila od materského lietadla. Chvíľu plachtila a pomocou troch raketových motorov, z ktorých každý vydržal desať sekúnd, nalietla priamo na cieľ. Vhodne by sa to dalo nazvať ľudská bomba. Keď bola raz vypustená, nebolo návratu!

Počas výcviku nastúpil pilot Ohky do bojového stíhacieho lietadla ‚Zero‘ a vrhol sa na cieľ z výšky asi 6000 metrov. Videl som, ako pri takomto výcviku niekoľko pilotov prišlo o život.

 Predtým než ma prevelili do tejto letky, vzlietla prvá skupina. Bolo v nej 18 Útočníkov vyzbrojených Ohkami a sprevádzalo ich 19 stíhačiek. Útočníci boli ťažkí a pomalí. Ani jeden z nich nedosiahol cieľ. Všetkých Útočníkov a ich sprievod zostrelili americké stíhačky.

Keďže letka Džinrai už nemala žiadne sprievodné stíhačky, musela na ďalšie misie letieť bez nich. Tí, ktorí vzlietli, sa už nikdy nevrátili. Všetci zomreli, stratili sa na okinawskom bojisku.

Posledné dni vojny

V auguste 1945 ma prevelili do námorného leteckého oddielu Ócu. Základňa, na ktorú ma poslali, bola na úpätí vrchu Hiei-zan blízko mesta Kjóto. Očakávalo sa pristátie amerických jednotiek na japonskej pevnine, preto boli naplánované samovražedné útoky, pri ktorých sa z vrchu mali na americké vojnové lode vypúšťať Ohky. Na vrchole vrchu položili koľajnice na vypúšťanie lietadiel.

Čakali sme na príkaz vzlietnuť. Ale ten nikdy neprišiel. Keď 6. a 9. augusta atómové bomby zničili Hirošimu a Nagasaki, Japonsko 15. augusta bezpodmienečne kapitulovalo. Vojna sa konečne skončila. Smrti som unikol o vlások.

Na konci augusta som sa vrátil do svojho domovského mesta Jokohama, ale môj dom počas náletov bombardérov B-29 ľahol popolom. Moja rodina bola na pokraji zúfalstva. Sestra a synovec zahynuli v plameňoch. Napriek tomu nás utešilo to, že môj mladší brat sa bezpečne vrátil domov.

V čase, keď všade boli ruiny a veľký nedostatok potravín, som sa vrátil na univerzitu, aby som ukončil svoje vzdelanie. Po roku štúdia som dokončil školu a našiel som si prácu. V roku 1953 som sa oženil s Mičiko a po čase som sa stal otcom dvoch synov.

Podporujem mier

V roku 1974 začala Mičiko študovať Bibliu s jednou Jehovovou svedkyňou. Po krátkom čase začala navštevovať zhromaždenia svedkov a zúčastňovať sa na ich zvestovateľskej činnosti. Bol som proti tomu, že tak často chodila preč. Vysvetlila mi, že kresťanská služba prispieva k pravému mieru a šťastiu. Ak je to tak, pomyslel som si, nemal by som jej brániť. Miesto toho by som mal spolupracovať.

Práve v tom čase som zamestnal na prácu nočného strážnika niekoľkých mladých svedkov. Keď mladí svedkovia prišli, spýtal som sa ich na ich organizáciu a službu. Prekvapilo ma, keď som zistil, že na rozdiel od iných mladých v ich veku boli sústredení na prácu a ochotne sa dávali k dispozícii. Tieto vlastnosti si osvojili vďaka Biblii. Vysvetlili mi, že nikde na svete nie je medzi svedkami rasová diskriminácia a že svedkovia sa pevne držia biblického príkazu milovať Boha a svojich blížnych. (Matúš 22:36–40) Svojich spoluctiteľov považujú za bratov a sestry, a to bez ohľadu na štátne hranice. — Ján 13:35; 1. Petra 2:17.

‚Je to číry idealizmus,‘ myslel som si. Keďže tak veľa kresťanských denominácií medzi sebou bojovalo, nemohol som uveriť, že Jehovovi svedkovia sú výnimkou.

Vyjadril som svoje pochybnosti. Mladí svedkovia mi pomocou Ročenky Jehovových svedkov ukázali, že svedkovia v Nemecku boli za Hitlerovho režimu pre svoj neutrálny postoj väznení  a dokonca popravení. Nadobudol som presvedčenie, že Jehovovi svedkovia sú praví kresťania.

Medzitým moja manželka v decembri 1975 symbolizovala svoju oddanosť Bohu krstom vo vode. Pri tej príležitosti mi bolo ponúknuté biblické štúdium. Ale keď som si pomyslel na finančné záväzky, ktoré som mal, ako napríklad hradiť školské výdavky mojich synov a splácať hypotéku za náš dom, neprijal som túto ponuku. Ženatí muži v zbore upravili svoje svetské zamestnanie tak, aby mali viac voľného času. Usudzoval som, že to isté sa bude očakávať odo mňa. Ale keď mi ukázali, ako sa dá nájsť vyváženosť medzi kresťanským životom a svetskou prácou, nakoniec som sa rozhodol študovať Bibliu s Jehovovými svedkami.

Rozhodnutie slúžiť Bohu mieru

Po dvoch rokoch štúdia sa ma svedok, ktorý so mnou študoval, spýtal, či som uvažoval o tom, že by som oddal svoj život Bohu. Neodhodlal som sa však urobiť tento krok a to ma trápilo.

Jedného dňa som sa v práci ponáhľal dolu schodmi. Potkol som sa a spadol. Narazil som si zozadu hlavu a stratil som vedomie. Keď som sa prebral, veľmi ma bolela hlava a sanitkou som bol prevezený do nemocnice. Hoci som mal hlavu vzadu veľmi opuchnutú, nemal som žiadnu zlomeninu ani vnútorné krvácanie.

Bol som Jehovovi nesmierne vďačný za život! Odvtedy som bol odhodlaný svoj život využiť na konanie Jehovovej vôle, a oddal som sa mu. V júli 1977 som sa vo veku 53 rokov pokrstil. Aj môj starší syn Jasujuki študoval Bibliu a bol pokrstený asi o dva roky.

Približne desať rokov po mojom krste som odišiel do dôchodku. Do toho času som sa usiloval ísť kresťanskou cestou tak, že som sa snažil o vyváženosť medzi kresťanským životom a svetskou prácou. V súčasnosti mám výsadu slúžiť ako starší v Jokohame a veľa času trávim v kresťanskej službe. Môj starší syn slúži ako starší a služobník celým časom v susednom zbore.

Keďže som sa zachránil zo špeciálnej útočnej letky a jej misie smrti, som vďačný za to, že žijem, a považujem to za česť, že sa môžem zúčastňovať na zvestovaní ‚tohto dobrého posolstva o kráľovstve‘. (Matúš 24:14) Som úplne presvedčený, že najlepším spôsobom života je kráčať spolu s Božím ľudom. (Žalm 144:15) V novom svete, ktorý čoskoro príde, už nikdy viac ľudia nebudú zažívať vojnu, pretože „národ nepozdvihne meč proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne“. — Izaiáš 2:4.

Ak je to Božia vôľa, chcel by som stretnúť tých, ktorých som poznal a ktorí zomreli vo vojne, keď budú vzkriesení. Bude vzrušujúce rozprávať im o pokojnom živote, z ktorého sa budú môcť tešiť na rajskej zemi pod spravodlivou vládou Božieho nebeského Kráľovstva! — Matúš 6:9, 10; Skutky 24:15; 1. Timotejovi 6:19.

[Obrázok na strane 19]

Keď som bol v námornej leteckej jednotke

[Obrázok na stranách 18, 19]

„Ohka“ — ľudská bomba

[Prameň ilustrácie]

© CORBIS

[Obrázok na strane 20]

S mojimi druhmi pred misiou smrti. Som druhý zľava, jediný, ktorý prežil

[Obrázok na strane 21]

S manželkou Mičiko a starším synom Jasujukim

[Prameň ilustrácie na strane 18]

U.S. National Archives photo