Magna charta a ľudské úsilie o dosiahnutie slobody

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRITÁNII

MALEBNOU krajinou anglického grófstva Surrey sa vinie rieka Temža. Na jednej z lúk na brehoch tejto rieky stojí pamätník s nápisom, ktorý pripomína istú udalosť z 13. storočia. Tu, na lúke nazvanej Runnymede, sa anglický kráľ Ján I. Bezzemok (vládol v rokoch 1199–1216) stretol s barónmi, vplyvnými majiteľmi pôdy, ktorí sa mu postavili na odpor, pretože boli pobúrení kráľovou svojvôľou. Kráľ mohol upokojiť barónov len tým, že by splnil ich požiadavky a zaručil im určité práva. Pod obrovským tlakom kráľ nakoniec opatril svojou pečaťou listinu, ktorá sa neskôr stala známou ako Magna charta libertatum (Veľká listina slobôd).

Prečo bola táto listina opísaná ako „najvýznamnejší právny dokument v histórii Západu“? Odpoveď na túto otázku nám odhalí veľa o ľudskom úsilí o dosiahnutie slobody.

Požiadavky barónov

Kráľ Ján mal problémy s rímskokatolíckou cirkvou. Postavil sa na odpor pápežovi Inocentovi III., keď odmietol uznať Štefana Langtona ako canterburského arcibiskupa. Preto cirkev odňala kráľovi svoju podporu a v podstate ho exkomunikovala. Ján však vynaložil úsilie na dosiahnutie zmierenia. Súhlasil, že moc nad svojím kráľovstvom v Anglicku a Írsku odovzdá do rúk pápežovi. Pápež mu potom tieto kráľovstvá vrátil, a to na základe kráľovho vyznania vernosti cirkvi a zaplatenia ročného tribútu. Ján bol teraz pápežovým vazalom.

Ku kráľovým problémom sa pridružili finančné ťažkosti. Ján za svojej 17-ročnej vlády 11-krát vymáhal mimoriadne dane od majiteľov pôdy. Konflikt s cirkvou i problémy vo finančných záležitostiach prispeli k rozšíreniu názoru, že kráľ je nespoľahlivý. Jánova povaha veľmi neprispela k zmierneniu týchto obáv.

Nepokoje nakoniec vyvrcholili, keď baróni zo severnej časti krajiny odmietli zaplatiť ďalšie dane. Vytiahli proti Londýnu a vypovedali kráľovi vernosť. Medzi kráľom, ktorý bol vo svojom paláci vo Windsore, a barónmi, ktorí sa utáborili východne odtiaľ, v neďalekom meste Staines, dlho prebiehali rokovania. Neverejné rokovania, na ktorých sa stretli tvárou v tvár, sa odohrali medzi týmito dvomi mestami, na lúke Runnymede. Tu Ján v pondelok 15. júna 1215 spečatil listinu obsahujúcu 49 článkov. Táto listina sa začína slovami: ‚Toto sú podmienky, ktorých prijatie baróni požadujú a ktoré kráľ prijíma.‘

Sloboda zaručená zákonom

Čoskoro sa však objavili pochybnosti o Jánových úmysloch. Uprostred atmosféry silnej antipatie voči kráľovi i voči cirkvi kráľ vyslal poslov k pápežovi do Ríma. Pápež  pohotovo vydal pápežské buly, v ktorých vyhlásil dohodu uzavretú na lúke Runnymede za neplatnú. Krátko nato v Anglicku vypukla občianska vojna. Nasledujúci rok však Ján náhle zomrel a na trón nastúpil jeho deväťročný syn Henrich.

Podporovatelia mladého Henricha zariadili, aby bola znova vydaná dohoda, ktorá bola uzavretá na Runnymede. Podľa brožúrky Magna Carta bolo toto revidované vydanie „narýchlo zmenené z nástroja na potlačenie krutovlády na vyhlásenie, podľa ktorého mohli byť ľudia s umiernenými názormi zjednotení na podporu jeho [kráľových] záujmov“. Počas Henrichovej vlády bola táto dohoda vydaná ešte niekoľkokrát. Keď 12. októbra 1297 jeho nástupca Eduard I. opäť potvrdil Magnu chartu, jej kópia bola konečne začlenená k listinám so zákonmi, teda do zoznamu dokumentov zvláštneho univerzálneho významu.

Táto charta obmedzovala právomoci monarchu. Stanovovala, že kráľ, rovnako ako všetci jeho poddaní, je teraz podriadený zákonu. Podľa Winstona Churchilla, známeho historika, ktorý bol v 20. storočí niekoľko rokov predsedom anglickej vlády, Magna charta poskytla „systém kontroly a protiopatrení, ktorý monarchovi zaručoval potrebnú moc, ale zároveň bránil tomu, aby ju nejaký tyran alebo nerozumný vládca zneužil“. To boli naozaj vznešené myšlienky! Ale čo znamenala táto listina pre bežného človeka? V tom čase veľmi málo. Magna charta sa detailne zaoberala iba právami „slobodných ľudí“ —  čo bola v skutočnosti tak trocha elitná skupina ľudí, ktorí vtedy tvorili menšinu. *

Encyclopædia Britannica uvádza, že Magna charta „sa vo svojej histórii pomerne skoro stala symbolom odporu voči útlaku a výzvou do boja proti nemu, pričom každá nová generácia ju vnímala ako ochranu svojich vlastných ohrozených slobôd“. O jej význame svedčí aj to, že každé zasadanie anglického parlamentu sa otváralo potvrdením Magny charty.

Anglickí právnici v 17. storočí použili články Magny charty ako základ pre také práva, ako je proces pred porotou, zákon Habeas Corpus, * rovnosť pred zákonom, ochrana pred svojvoľným zatýkaním a parlamentná kontrola zdaňovania. Preto v očiach britského štátnika Williama Pitta bola Magna charta súčasťou ‚biblie anglického zákona‘.

Úsilie o dosiahnutie slobody pokračuje

„Význam Magny charty pre zákon z pohľadu histórie nezávisel ani tak od toho, čo sa v charte hovorilo, ako skôr od toho, o čom sa predpokladalo, že sa v nej hovorilo,“ pripustil lord Bingham, ktorý bol v rokoch 1996 až 2000 najvyšším sudcom Anglicka a Walesu. Tak či onak, ideály slobody, ktoré sa spájajú s touto chartou, sa neskôr rozšírili po celom anglicky hovoriacom svete.

Puritáni, ktorí opustili Anglicko v roku 1620 s úmyslom odísť do Ameriky, vzali kópiu Magny charty so sebou. V roku 1775, keď sa britské kolónie v Amerike vzbúrili proti tomu, že museli platiť daň, ale nebolo im umožnené mať zastúpenie vo vláde, zhromaždenie dnešného štátu Massachusetts vyhlásilo, že takéto dane sú porušením Magny charty. Oficiálna pečať štátu Massachusetts z tých čias zobrazuje človeka držiaceho v jednej ruke meč a v druhej Magnu chartu.

Keď sa stretli predstavitelia vlády novovytvoreného štátu s cieľom pripraviť Ústavu Spojených štátov amerických, podporili princíp slobody zaručenej zákonom. Listina práv Spojených štátov vychádza z tohto princípu. Preto Americké združenie advokátov ako prejav uznania Magny charty postavilo v roku 1957 na lúke Runnymede pamätník s nápisom: „Na počesť Magny charty — symbolu slobody zaručenej zákonom.“

V roku 1948 americká štátnička Eleanor Rooseveltová pomáhala zostaviť pod záštitou OSN Všeobecnú deklaráciu ľudských práv s nádejou, že sa stane „medzinárodnou Magnou chartou všetkých ľudí všade“ na svete. Naozaj, história Magny charty ukazuje, ako veľmi ľudská rodina túži po slobode. Napriek tomuto úsiliu so vznešeným cieľom sú základné ľudské práva v mnohých krajinách dodnes ohrozované. Ľudské vlády sa opakovane ukazujú ako neschopné zaručiť slobodu pre všetkých. To je jeden z dôvodov, prečo si milióny Jehovových svedkov už teraz tak cenia istú ešte vyššiu formu slobody, ktorú zaručuje zákon odlišnej vlády, totiž Božieho Kráľovstva.

Biblia hovorí o Bohu niečo, čo stojí za povšimnutie: „Kde je Jehovov duch, tam je sloboda.“ ​(2. Korinťanom 3:17) Ak by ste chceli vedieť, aký druh slobody ponúka ľudstvu Božie Kráľovstvo, neváhajte sa na to opýtať Jehovových svedkov, keď vás nabudúce navštívia. Odpoveď, ktorú dostanete, vás pravdepodobne upúta a môžete pocítiť jej oslobodzujúci účinok.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 13]

VEĽKÁ LISTINA SLOBÔD

Magna charta (latinský názov pre „veľkú listinu“) bola spočiatku ‚Požiadavkami barónov‘. Kráľ Ján Bezzemok opatril pečaťou túto listinu so 49 článkami. V priebehu niekoľkých nasledujúcich dní sa dohoda rozšírila na 63 článkov a kráľ listinu opäť spečatil. Pri opätovnom vydaní v roku 1217 k nej bola pripojená druhá, menšia charta, ktorá obsahovala lesný zákon. Odvtedy sa tieto články označovali ako Magna charta.

Týchto 63 článkov bolo rozdelených na deväť častí, medzi ktorými sú tie, ktoré sa zaoberajú sťažnosťami barónov, úpravou zákonov a súdnictva a slobodou cirkvi. V článku 39, ktorý je historickým základom anglických občianskych práv, čítame: „Nijaký slobodný človek nemá byť zatknutý ani uväznený, ani nemá byť zbavený svojich práv či vlastníctva, ani nemá byť postavený mimo zákona alebo vypovedaný, ani žiadnym iným spôsobom pripravený o svoje postavenie, ani my nebudeme proti nemu postupovať použitím násilia, ani nepošleme iných, aby to urobili, iba ak na základe zákonného rozsudku vyneseného príslušníkmi rovnakého stavu alebo na základe zákona krajiny.“

[Obrázok]

Pozadie: tretie revidované vydanie Magny charty

[Prameň ilustrácie]

S dovolením British Library, 46144 Exemplification of King Henry III’s reissue of Magna Carta 1225

[Obrázok na strane 12]

Kráľ Ján I. Bezzemok

[Prameň ilustrácie]

Z knihy Illustrated Notes on English Church History (zv. I a II)

[Obrázok na strane 12]

Kráľ Ján I. Bezzemok sa vzdáva koruny pred pápežským nunciom

[Prameň ilustrácie]

Z knihy The History of Protestantism (zv. I)

[Obrázok na strane 13]

Kráľ Ján I. Bezzemok sa stretáva s barónmi a súhlasí so spečatením Magny charty, rok 1215

[Prameň ilustrácie]

Z knihy The Story of Liberty, 1878

[Obrázok na strane 14]

Pamätník na počesť Magny charty na lúke Runnymede v Anglicku

[Prameň ilustrácie]

ABAJ/​Stephen Hyde

[Pramene ilustrácií na strane 12]

Pozadie hore: S dovolením British Library, Cotton Augustus II 106 Exemplification of King John’s Magna Carta 1215; pečať kráľa Jána I. Bezzemka: Public Record Office, London