Príbeh vyskúšanej viery zo Slovenska

ROZPRÁVA JÁN BALI

NARODIL som sa 24. decembra 1910 v Záhore, dedine na východnom Slovensku. V tom čase sme patrili do Rakúsko-Uhorska. V roku 1913 ma mama zobrala a vydali sme sa na cestu do Spojených štátov za otcom, ktorý tam odišiel nejaký čas predtým. Dva roky po našom príchode do mesta Gary v americkom štáte Indiana sa narodila moja sestra Anna. Otec potom ochorel a v roku 1917 zomrel.

V škole som bol zanieteným študentom, pričom ma zaujímalo zvlášť náboženstvo. V kalvínskej cirkvi, kde som chodil do nedeľnej školy, si učiteľ všimol môj záujem o duchovné veci. Aby uspokojil môj hlad, dal mi Holmanovo vydanie Biblie, ktoré obsahovalo asi 4000 otázok a odpovedí. To poskytlo mojej 11-ročnej mysli dostatok námetov na uvažovanie.

‚Toto je pravda‘

V tých raných rokoch sa niektorí slovenskí prisťahovalci v oblasti, kde sme žili, stali Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Jedným z nich bol aj môj strýko Michal Bali, ktorý nám veľa rozprával o biblických pravdách. No v roku 1922 sme sa s mamou a so sestrou vrátili späť do Záhora, ktorý bol v tom čase už súčasťou východného Československa.

Krátko nato mi strýko Michal poslal kompletnú sadu Štúdií Písiem od Charlesa Taze Russella spolu s časopismi Strážna veža od prvého čísla z 1. júla 1879. Všetko som si prečítal, niektoré časti aj niekoľkokrát, a dospel som k presvedčeniu, že som našiel biblickú pravdu, ktorú som hľadal.

Približne v tom čase sa niektorí Bádatelia Biblie slovenského pôvodu vrátili zo Spojených štátov späť domov. Tu vytvorili prvé slovenské skupiny Bádateľov Biblie v Československu. Spolu s mamou sme tieto prvé zhromaždenia navštevovali v našej dedine Záhor i v okolitých dedinách.

Tieto stretnutia pripomínali kresťanské zhromaždenia v prvom storočí. Zvyčajne sme sa stretli v dome niektorého z Bádateľov Biblie, kde sme si posadali okolo stola s petrolejovou lampou uprostred. Ako najmladší som sedával trochu vzadu a počúval som v tme. Niekedy ma však prizvali bližšie. Keď si ostatní neboli celkom istí výkladom určitého textu, povedali:  „Povedz nám, Janko, čo sa o tom píše v angličtine.“ S radosťou som si prisadol k lampe a preložil do slovenčiny to, čo bolo napísané v anglickej publikácii.

K tým, ktorí sa stali Bádateľmi Biblie v Spojených štátoch a vrátili sa do Československa, patril Michal Šalata. Vrátil sa do neďalekej dediny Sečovce a pomáhal organizovať kazateľské dielo v Československu. Brat Šalata ma brával so sebou na zvestovateľské cesty. V roku 1924, keď som mal 13 rokov, som ho poprosil, aby ma pokrstil. Hoci mama si myslela, že na taký vážny krok som ešte príliš mladý, presvedčil som ju, že je to moje pevné rozhodnutie. A tak v júli toho roku na jednodňovom zjazde pri rieke Ondava som krstom vo vodách tejto rieky symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi.

Drahocenné výsady služby

Keď som mal 17 rokov, počul som, že niekoľko kilometrov od dediny, kde som zvestoval, sa má konať pohreb. Bol to prvý pohreb, ktorý organizovali Bádatelia Biblie v tej oblasti. Po príchode na miesto som sa pretláčal pomedzi zvedavých dedinčanov k rečníkovi. Keď som sa dostal až k nemu, otočil sa ku mne a povedal: „Najprv budem hovoriť ja a potom budeš pokračovať ty.“

Svoj prejav som založil na biblickom texte z 1. Petra 4:7, kde sa píše: „Koniec všetkých vecí sa priblížil.“ Na základe Písma som ukázal, že je blízko aj koniec utrpenia a smrti, a vysvetlil som nádej na vzkriesenie. (Ján 5:28, 29; Skutky 24:15) Napriek tomu, že som vyzeral ešte mladší, než som v skutočnosti bol — alebo možno práve preto —, všetci prítomní pozorne počúvali.

V Strážnej veži z 15. septembra 1931 bola oznámená vzrušujúca správa o tom, že už nechceme byť známi ako Bádatelia Biblie ani pod iným podobným menom, ale že chceme byť známi ako Jehovovi svedkovia. Po prečítaní tejto informácie Bádatelia Biblie v našej oblasti usporiadali mimoriadne zhromaždenie. Asi sto sa nás stretlo v Pozdišovciach. Tam som dostal výsadu predniesť prejav s názvom „Nové meno“, založený na spomenutom článku v Strážnej veži.

Keď boli prítomní požiadaní, aby prijali rovnakú rezolúciu, akú prijali ich spoluveriaci v iných častiach sveta, všetci s veľkou radosťou zdvihli ruky. Potom sme do svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku poslali telegram, v ktorom sa písalo: „My, Jehovovi svedkovia, zídení v tento deň v Pozdišovciach, súhlasíme s vysvetlením v Strážnej veži o novom mene a prijímame toto nové meno — Jehovovi svedkovia.“

Rozsiahle územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorá bola pred druhou svetovou vojnou časťou Československa, poskytovalo úrodné pole pre našu kresťanskú službu. Pri zvestovaní na tomto veľkom území sme chodili peši, ale používali sme aj vlaky, autobusy a bicykle. V tom čase sa v mnohých mestách premietala „Fotodráma Stvorenie“, čo bolo vlastne premietanie filmu a diapozitívov synchronizované so zvukom. Po každom predstavení sa zbierali adresy ľudí, ktorí prejavili záujem. Dostal som veľa týchto adries a bol som požiadaný organizovať svedkov, ktorí by týchto ľudí navštívili. V niektorých mestách sme si prenajali sály, kde som predniesol mimoriadnu prednášku nadväzujúcu na fotodrámu.

V 30. rokoch som mal výsadu byť delegátom väčších zjazdov v hlavnom meste Prahe. V roku 1932 sa konal prvý medzinárodný zjazd v Československu. Zišli sme sa v divadle  Varieté. Téma verejnej prednášky „Európa pred zničením“ upútala pozornosť a prišlo si ju vypočuť asi 1500 ľudí. Ďalší medzinárodný zjazd sa konal v Prahe v roku 1937 a ja som mal výsadu predniesť jeden z prejavov. Na zjazde boli prítomní delegáti z mnohých európskych krajín a všetci sme dostali potrebné povzbudenie, ktoré nám malo pomôcť vytrvať v blížiacich sa skúškach druhej svetovej vojny.

Manželstvo a kruté skúšky

Po návrate z Ameriky do Československa sme s mamou úzko spolupracovali v kazateľskom diele s Bádateľmi Biblie v neďalekých Pozdišovciach. Tam som si všimol jedno pekné dievča, Annu Rohálovú. Keď sme dospeli, uvedomili sme si, že naše city sú viac ako len náklonnosť medzi kresťanským bratom a sestrou. V roku 1937 sme sa vzali. Odvtedy ma Anna podporovala, a to aj v ‚obťažných obdobiach‘, ktoré mali prísť. — 2. Timotejovi 4:2.

Krátko po našej svadbe bolo zjavné, že Európa sa pripravuje na druhú svetovú vojnu. V novembri 1938 južné časti Podkarpatskej Rusi a Slovenska zabralo Maďarsko, ktoré kolaborovalo s nacistickým Nemeckom. Maďarská polícia zakázala naše zhromaždenia a pravidelne sme sa museli hlásiť na policajnej stanici.

Keď sa v septembri 1939 začala druhá svetová vojna, viacerí muži i ženy zo Záhora sme boli vzatí do väzby a presunutí do jedného starého zámku pri Mukačeve, ktoré je dnes na území Ukrajiny. Tam sme našli mnoho svedkov z podkarpatskoruských zborov. Po troch či štyroch mesiacoch vypočúvania a častého bitia sme boli postavení pred osobitný vojenský súd. Všetci sme dostali len jednu otázku: „Ste ochotní bojovať za Maďarsko proti Sovietskemu zväzu?“ Keďže sme odmietli, boli sme odsúdení a nakoniec poslaní do väznice v Budapešti na ulici Margit Körút číslo 85.

Všetci väzni trpeli podvýživou. Onedlho sa začali šíriť choroby a väzni začali zomierať. Ako ma zohrialo pri srdci, keď moja manželka pricestovala až zo Záhora za mnou na návštevu! Hoci sme sa mohli rozprávať iba asi päť minút cez železné mreže, bol som Jehovovi vďačný za takú vernú družku. *

Z väznice do pracovného tábora

Z väznice som bol prevezený priamo do maďarského mesta Jászberény, kde bolo už asi 160 svedkov. Tam nám jeden maďarský dôstojník tlmočil poslednú ponuku maďarskej vlády: „Ak ste ochotní slúžiť v armáde, vystúpte z radu von.“ Nikto nevystúpil. Dôstojník povedal: „Hoci nesúhlasím s tým, čo robíte, obdivujem vaše odhodlanie držať sa svojej viery.“

O niekoľko dní sme nastúpili na loď na Dunaji a začali sme svoju púť do pracovného tábora pri juhoslovanskom meste Bor. Na lodi sa vojaci a ich veliteľ stále pokúšali donútiť nás, aby sme zradili svoju vieru. Veliteľ nechal vojakov, aby nás bili puškami, kopali do nás čižmami a inými spôsobmi nás mučili.

Keď sme boli odovzdaní do rúk podplukovníka Andrása Balogha, veliteľa pracovného tábora v Bore, povedal nám: „Ak je to, čo mi o vás povedali, pravda, potom zakrátko zomriete.“ Keď si však prečítal zapečatenú správu od  vládnych úradníkov, správal sa k nám s rešpektom. Balogh nám dal aj pomerne veľkú slobodu pohybu a dokonca nám dovolil postaviť si pre seba barak. Hoci jedla bolo málo, mali sme vlastnú kuchyňu, takže jedlo bolo spravodlivo rozdeľované.

V marci 1944 sa začala nemecká okupácia Maďarska. Vtedy bol Balogh nahradený pronacistickým veliteľom, ktorý sa volal Ede Marányi. Ten zaviedol prísny režim, veľmi podobný režimu v koncentračných táboroch. Onedlho sa však priblížili ruské vojská a tábor v Bore bol evakuovaný. Neskôr, počas nášho pochodu, sme boli očitými svedkami masakry Židov v Cservenke (teraz Crvenka). Zdalo sa nám, že len zázrakom sme boli ušetrení.

Keď sme prišli k hranici medzi Maďarskom a Rakúskom, dostali sme príkaz kopať guľometné hniezda. Vysvetlili sme, že vo väzení sme práve preto, lebo sme odmietli zapojiť sa do vojenskej činnosti. Keďže som stál vpredu, jeden maďarský dôstojník ma schytil a začal ma biť. „Zabijem ťa!“ reval. „Ak nebudete pracovať, ostatní budú nasledovať váš zlý príklad!“ Iba vďaka odvážnemu zásahu Andrása Barthu, staršieho svedka, ktorý sa ujímal vedenia v našom kazateľskom diele v Maďarsku, som zostal nažive. *

O niekoľko týždňov sa vojna skončila a my sme sa vydali na cestu domov. Väzni, ktorí boli z Boru prepustení skôr ako my, priniesli správu, že všetci, ktorí sme boli v Cservenke, sme boli zabití. A tak moja manželka sa asi šesť mesiacov považovala za vdovu. Aká bola jedného dňa prekvapená, keď ma uvidela stáť na prahu dvier! Po tvári nám tiekli slzy radosti, keď sme sa po rokoch odlúčenia objali.

Reorganizácia diela

Po druhej svetovej vojne bolo Slovensko opäť spojené s Českom. No Podkarpatská Rus, ktorej veľká časť patrila pred vojnou k Československu, pripadla Ukrajine a stala sa súčasťou Sovietskeho zväzu. V roku 1945 sme s bratom Michalom Moskaľom cestovali do Bratislavy, ktorá je dnes hlavným mestom Slovenska, kde sme sa stretli so zodpovednými bratmi v súvislosti s reorganizáciou kazateľského diela. Hoci sme boli fyzicky i duševne vyčerpaní, chceli sme horlivo pokračovať v spĺňaní svojej úlohy zvestovať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. — Matúš 24:14; 28:18–20.

Po vojne boli silným impulzom pre naše dielo zjazdy. V septembri 1946 sa v Brne konal prvý zjazd pre celú krajinu. Bol som poverený predniesť tam prejav na tému „Žatva, koniec sveta“.

 V roku 1947 sa v Brne konal ďalší medzinárodný zjazd. Nathan H. Knorr, Milton G. Henschel a Hayden C. Covington, ktorí prišli zo svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku, tam predniesli povzbudzujúce prejavy. Mal som výsadu slúžiť pri ich prejavoch ako tlmočník. Hoci v tom čase bolo v Československu okolo 1400 hlásateľov Kráľovstva, verejnú prednášku na tomto zjazde navštívilo asi 2300 ľudí.

Prenasledovanie za vlády komunistov

V roku 1948 prevzali vládu v krajine komunisti a čoskoro prišiel zákaz nášho diela, ktorý napokon trval 40 rokov. V roku 1952 boli mnohí z nás, ktorých úrady považovali za vodcov, uväznení. Väčšina bola obvinená z rozvracania republiky, ale niekoľkí sme boli obvinení z velezrady. Vo vyšetrovacej väzbe som strávil 18 mesiacov. Keď som sa opýtal, ako som sa dopustil tej zrady, sudca mi povedal: „Hovorili ste o Božom Kráľovstve. A tvrdíte, že prevezme vládu nad svetom. To zahŕňa aj Československo.“

„V tom prípade,“ odvetil som, „by ste museli súdiť ako zradcov všetkých ľudí, ktorí sa modlia modlitbu Otčenáš a prosia, aby ‚prišlo Božie Kráľovstvo‘.“ Napriek tomu som bol odsúdený na päť a pol roka väzenia a bol som poslaný do neslávne známej komunistickej väznice v Jáchymove.

Po odpykaní väčšiny trestu som bol prepustený. Moja manželka Anna ma verne podporovala v listoch i návštevami a starala sa o našu dcéru Máriu. Napokon sme sa ako rodina opäť zišli a pokračovali sme v našej kresťanskej činnosti, ktorú sme ďalej vykonávali v ilegalite.

Bohatý život v službe Jehovovi

Počas uplynulých viac ako 70 rokov Jehovovi svedkovia v našej oblasti slúžili za rôznych podmienok, väčšinou pod komunistickou nadvládou. Hoci som už zostarol a fyzicky zoslabol, stále slúžim ako kresťanský starší v Záhore spolu s takými vernými bratmi, ako je Ján Korpa-Ondo, ktorý má už 98 rokov. * Moja drahá manželka, skutočný dar od Jehovu, zomrela v roku 1996.

Ešte aj dnes mám pred očami scénu opísanú na stranách 228 až 231 knihy The Way to Paradise (Cesta do raja), ktorá bola vydaná v roku 1924. Čitateľ tam bol vyzvaný, aby si sám seba predstavil v Raji, ako počúva rozhovor dvoch ľudí, ktorí boli vzkriesení. Čudujú sa, kde to sú. Potom im niekto, kto prežil Armagedon, vysvetľuje, že boli vzkriesení do Raja. (Lukáš 23:43) Ak prežijem Armagedon, rád by som tieto veci vysvetlil mojej manželke, mame a iným blízkym, ktorí budú vzkriesení. Ale ak zomriem pred Armagedonom, teším sa na čas, keď naopak mne niekto v novom svete porozpráva o udalostiach, ktoré sa medzitým stali.

S plynúcim časom si stále viac cením jedinečnú a úžasnú výsadu rozprávať sa so Zvrchovaným Pánom vesmíru a približovať sa k nemu. Som rozhodnutý ďalej žiť v súlade so slovami apoštola Pavla v liste Rimanom 14:8: „Keď žijeme, žijeme Jehovovi, a keď umierame, umierame Jehovovi. A preto, či žijeme, či umierame, patríme Jehovovi.“

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

S Annou rok po našej svadbe

[Obrázky na strane 22]

S Nathanom H. Knorrom na zjazde v Brne v roku 1947