Najvyšší súd rozhodol v prospech slobody prejavu

ROZHODUJÚCI DEŇ nastal 17. júna 2002, keď Najvyšší súd zverejnil rozsudok a jeho písomné zdôvodnenie. Ako znelo rozhodnutie súdu? Výsledok prezradili novinové titulky. Noviny The New York Times oznamovali: „Súd ruší obmedzenie návštev vykonávaných Jehovovými svedkami.“ Noviny The Columbus Dispatch vychádzajúce v Ohiu uviedli: „Najvyšší súd ruší požiadavku zaobstarať si povolenie.“ Noviny The Plain Dealer, ktoré vychádzajú v Clevelande v štáte Ohio, jednoducho napísali: „Podomoví návštevníci nepotrebujú súhlas obecného úradu.“ Noviny USA Today oznámili: „Sloboda prejavu zvíťazila.“

Rozhodnutia nižších súdov proti Jehovovým svedkom boli zrušené hlasovaním v pomere 8 ku 1! Oficiálne 18-stranové vyjadrenie súdu napísal sudca John Paul Stevens. Rozhodnutie bolo významným opätovným potvrdením toho, že ochrana práv zaručená v Prvom dodatku sa vzťahuje aj na verejnú službu Jehovových svedkov. Súd v písomnom vyjadrení uviedol, že svedkovia nežiadali o povolenie preto, lebo tvrdia, že „oprávnenie kázať im dáva Písmo“. Potom súd citoval zo svedectva, ktoré súdu predložili právni zástupcovia svedkov: „Žiadať miestne úrady o povolenie kázať by podľa nás bolo takmer urážkou Boha.“

V písomnom vyjadrení súdu bolo uvedené: „V priebehu viac ako 50 rokov tento súd rušil obmedzenia na agitovanie a rozširovanie letákov od dverí k dverám. Nie je len historickou náhodou, že väčšina týchto prípadov sa týkala otázok k Prvému dodatku, ktoré vzniesli Jehovovi svedkovia, lebo agitácia od dverí k dverám sa v ich náboženstve vyžaduje. Ako sme si všimli v prípade Murdock verzus štát Pensylvánia... (1943), Jehovovi svedkovia ‚tvrdia, že nasledujú príklad Pavla, keď vyučujú „verejne a z domu do domu“. Skutky 20:20. Doslova berú príkaz z Biblie: „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium celému  stvoreniu.“ Marek 16:15. Sú presvedčení, že takým konaním poslúchajú Božie prikázanie.‘“

Vo vyjadrení súdu sa potom opäť spomína prípad z roku 1943: „Táto forma náboženskej činnosti má podľa Prvého dodatku rovnako vysoké postavenie ako bohoslužby v kostoloch a kázanie z kazateľníc. Má rovnaké právo na ochranu ako iné ortodoxné a konvenčné náboženské zvyklosti.“ Súd uviedol aj citát z prípadu z roku 1939: „Požadovanie cenzúry vo forme povolenia, ktoré znemožňuje slobodné a neobmedzované rozširovanie letákov, ohrozuje samotnú podstatu ústavných záruk.“ — Kurzíva od nich.

Súd potom vyjadril jeden dôležitý postreh: „Tieto prípady poukazujú na to, že úsilie Jehovových svedkov odolať obmedzovaniu slovného prejavu nie je len bojom za ich vlastné práva.“ Vo vyjadrení sa ďalej písalo, že svedkovia „nie sú jediní ‚obyčajní ľudia‘, ktorým hrozí, že budú obmedzeniami, ako je obmedzenie stanovené touto obcou, umlčaní“.

Ďalej súd uviedol, že nariadenie obce „je pohoršujúce — a to nielen vzhľadom na hodnoty, ktoré chráni Prvý dodatok, ale aj vzhľadom na samotnú predstavu slobodnej spoločnosti —, že v rámci bežnej verejnej diskusie musí občan najprv informovať miestne zastupiteľstvo o svojej túžbe hovoriť so susedmi a potom si zaobstarať na to povolenie... Zákon, ktorý by požadoval získanie povolenia na to, aby sa človek mohol zapojiť do takého rozhovoru, predstavuje obrovskú odchýlku od nášho národného dedičstva a ústavnej tradície.“ A ďalej sa písalo o „deštruktívnom vplyve takejto požiadavky“.

Hrozba zločinnosti

A čo názor, že také povolenie by bolo ochranou pred vlamačmi a inými zločincami? Súd sa vyjadril takto: „Napriek tomu, že sme tento dôvod uznali ako oprávnený, z prípadu, ktorý považujeme za precedens, je zrejmé, že medzi týmto záujmom a následkom obmedzenia práv vyplývajúcich z Prvého dodatku musí byť rovnováha.“

Súd v zdôvodnení rozsudku ďalej uviedol: „Nezdá sa pravdepodobné, že nevybavenie povolenia by zločincom zabránilo zaklopať na dvere a pustiť sa do rozhovoru, o ktorom sa v nariadení obce nepíše. Mohli by sa napríklad opýtať na cestu alebo poprosiť o možnosť zavolať si... alebo by sa mohli pod falošným menom beztrestne zaregistrovať.“

Súd sa potom opäť vrátil k rozsudkom zo 40. rokov 20. storočia a napísal: „Spôsob vyjadrovania použitý v rozsudkoch z éry druhej svetovej vojny, ktoré opakovane zachraňovali príslušníkov náboženstva žalobcov [spoločnosti Watch Tower] pred malichernými obvineniami, odzrkadľoval hodnotu, akú tento  súd pripisoval slobodám zakotveným v Prvom dodatku, o ktoré ide aj v tomto prípade.“

Aký bol záverečný verdikt súdu? „Rozsudok odvolacieho súdu je zrušený a prípad je poslaný späť na ďalšie prešetrenie v súlade s týmto stanoviskom. Je to nariadenie.“

Teda výsledok tohto sporu bol taký, ako uviedli noviny Chicago Sun-Times: „Súd podporil Jehovových svedkov“, a to prevahou hlasov 8 ku 1.

Aká bude budúcnosť?

Ako sa Jehovovi svedkovia v neďalekom zbore Wellsville pozerali na toto víťazstvo na Najvyššom súde? Určite niet dôvodu pýšiť sa ním na úkor obyvateľov Strattonu. Svedkovia neprechovávajú žiadne zlé pocity voči dobrým ľuďom v tejto obci. Gregory Kuhar, miestny svedok, povedal: „Tento súd nebol niečím, čo by sme si želali. Iba to obecné nariadenie bolo nesprávne. To, čo sme urobili, nebolo len pre nás, ale pre každého.“

Fakty ukazujú, že svedkovia sa veľmi snažili neprovokovať miestnych obyvateľov. Gene Koontz, ďalší svedok, hovorí: „Naposledy sme v Strattone kázali 7. marca 1998 — pred viac ako štyrmi rokmi.“ Dodal: „Mne osobne bolo povedané, že budem zatknutý. Počas rokov sa nám polícia veľakrát vyhrážala zatknutím. Keď sme ich požiadali, aby nám predložili nariadenie obce v písomnej podobe, nikdy sme nedostali odpoveď.“

Koontz dodáva: „Uprednostňujeme dobré vzťahy s blížnymi. Ak si niektorí neželajú, aby sme ich navštevovali, toto rozhodnutie rešpektujeme. Ale sú aj iní, ktorí sú priateľskí a ktorí vítajú rozhovor o Biblii.“

Gregory Kuhar uviedol: „Tento prípad sme nedali na súd preto, aby sme si obyvateľov Strattonu znepriatelili. Chceli sme len zákonne upevniť našu slobodu prejavu, ktorú nám zaručuje Ústava.“

Pokračoval: „Dúfam, že sa do Strattonu vrátime. S radosťou prvý zaklopem na dvere, keď tam opäť prídeme. Podľa Kristovho príkazu tam musíme prísť.“

Rozhodnutie v prípade „Watchtower verzus obec Stratton“ malo ďalekosiahly účinok. Keď bol verdikt Najvyššieho súdu oznámený, viacerí úradníci mestských a obecných zastupiteľstiev USA si uvedomili, že už nemôžu takéto miestne nariadenia využívať na obmedzovanie evanjelizačnej činnosti Jehovových svedkov. Doteraz sa ťažkosti s kázaním od dverí k dverám podarilo vyriešiť asi v 90 komunitách v Spojených štátoch.

[Rámček na strane 9]

„JEHOVOVI SVEDKOVIA TO OPÄŤ DOKÁZALI“

Tieto slová napísal Charles C. Haynes, významný odborník a riaditeľ vzdelávacích programov v Centre Prvého dodatku, na webovej stránke Freedom Forum (Fórum slobody) pod názvom „Sloboda viery“. Haynes ďalej napísal: „Minulý týždeň si [svedkovia] na svoje konto pripísali 48. víťazstvo na Najvyššom súde — čo je mimoriadna séria prípadov, ktoré výrazne rozšírili ochranu práv všetkých Američanov vyplývajúcu z Prvého dodatku.“ Varoval: „Pamätajte na toto: Ak vláda môže obmedziť slobodu jednej viery, má moc obmedziť slobodu ktorejkoľvek viery — alebo všetkých vier... Samozrejme, ľudia majú právo nepočúvať — a zavrieť dvere. Ale vláda by nemala mať autoritu rozhodovať, kto môže na dvere zaklopať. Teda Najvyššiemu súdu dvakrát vďaka.“

Haynes uzatvára svoj príspevok slovami: „Všetci dlžíme Jehovovým svedkom poďakovanie. Bez ohľadu na to, koľkokrát sú urážaní, vyhnaní z mesta alebo aj fyzicky napadnutí, ďalej bojujú za svoju (a tým aj za našu) slobodu náboženstva. A keď vyhrajú, vyhrávame všetci.“

[Rámček/obrázky na stranách 10, 11]

REAKCIE V TLAČI NA ROZHODNUTIE NAJVYŠŠIEHO SÚDU

▪ „Súd podporil Jehovových svedkov; na službu od dverí k dverám nie je potrebné povolenie

Jehovovi svedkovia vždy verili, že keď klopú na dvere ľudí, stojí za nimi Boh. Teraz za nimi stojí aj Najvyšší súd USA.“ — Chicago Sun-Times, 18. júna 2002.

▪ „Sloboda prejavu zvíťazila

Keď vás nabudúce pri večeri vyrušia Jehovovi svedkovia, pouvažujte, či im nepoďakujete. Táto denominácia, ktorá nepatrí k náboženstvám hlavného prúdu a ktorá má [v Spojených štátoch] ani nie milión členov, vďaka nezlomnej oddanosti svojim náboženským zásadám urobila na zaistenie slobody prejavu Američanov toľko ako žiadna iná inštitúcia...

Procesy na Najvyššom súde nie sú pre svedkov ničím neznámym. V priebehu 65 rokov účinne bojovali proti tyranii väčšiny vo viac ako dvoch desiatkach prípadov.“ — USA TODAY, 18. júna 2002.

▪ „Chodenie od dverí k dverám je ústavným právom. Rozhodnutie je víťazstvom pre Jehovových svedkov

Najvyšší súd USA v pondelok rozhodol, že politici, náboženské skupiny, skautky a iní majú ústavné právo chodiť od dverí k dverám a šíriť svoje idey bez toho, aby si najprv museli zaobstarať povolenie od miestnych úradníkov.“ — San Francisco Chronicle, 18. júna 2002.

▪ „Najvyšší súd: Jehovovým svedkom a skautkám nemôžete zabrániť klopať na dvere

WASHINGTON — Najvyšší súd dnes rozhodol, že Ústava chráni právo misionárov, politikov a iných klopať na dvere ľudí bez toho, aby si najprv museli od miestnych úradov zaobstarať povolenie...

Hlasovaním v pomere 8 ku 1 súd rozhodol, že právo na slobodu prejavu, ktoré vyplýva z Prvého dodatku, zahŕňa aj právo prísť s nejakým posolstvom priamo k dverám ľudí.“ — Star Tribune, Minneapolis, 18. júna 2002.

[Obrázok na strane 9]

Sudca Stevens

[Prameň ilustrácie]

Stevens: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Joseph Bailey