Prvý krok — ústne zdôvodňovanie pred Najvyšším súdom

DÁTUM ÚSTNEHO ZDÔVODŇOVANIA pred predsedom Najvyššieho súdu Williamom Rehnquistom a ôsmimi sudcami Najvyššieho súdu bol určený na 26. februára 2002. Záujmy Jehovových svedkov hájil tím štyroch právnikov.

Hlavný právny zástupca svedkov začal svoj príhovor úvodom, ktorý vzbudil záujem prítomných: „Je sobota jedenásť hodín predpoludním. Sme v obci Stratton. [Potom trikrát zaklopal na rečnícky pult.] ‚Dobrý deň. Udalosti, ktoré sa odohrali v poslednom čase, ma viedli k tomu, aby som prišiel k vašim dverám povedať vám o lepších veciach, o ktorých sa zmienil prorok Izaiáš. Je to dobré posolstvo, o ktorom hovoril Ježiš Kristus, dobré posolstvo o Božom Kráľovstve.‘“

Ďalej pokračoval: „Ísť od dverí k dverám a oznamovať toto posolstvo je v obci Stratton trestným činom, pokiaľ si človek najprv nezaobstará od obce povolenie.“

‚Vy nežiadate o peniaze?‘

Sudca Stephen G. Breyer položil svedkom niekoľko konkrétnych otázok. Opýtal sa: „Je pravda, že vaši klienti nežiadajú o peniaze, ani o cent, a [že] nepredávajú Biblie ani nič iné, iba hovoria: ‚Chcem sa s vami rozprávať o náboženstve‘?“

Právny zástupca svedkov odpovedal: „Vaša Ctihodnosť, v tomto smere sú fakty jasné — Jehovovi svedkovia v obci Stratton nežiadali o peniaze. Rovnako je skutočnosťou, že v iných obciach niekedy spomenú dobrovoľný dar... Nežiadame však o finančnú podporu. Snažíme sa iba hovoriť s ľuďmi o Biblii.“

Je potrebné úradné povolenie?

Sudca Antonin Scalia sa s pochopením opýtal: „Zastávate teda názor, že človek by nemal byť nútený ísť za starostom a žiadať o povolenie rozprávať sa s ľuďmi o niečom, čo je pre nich zaujímavé?“ Právny zástupca svedkov odpovedal: „Nemyslíme si, že by tento súd mal schváliť úradné nariadenie, ktoré od občana vyžaduje, aby si zaobstaral povolenie, ak sa chce s iným občanom porozprávať pri jeho dome.“

Zmena argumentov, zmena atmosféry

Teraz prišiel čas, aby svoje stanovisko predložila obec. Hlavný zástupca vysvetlil nariadenie Strattonu slovami: „Stratton uplatňuje právomoc dohliadať na bezpečnosť v obci, keď sa snaží chrániť súkromie svojich obyvateľov a keď sa snaží brániť zločinnosti. Toto nariadenie proti agitátorom alebo žiadateľom  o peniaze vyžaduje iba vopred sa zaregistrovať a nosiť v priebehu aktivity od dverí k dverám so sebou povolenie.“

Sudca Scalia okamžite prešiel k podstate veci, keď sa opýtal: „Viete o nejakom inom prípade na našom [Najvyššom] súde, ktorý by sa zaoberal nariadením takéhoto rozsahu a ktorý by riešil situácie, keď niekto prichádza za ľuďmi, no pritom nežiada o peniaze, nič nepredáva, len povie: ‚Chcem sa porozprávať o Ježišovi Kristovi‘ alebo ‚Chcem sa porozprávať o ochrane životného prostredia‘? Mali sme už taký prípad?“

Potom sudca Scalia pokračoval: „Za posledné dve storočia o takých prípadoch neviem.“ Nato predseda súdu Rehnquist vtipne poznamenal: „Tak dlho ani nežijete.“ To vyvolalo v súdnej sieni smiech. Sudca Scalia svoje vyjadrenie uzavrel slovami: „Záležitosť takéhoto rozsahu je pre mňa novinkou.“

Dobrý nápad?

Sudca Anthony M. Kennedy položil priliehavú otázku: „Považujete za dobrý nápad to, že si musím zaobstarať od úradov povolenie, skôr ako prejdem o niekoľko domov ďalej, kde všetkých ľudí nepoznám, [a] poviem: Chcem sa s vami porozprávať, lebo mi robí starosti odvoz odpadu alebo náš kongresman, alebo čokoľvek iné? Musím sa najprv opýtať úradov?“ Potom dodal: „To je zarážajúca predstava.“

Sudkyňa Sandra Day O’Connorová sa pripojila k tomuto argumentu otázkou: „A čo deti, ktoré počas Halloweenu chodia z domu do domu pýtať sladkosti? Musia si zaobstarať povolenie?“ Sudkyňa O’Connorová i sudca Scalia pokračovali v rozvíjaní tejto myšlienky. Sudkyňa O’Connorová predložila ďalší argument: „A čo keď si niekto potrebuje požičať od susedov šálku cukru? Musím si zaobstarať povolenie, aby som si mohla ísť od susedky požičať šálku cukru?“

Sú svedkovia agitátori?

Sudca David H. Souter sa opýtal: „Prečo sú do nariadenia obce Stratton zahrnutí Jehovovi svedkovia? Sú azda agitátormi, žiadateľmi o peniaze, podomovými obchodníkmi alebo inými predajcami tovaru či služieb? Nie, nie sú ani jedno z toho.“ Zástupca obce prečítal celé nariadenie o povolení a dodal, že nižší súd definoval Jehovových svedkov ako agitátorov. Sudca Souter na to zareagoval slovami: „Potom máte veľmi širokú definíciu agitátorov, ak ste k nim zahrnuli Jehovových svedkov.“

Sudca Breyer nato citoval slovníkovú definíciu agitátora, aby ukázal, že sa nevzťahuje na svedkov. Dodal: „Vo vašom spise som sa nedočítal nič o tom, aký cieľ sledujete tým, že od týchto ľudí [Jehovových svedkov], ktorým nejde o peniaze, o predaj niečoho ani o získanie volebných hlasov, požadujete, aby išli na miestny úrad a zaregistrovali sa. Čo tým vaša obec sleduje?“

Komunikácia ako privilégium?

Zástupca obce potom argumentoval, že „cieľom obce je zabrániť obťažovaniu majiteľa domu“. Ďalej vysvetlil, že opatrenie má chrániť obyvateľov pred podvodníkmi a zločincami. Sudca Scalia citoval z obecného nariadenia, kde sa uvádza, že starosta môže vyžadovať ďalšie informácie o zaregistrovanom a o jeho cieli, aby bolo možné „presne opísať charakter požadovaného privilégia“. Potom priliehavo dodal: „Ísť a presviedčať o niečom spoluobčanov je privilégium — tomu jednoducho nerozumiem.“

Sudca Scalia pokračoval: „Teda podľa vás by sa od každého, kto zvoní pri dverách, malo požadovať, aby skôr ako zazvoní, odovzdal odtlačky prstov na obecnom úrade?  Je to malé riziko zločinu dostatočným dôvodom na to, aby sa od každého, kto chce zazvoniť pri dverách, požadovala registrácia na úrade? Samozrejme, nie je.“

Ochrana obyvateľov?

Keďže 20 minút vyhradených pre právneho zástupcu obce vypršalo, slovo dostal generálny prokurátor štátu Ohio. Ten argumentoval, že toto obecné nariadenie chráni obyvateľov pred tým, aby ich navštívil cudzí človek — „rozhodne nevítaný človek, [ktorý] je tu na mojom pozemku... Myslím si, že obec má právo povedať: ‚Takáto činnosť v nás vyvoláva obavy.‘“

Sudca Scalia potom poznamenal: „Obec to však hovorí aj za tých, pre ktorých sú Jehovovi svedkovia vítanou návštevou, ktorí sú osamelí, ktorí by sa veľmi radi s niekým o hocičom porozprávali, a predsa sa títo ľudia [Jehovovi svedkovia] musia zaregistrovať u starostu, aby získali privilégium zazvoniť pri ich dverách.“

„Veľmi mierne obmedzenie“

Počas tohto pojednávania sudca Scalia vyjadril jednu veľmi pôsobivú myšlienku, keď povedal: „Všetci budeme súhlasiť s tým, že najbezpečnejšie spoločnosti na svete sú totalitné diktatúry, kde je bežným javom veľmi nízka zločinnosť. A práve jednou z cien, ktoré platíme za slobodu, je do istej miery vyššie riziko nezákonnej činnosti. Otázkou je, či toto nariadenie dokáže zastaviť nezákonnú činnosť do takej miery, aby stálo za to obetovať slobodu zazvoniť niekomu pri dverách.“ Generálny prokurátor na to zareagoval tak, že „je to veľmi mierne obmedzenie“. Sudca Scalia oponoval, že je také mierne, že „nenájdeme ani jeden prípad toho, že by niekedy nejaká obec schválila nariadenie podobného druhu. Nemyslím si, že je mierne.“

Nakoniec musel generálny prokurátor pod tlakom jedného zo sudcov uznať: „Nemám istotu, či by bolo správne priamo zakázať zvoniť u niekoho alebo klopať niekomu na dvere.“ Touto poznámkou sa jeho argumentácia skončila.

Právny zástupca svedkov reagoval na túto argumentáciu tým, že nariadenie obce neobsahuje žiaden overovací mechanizmus. „Môžem ísť na obecný úrad a povedať: ‚Som [ten a ten]‘, získať povolenie a ísť od dverí k dverám.“ Poukázal aj na to, že starosta má oprávnenie odmietnuť vydať povolenie človeku, ktorý hovorí, že nie je spojený s nejakou organizáciou. „Nazdávame sa, že rozhodnutie je v tomto prípade zjavne ponechané na voľné uváženie,“ povedal a dodal: „Úctivo pripomínam, že naša činnosť [Jehovových svedkov] naozaj súvisí s podstatou Prvého dodatku.“

Krátko nato predseda Najvyššieho súdu Rehnquist uzavrel ústne zdôvodňovanie slovami: „Prípad bude posúdený [Najvyšším súdom].“ Celý proces trval niečo vyše hodiny. Nakoľko dôležitá bola táto hodina, sa malo ukázať v rozsudku a jeho písomnom zdôvodnení, ktoré malo byť oznámené v júni.

[Obrázky na strane 6]

Predseda Najvyššieho súdu Rehnquist

Sudca Breyer

Sudca Scalia

[Pramene ilustrácií]

Rehnquist: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Dane Penland; Breyer: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Richard Strauss; Scalia: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Joseph Lavenburg

[Obrázky na strane 7]

Sudca Souter

Sudca Kennedy

Sudkyňa O’Connorová

[Pramene ilustrácií]

Kennedy: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Robin Reid; O’Connorová: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Richard Strauss; Souter: Collection, The Supreme Court Historical Society/​Joseph Bailey

[Obrázok na strane 8]

Interiér súdnej siene

[Prameň ilustrácie]

Fotografia od Franza Jantzena, Collection of the Supreme Court of the United States