Skúšky viery v nacistickej Európe

ROZPRÁVA ANTON LETONJA

Dňa 12. marca 1938 Hitlerove jednotky prekročili hranice Rakúska. Z rádií hlasno zneli vojenské pochody a politické heslá. Moju krajinu, Rakúsko, zachvátila vlna vlastenectva.

KEĎ Hitler prevzal moc, v Rakúsku zavládla povznesená nálada. Mnohí dúfali, že jeho „tisícročná ríša“ ukončí chudobu a nezamestnanosť. Pod vplyvom vlasteneckého nadšenia, ktoré sa zmocnilo národa, hitlerovský pozdrav začali používať dokonca aj katolícki kňazi.

Hoci som mal iba 19 rokov, Hitlerove sľuby ma neovplyvnili. Neveril som, že by nejaká ľudská vláda mohla vyriešiť problémy ľudstva.

Spoznanie biblickej pravdy

Narodil som sa 19. apríla 1919 v mestečku Donawitz v Rakúsku ako tretie a najmladšie dieťa. Otec bol ťažko pracujúci baník. V roku 1923 dostal prácu v baníckom meste Liévin, a tak sa naša rodina presťahovala do Francúzska. Otec pre svoje politické názory príliš nedôveroval náboženstvu, ale matka bola úprimná katolíčka. Nás deti viedla k viere v Boha a každý večer sa s nami modlila. Časom otcova nedôvera k náboženstvu natoľko vzrástla, že matke zakázal chodiť do kostola.

Koncom 20. rokov minulého storočia sme sa zoznámili s mladým Juhoslovanom Vinzenzom Platajsom, ktorého sme volali Vinko. Bol v spojení s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Krátko nato začal jeden Bádateľ Biblie navštevovať našu rodinu. Keďže otec zakázal matke chodiť do kostola, spýtala sa Vinka, či je možné Boha uctievať doma. Vinko jej ukázal text zo Skutkov 17:24, kde sa píše, že Boh „nebýva v chrámoch vytvorených rukami“, a vysvetlil jej, že dom je vhodným miestom na uctievanie Boha. Potešilo ju to a začala navštevovať zhromaždenia v domoch Bádateľov Biblie.

Otec nástojil, aby prestala s tým nezmyslom, ako to nazýval. Chcel zabrániť našim stretnutiam s Bádateľmi Biblie, a preto trval na tom, aby sme všetci chodili v nedeľu na omšu! Keďže matka to pevne odmietala, otec sa rozhodol, že budem miništrantom. Hoci matka rešpektovala otcovo prianie, naďalej mi do srdca a mysle vštepovala biblické zásady a brávala ma na zhromaždenia Bádateľov Biblie.

V roku 1928 Vinko a moja sestra Josephine — alebo Pepi, ako sme ju volali — symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Potom sa vzali. Nasledujúci rok sa  im v Liévine narodila dcéra Fini. O tri roky boli pozvaní, aby sa ujali služby celým časom v Juhoslávii, kde bolo dielo svedkov obmedzené. Napriek mnohým ťažkostiam ich radosť a horlivosť v službe Jehovovi neochabla. Ich vynikajúci príklad vo mne roznietil túžbu stať sa služobníkom celým časom.

Duchovný rast

Žiaľ, nezhody medzi mojimi rodičmi viedli v roku 1932 k rozvodu. Ja a matka sme sa vrátili do Rakúska, kým môj starší brat Wilhelm (Willi) ostal vo Francúzsku. Po našom odchode som mal s otcom iba minimálny kontakt. Až do svojej smrti otec nikdy nezmenil svoj negatívny postoj k nám.

S matkou sme sa usadili v rakúskej dedine Gamlitz. Keďže v okolí nebol žiaden zbor, publikácie založené na Biblii sme si pravidelne rozoberali sami. Našťastie dvakrát do mesiaca nás prichádzal z Grazu duchovne povzbudiť Eduard Wohinz, pričom iba jedným smerom musel na bicykli prekonať vzdialenosť takmer 100 kilometrov!

Na začiatku Hitlerovej hrôzovlády v roku 1938 brata Wohinza uväznili. Boli sme zdrvení, keď sme sa dozvedeli, že ho popravili v plynovej komore v inštitúte eutanázie v Linzi. Jeho obdivuhodná viera nás posilnila, aby sme ďalej verne slúžili Jehovovi.

Kritický rok 1938

V roku 1935 bola činnosť svedkov v Rakúsku zakázaná. Keď sa Hitlerove jednotky v roku 1938 presunuli do Rakúska, služba sa stala veľmi nebezpečnou. Naši susedia vedeli, že sme Jehovovi svedkovia, a tak sme sa s matkou rozhodli na seba neupozorňovať. Dokonca som začal spávať v stodole, aby ma nacisti nemohli ľahko chytiť.

Na začiatku roku 1938 som ukončil školu a začal som pracovať v pekárni. Zo zamestnania ma však prepustili, pretože som odmietol zdraviť „Heil Hitler“ a stať sa členom organizácie Hitlerova mládež. Ale ja som bol viac ako kedykoľvek predtým rozhodnutý symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

Dňa 8. apríla 1938 sme sa s matkou dali pokrstiť. V tú noc sme sa s ďalšími siedmimi zhromaždili v lesnej chate na samote. Po prejave ku krstu sme v desaťminútových intervaloch po jednom zišli úzkou cestičkou do práčovne. Tam sme boli pokrstení v betónovom koryte.

Desiateho apríla 1938 sa konalo ľudové hlasovanie o pripojení Rakúska k Nemecku. No toto hlasovanie bolo len formálne. Plagáty s výzvou „Voľte Hitlera!“ boli po celej krajine. My s matkou sme však nemuseli hlasovať, pretože vzhľadom na náš dlhý pobyt vo Francúzsku sme nemali štátne občianstvo — čo mi neskôr zachránilo život. Franz Ganster z Klagenfurtu, ktorý leží na juhu Rakúska, nám pravidelne nosil výtlačky Strážnej veže. To nám pomáhalo načerpať duchovnú silu z Božieho Slova, predtým než začala zúriť druhá svetová vojna.

Môj brat Willi

Po tom, čo sme s matkou opustili Francúzsko, môj brat Willi, ktorý bol odo mňa o štyri roky starší, sa nám deväť rokov neozval. Napriek tomu, že ho matka v mladosti viedla k Biblii, bol klamne presvedčený, že Hitlerov politický program je kľúčom k nádhernej  budúcnosti. V máji 1940 ho francúzsky súd odsúdil za nelegálnu nacistickú činnosť na dva roky väzenia. Ale krátko nato, keď nemecké jednotky vpadli do Francúzska, bol prepustený. Vtedy nám poslal pohľadnicu z Paríža. Boli sme šťastní, keď sme sa dozvedeli, že žije, no zároveň sme boli šokovaní, keď sme zistili, čo sa z neho stalo!

Willi mal dobré vzťahy s SS (Schutzstaffel, Hitlerova elitná stráž), a tak nás mohol v priebehu vojny často navštevovať. Hitlerove vojenské úspechy ho nadchýnali. Takmer každý môj pokus upriamiť jeho pozornosť na biblickú nádej ukončil slovami: „Nezmysel! Veď sa pozri na Hitlerovu bleskovú vojnu. Nemci čoskoro ovládnu svet!“

Vo februári 1942, počas jednej z Williho návštev doma na priepustku, som mu daroval knihu Nepriatelia, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Na moje veľké prekvapenie ju prečítal na jedno posedenie. Začal si uvedomovať, že Hitlerov režim je odsúdený na neúspech. Podporoval neľudské zriadenie, a preto sa rozhodol, že svoju chybu bezodkladne napraví.

Willi sa stavia na stranu biblickej pravdy

Keď nás Willi nasledujúci mesiac navštívil, bol to iný človek. Povedal: „Anton, išiel som nesprávnym smerom!“

„Willi,“ povedal som, „uvedomil si si to trochu neskoro.“

„Nie,“ odpovedal, „nie je ešte neskoro! Biblia hovorí, že ‚kým žiješ, mal by si urobiť to, čo považuješ za nutné‘, a vďaka Bohu ja ešte stále žijem!“ — Kazateľ 9:10.

„A čo konkrétne chceš robiť?“ spýtal som sa.

„Už ďalej nemienim byť vojakom,“ odpovedal. „Končím s nacistami a uvidím, čo sa stane.“

Nato sa vydal na cestu do Záhrebu v Juhoslávii, aby ešte raz navštívil našu sestru Pepi. Tam nejaký čas navštevoval zakázané zhromaždenia svedkov a potom sa dal tajne pokrstiť. Konečne sa márnotratný syn vrátil! — Lukáš 15:11–24.

Willi chcel utiecť pred nacistami vo Francúzsku, a preto sa pokúsil cez hranicu dostať do Švajčiarska. Zatkla ho však nemecká vojenská polícia. Bol postavený pred vojenský súd v Berlíne a 27. júla 1942 ho za dezerciu odsúdili na trest smrti. Dovolili mi ho navštíviť vo vojenskej väznici v Berlíne-Tegeli. Zaviedli ma do malej miestnosti a zakrátko vošiel Willi pripútaný k strážcovi. Keď som ho videl v takom položení, vyhŕkli mi slzy. Nedovolili nám, aby sme sa objali, a na rozlúčku sme mali iba 20 minút.

Willi si všimol moje slzy a povedal: „Anton, prečo plačeš? Mal by si sa radovať! Som Jehovovi nesmierne vďačný, že mi pomohol opäť nájsť pravdu! Keby som zomrel za Hitlera, nemal by som žiadnu nádej. Ale keďže zomieram za Jehovu, mám istotu, že budem vzkriesený a že sa zase stretneme!“

Willi nám v liste na rozlúčku napísal: „Náš milujúci Boh, ktorému slúžim, mi dáva všetko, čo potrebujem, a určite bude pri mne stáť až do konca, aby som vytrval a vyšiel víťazne. Opakujem, verte, že nič neľutujem a že som ostal pevný v Pánovi!“

Nasledujúci deň, 2. septembra 1942, bol Willi vo väznici v Brandenburgu neďaleko Berlína popravený. Mal 27 rokov. Jeho príklad dokazuje pravdivosť slov z Filipanom 4:13: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“

Vinkova vernosť až po smrť

Keď v roku 1941 nemecká armáda vtiahla do Juhoslávie, Pepi spolu s manželom Vinkom a 12-ročnou dcérou Fini boli nútení vrátiť sa domov do Rakúska. V tom čase už väčšina  svedkov v Rakúsku bola vo väzení alebo v koncentračných táboroch. Keďže Pepi, Vinko a Fini nemali štátne občianstvo — inými slovami neboli nemeckými občanmi —, pridelili ich na nútené práce na farmu v južnom Rakúsku neďaleko nášho domu.

Neskôr, 26. augusta 1943, gestapo (nacistická tajná polícia) zatklo Vinka. Keď sa Fini chcela rozlúčiť so svojím otcom, policajný veliteľ ju tak silno udrel, že preletela cez celú miestnosť. Gestapo Vinka často vypočúvalo a surovo bilo. Potom ho previezli do väznice Stadelheim v Mníchove.

Šiesteho októbra 1943 ma na pracovisku zatkla polícia a tiež ma poslali do väznice Stadelheim, kde bol Vinko. Keďže som plynule hovoril francúzsky, využívali ma na dorozumievanie sa s francúzskymi vojnovými zajatcami. Prechádzky na väzenskom dvore mi poslúžili na výmenu správ s Vinkom.

Nakoniec Vinka odsúdili na smrť. Obvinili ho z toho, že zásoboval svedkov biblickou literatúrou a že finančne podporoval svedkyne, ktorých manželia boli v koncentračných táboroch. Vinka previezli do tej istej väznice neďaleko Berlína, v ktorej popravili Williho. Tu ho 9. októbra 1944 sťali.

Posledné stretnutie Vinka s rodinou bolo srdcervúce. Bol spútaný, zbitý a putá mu bránili v tom, aby ich objal. Fini naposledy videla svojho otca, keď mala 14 rokov. Stále si pamätá jeho posledné slová: „Fini, postaraj sa o matku!“

Po otcovej smrti Fini násilne vzali jej matke a umiestnili ju v rodine nacistov, ktorí ju mali „napraviť“. Často ju surovo bili. Keď ruské jednotky vstúpili do Rakúska, nemeckú rodinu, ktorá Fini tak týrala, zastrelili ako všeobecne známych nacistov.

Po vojne moja sestra pokračovala v službe celým časom. Po boku svojho druhého manžela Hansa Förstera slúžila vo švajčiarskej odbočke Jehovových svedkov až do smrti v roku 1998. Fini išla v šľapajach svojich rodičov a v súčasnosti slúži pravému Bohu, Jehovovi, vo Švajčiarsku.

Konečne sloboda!

Začiatkom roku 1945 väznicu v Mníchove, kde som bol uväznený, spolu s inými budovami bombardovali. Mesto ležalo v troskách. Po 18 mesiacoch väznenia nakoniec prišiel deň môjho pojednávania. Bolo to len dva týždne pred 8. májom 1945, keď sa oficiálne skončila vojna. Počas pojednávania sa ma spýtali: „Ste ochotný vykonávať vojenskú službu?“

„Väzňovi nie je dovolené nosiť uniformu a zdraviť ‚Heil Hitler‘,“ odpovedal som. Keď sa ma spýtali, či som ochotný slúžiť v nemeckej armáde, povedal som: „Dajte mi, prosím, povolávací rozkaz a potom vás budem informovať o svojom rozhodnutí!“

O niekoľko dní sa vojna skončila a mne povedali, že som slobodný. Krátko nato som sa presťahoval do Grazu, kde vznikol malý zbor, v ktorom bolo 35 svedkov. Teraz v okolí Grazu prekvitá osem zborov.

 Milujúca pomocníčka

Krátko po skončení vojny som stretol Helene Dunstovú, mladú učiteľku, ktorá bola bývalou členkou nacistickej strany. Nacizmus ju úplne rozčaroval. Pri našom prvom rozhovore sa spýtala: „Ako to, že iba vy viete, že Božie meno je Jehova, a iní nie?“

„Pretože väčšina ľudí neskúma Bibliu,“ odpovedal som. Potom som jej ukázal Božie meno v Biblii.

„Ak Biblia hovorí, že Božie meno je Jehova, potom by sme mali o tom informovať každého!“ zvolala. Helene začala zvestovať biblické pravdy a o rok symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Zobrali sme sa 5. júna 1948.

Dňa 1. apríla 1953 sme sa stali služobníkmi celým časom spomedzi Jehovových svedkov. Neskoršie sme boli pozvaní zúčastniť sa 31. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, ktorá sa nachádzala blízko South Lansingu v štáte New York. Tam sme sa tešili z naozaj povzbudzujúceho spoločenstva so spolužiakmi zo 64 krajín.

Po graduácii sme boli pridelení naspäť do Rakúska. Niekoľko rokov sme navštevovali zbory a duchovne ich posilňovali. Potom nás pozvali slúžiť v odbočke Jehovových svedkov v Luxembursku. Neskôr sme boli požiadaní, aby sme sa presťahovali do odbočky v Rakúsku, ktorá je vo Viedni. V roku 1972 sme sa začali učiť srbochorvátčinu, aby sme mohli zvestovať mnohým juhoslovanským prisťahovalcom, ktorí prišli za prácou do Viedne. Teraz je vo Viedni osem srbochorvátskych zborov, v ktorých sú ľudia takmer z každého kúta Európy!

Dňa 27. augusta 2001 Helene zaspala v smrti. Počas nášho 53-ročného manželstva bola spoľahlivou a cennou pomocníčkou a spoločníčkou. Nádej na vzkriesenie je môjmu srdcu teraz o to drahšia.

Spokojný v Božej láske

Napriek tragédiám, ktoré som zažil, nachádzam spokojnosť v práci v rakúskej odbočke. Nedávno som mal výsadu rozprávať osobné skúsenosti na výstave „Zabudnuté obete nacistického režimu“. Túto výstavu od roku 1997 usporiadali už v 70 rakúskych mestách a očití svedkovia, ktorí prežili nacistické väzenie a koncentračné tábory, mali možnosť porozprávať o viere a odvahe, ktorú prejavovali praví kresťania tvárou v tvár nacistickému prenasledovaniu.

Považujem za výsadu, že som osobne poznal týchto verných ľudí. Ich život je pôsobivým dôkazom pravdivosti slov z Rimanom 8:38, 39: „Ani smrť, ani život, ani anjeli, ani vlády, ani terajšie veci, ani budúce veci, ani moci, ani výška, ani hĺbka, ani žiadne iné stvorenie nás nebudú môcť oddeliť od Božej lásky, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi.“

[Obrázok na strane 17]

Naša rodina v roku 1930 (zľava doprava): ja, Pepi, otec, Willi, matka a Vinko

[Obrázok na strane 18]

Môj brat Willi krátko pred popravou

[Obrázok na strane 19]

Vinko a ja sme boli uväznení vo väznici Stadelheim v Mníchove

[Obrázky na strane 19]

Vinkovu dcéru Fini umiestnili u krutej nacistickej rodiny; vo vernosti vytrváva až doteraz

[Obrázok na strane 20]

Počas nášho 53-ročného manželstva bola Helene cennou spoločníčkou

[Obrázok na strane 20]

Rozprávam na výstave „Zabudnuté obete nacistického režimu“