Úžasné zmysly v živočíšnej ríši

MYŠKA si pri hľadaní potravy pobehuje sem a tam, a keďže je tma, cíti sa bezpečne. Ale nepočíta s tým, že štrkáč dokáže „vidieť“ teplo, ktoré vyžaruje jej telo — čo je osudná chyba. V žraločom bazéne leží pod vrstvou piesku platesa. Tým smerom si voľne pláva hladný žralok. Hoci ju nevidí, náhle sa zastavuje, vnára nos do piesku a má ju.

Štrkáč i žralok sú príkladom živočíchov so špeciálnymi zmyslami, ktoré ľudia nemajú. Na druhej strane mnoho živočíchov má také zmysly ako my, ale tie ich sú oveľa citlivejšie alebo dokážu zachytiť vnemy v inom rozsahu. Dobre to vidno na príklade očí.

Oči, ktoré vidia svet inak

Rozsah farieb, ktorý dokážu vnímať naše oči, je len zlomkom elektromagnetického spektra. Naše oči napríklad nedokážu vidieť infračervené žiarenie, ktoré má väčšiu vlnovú dĺžku ako červené svetlo. No štrkáče majú medzi očami a nozdrami dva malé orgány, ktoré snímajú infračervené žiarenie. Preto dokážu aj potme presne zasiahnuť teplokrvnú obeť.

Za hranicou fialového svetla, ktoré je na jednom konci viditeľného svetelného spektra, je ultrafialové svetlo. Hoci je našim očiam neviditeľné, mnohé tvory, vrátane vtákov a hmyzu, ho vidia. Napríklad včely sa orientujú podľa slnka — dokonca aj keď je schované za oblakom. Stačí im kúsok modrej oblohy na to, aby vyhodnotili vzor, ktorý vytvára polarizované ultrafialové svetlo. Mnoho kvitnúcich rastlín vytvára vzory iba vo farbách ultrafialového spektra a niektoré kvety majú dokonca akési „nektárové navádzače“ — plochu, kde ultrafialové svetlo vytvára kontrast, aby hmyz našiel cestu k nektáru. Podobne na seba upozorňujú niektoré druhy ovocia a semien, ktorých „zámerom“ je prilákať vtáky.

Je možné, že vtáky sa jeden druhému javia pestrejšie ako nám, a to vďaka tomu, že vidia ultrafialové svetlo a že toto svetlo dodáva ich opereniu mimoriadnu žiarivosť. Jeden ornitológ sa vyjadril, že vidia farby „také sýte, že si to ani nevieme predstaviť“. Schopnosť vidieť ultrafialové svetlo možno pomáha aj niektorým druhom jastrabov a sokolov pri love hrabošov alebo poľných myší. Ako im pomáha? V časopise BioScience sa uvádza, že samce hraboša „vylučujú moč a výkaly, ktoré obsahujú látky pohlcujúce ultrafialové žiarenie, a vyznačujú si močom chodníčky“. Tak vtáky dokážu „identifikovať miesta s vysokou koncentráciou hrabošov“ a tam potom lovia.

Prečo majú vtáky taký dobrý zrak?

Vtáčí zrak je niečo fantastické. V knihe All the Birds of the Bible (Všetky vtáky Biblie)  sa uvádza: „Hlavným dôvodom je, že tkanivo, ktoré vystiela vnútro oka a umožňuje vytváranie obrazov, je bohatšie na zrakové bunky než u iných živočíchov. Počet týchto buniek ovplyvňuje schopnosť oka vidieť vzdialené malé objekty. Zatiaľ čo sietnica ľudského oka obsahuje približne 200 000 zrakových buniek na štvorcový milimeter, väčšina vtákov má trojnásobný počet týchto buniek a jastraby, supy a orly ich majú na jeden štvorcový milimeter milión alebo viac.“ Okrem toho majú niektoré vtáky zvláštnu výbavu: v každom oku majú dve jamky, oblasti s maximálnym optickým rozlíšením, a tie im umožňujú lepšie vnímať vzdialenosť a rýchlosť. Podobne sú vybavené vtáky, ktoré lovia hmyz.

Vtáky majú tiež neobyčajne poddajné šošovky, ktoré im umožňujú rýchle zaostrovať. Len si predstavte, aký nebezpečný by bol život na krídlach — zvlášť v lesoch a húštinách —, keby videli všetko rozmazane. V konštrukcii vtáčieho oka vidno obrovskú múdrosť! *

Schopnosť vnímať a vytvárať elektrické pole

Spomenutá situácia so skrytou platesou a žralokom sa skutočne odohrala počas jedného vedeckého výskumu žralokov. Výskumníci chceli vedieť, či žraloky a raje vnímajú slabé elektrické polia, ktoré vytvárajú živé ryby. * V snahe zistiť to ukryli do piesčitého dna bazénu so žralokmi elektródy a napojili ich na zdroj s príslušným napätím. Aký bol výsledok? Len čo sa žralok priblížil k elektródam, zúrivo na ne zaútočil.

Žraloky dokážu vnímať elektrické pole, rovnako ako ucho vníma zvuk. Ale elektrické ryby dokážu elektrické pole aj vytvárať. Tak ako netopier vysiela akustický signál a vyhodnocuje jeho ozvenu, tieto ryby vysielajú vlny, čiže impulzy, ktoré sa v závislosti od druhu líšia, a špeciálnymi receptormi dokážu rozlíšiť akékoľvek narušenie tohto elektrického poľa. * Tak zisťujú, kde sa nachádza prekážka, možná korisť alebo partner.

Vnútorný kompas

Len si predstavte, aký by bol náš život, keby sme mali nejaký vnútorný kompas. Určite by sme nikdy nezablúdili! V tele viacerých živočíchov, napríklad včiel a pstruhov, našli vedci mikroskopické kryštály magnetitu, prírodnej magnetickej látky. Bunky obsahujúce tieto kryštály sú napojené na nervový systém. Preto majú včely a pstruhy schopnosť vnímať magnetické pole. Včely dokonca využívajú magnetické pole Zeme pri stavbe plástov a pri lietaní.

Výskumníci okrem toho objavili magnetit aj v jednom druhu baktérií, ktorý žije v usadeninách na morskom dne. Keď sa usadenina rozvíri, magnetické pole Zeme pôsobí na magnetit, ktorý nasmeruje baktérie tak, aby sa bezpečne vrátili do svojho domova na dne mora. Inak by zahynuli.

Schopnosť vnímať magnetické pole má aj mnoho sťahovavých živočíchov vrátane vtákov, korytnačiek, lososov a veľrýb. No nezdá sa, že by sa spoliehali iba na tento zmysel, skôr to vyzerá tak, že sa riadia viacerými zmyslami. Napríklad losos pravdepodobne využíva pri hľadaní toku, v ktorom sa narodil, silný čuch. Európske škorce sa riadia podľa slnka a niektoré ďalšie vtáky podľa hviezd. Ale ako uviedol profesor psychológie Howard C. Hughes v knihe Exotica—A World Beyond Human Experience (Exotické zmysly — svet za hranicou ľudskej skúsenosti), „ešte sme zrejme ďaleko od toho, aby sme pochopili tieto a ďalšie tajomstvá prírody“.

Závideniahodný sluch

Mnohé živočíchy majú v porovnaní s ľuďmi úžasný sluch. Zatiaľ čo my počujeme zvuky v rozsahu 20 až 20 000 hertzov (čo je počet kmitov za sekundu), psy počujú v rozsahu  40 až 46 000 hertzov a kone v rozsahu 31 až 40 000 hertzov. Slony a dobytok počujú aj infrazvuk (ktorý je ľudským uchom nepočuteľný) s frekvenciou iba 16 hertzov. Vlnenie s nižšou frekvenciou sa šíri do väčších vzdialeností, a preto môžu slony komunikovať aj na vzdialenosť viac ako štyri kilometre. Niektorí výskumníci hovoria, že také zvieratá by sme mohli využívať na včasné varovanie pred zemetraseniami a extrémnymi poveternostnými poruchami, lebo v oboch prípadoch vzniká infrazvuk.

Aj hmyz dokáže počuť široký rozsah zvukov. Niektoré druhy počujú ultrazvuk, ktorý je o viac ako dve oktávy vyšší než zvuk, ktorý dokáže zachytiť ľudské ucho, a ďalšie počujú infrazvuk. Niekoľko druhov hmyzu počuje pomocou tenkej plochej membrány, ktorá sa podobá na ušný bubienok a môže byť takmer na každej časti tela, len nie na hlave. Ďalšie druhy počujú pomocou jemných chĺpkov, ktoré nereagujú iba na zvuk, ale aj na ten najmenší pohyb vzduchu, napríklad na taký, ktorý spôsobí ľudská ruka. Táto citlivosť vysvetľuje, prečo je také ťažké pritľapnúť muchu!

Predstavte si, aké by to bolo, keby sme mohli počuť kroky hmyzu! Taký úžasný sluch má jediný lietajúci cicavec na svete — netopier. Samozrejme, netopiere potrebujú špeciálny sluch na orientáciu v tme a na lov hmyzu, pretože to robia pomocou echolokácie, čiže pomocou sonáru. * Profesor Hughes hovorí: „Predstavte si sonárový systém, ktorý je zložitejší ako sonárový systém v našich najmodernejších ponorkách. Teraz si predstavte, že tento systém používa malý netopier, ktorý sa vám vojde do dlane. Všetky výpočty, ktoré netopierovi umožňujú zistiť vzdialenosť, rýchlosť a dokonca konkrétny druh zameraného hmyzu, prebehnú v mozgu, ktorý je menší ako necht na vašom palci!“

Keďže presná echolokácia závisí okrem iného aj od kvality vysielaného signálu, netopiere majú „schopnosť ovládať výšku svojho hlasu tak, že by im mohol závidieť hociktorý operný spevák,“ uvádza sa v jednom referenčnom diele. * Niektoré druhy netopierov dokážu zvuk aj sústrediť do lúča, a to zjavne pomocou záhybov kože okolo nozdier. Všetka táto výbava tvorí sonár, ktorý je na takej úrovni, že umožňuje vytvoriť „akustický obraz“ aj takých jemných objektov, ako je ľudský vlas!

 Okrem netopierov využívajú echolokáciu aj prinajmenšom dva druhy vtákov — dážďovníky žijúce v Ázii a Austrálii a guacharo jaskynný, ktorý žije v tropických častiach Ameriky. No zdá sa, že túto schopnosť využívajú iba na orientáciu v tmavých jaskyniach, kde nocujú.

Sonár v mori

Sonár využívajú aj zubaté veľryby, hoci vedci ešte presne nevedia ako. Delfín spúšťa sonár zreteľnými cvakavými zvukmi, o ktorých si vedci myslia, že nevznikajú v hrtane, ale v nosovom systéme. Do lúča „vyžarovaného“ do priestoru pred zvieraťom sústreďuje tento zvuk orgán zvaný melón, čo je tukové teleso na čele delfína. Ako delfín počuje odrazy zvukov, ktoré vysiela? Zdá sa, že nie ušami, ale spodnou čeľusťou a s ňou spojenými orgánmi, ktoré sú napojené na stredné ucho. Je zaujímavé, že v tejto časti tela je rovnaký druh tuku ako v melóne delfína.

Priebeh cvakavých zvukov delfína sa až zarážajúco podobá presnému časovému priebehu vlny, takzvanej Gaborovej funkcii. Ako hovorí Hughes, táto funkcia ukazuje, že cvakavé zvuky delfína „sú takmer matematicky ideálnym sonárovým signálom“.

 Delfíny dokážu meniť silu cvakavých zvukov od „šepkania“ až po ohlušujúcich 220 decibelov. Aký je to silný zvuk? Hlasná rocková hudba môže dosiahnuť 120 decibelov a rana z dela 130 decibelov. Delfín je vybavený sonárom, ktorý je oveľa silnejší. Pomocou neho môže zaregistrovať aj také malé predmety, ako je loptička s priemerom 8 centimetrov, a to na vzdialenosť 120 metrov a možno aj viac, ak je more pokojné.

Nenapĺňa vás bázňou úvaha o všetkých tých zmysloch a schopnostiach, ktoré pozorujeme v živočíšnej ríši? Pokorní informovaní ľudia zvyčajne majú tento pocit — a to nás vracia k otázke, ako sme vytvorení my. Je pravda, že naše zmysly často zaostávajú za zmyslami niektorých zvierat a hmyzu. No iba nás nadchýna to, čo vidíme v prírode. Prečo máme také pocity? A prečo sa snažíme pochopiť nielen život v prírode, ale aj jeho účel, a tiež naše miesto na zemi?

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 9]

Beda hmyzu!

„Každý deň sa pod zvlnenými kopcami neďaleko San Antonia v americkom štáte Texas deje tesne pred súmrakom niečo ohromujúce,“ píše sa v knihe Sensory Exotica—A World Beyond Human Experience (Exotické zmysly — svet za hranicou ľudskej skúsenosti). „Človeku sa môže zdať, že v diaľke vidí z útrob zeme stúpať obrovský čierny mrak. Večernú oblohu však nezahaľuje kúdol dymu, ale masa 20 miliónov mexických tadaríd guánových, ktoré vychádzajú z hlbín Brackenovej jaskyne.“

Podľa novších odhadov opúšťa Brackenovu jaskyňu 60 miliónov netopierov. Vylietavajú k nočnej oblohe do výšky až 3000 metrov a zháňajú svoju obľúbenú potravu, hmyz. Hoci nočnú oblohu napĺňa obrovské množstvo ultrazvukových signálov, nevládne na nej zmätok, lebo každý tento jedinečný cicavec je vybavený veľmi dômyselným systémom na analýzu odrazu vlastných zvukov.

[Obrázok]

Brackenova jaskyňa

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením: Lise Hogan

[Obrázok]

Tadarida guánová — sonár

[Prameň ilustrácie]

© Merlin D. Tuttle, Bat Conservation International, Inc.

 [Obrázok na strane 7]

Včely — zrak a vnímanie magnetického poľa

[Obrázok na strane 7]

Orol skalný — zrak

[Obrázok na strane 7]

Raja — vnímanie a vytváranie elektrického poľa

[Obrázok na strane 7]

Žralok — vnímanie elektrického poľa

[Obrázok na strane 7]

Škorce — zrak

[Obrázok na strane 7]

Losos — čuch

[Prameň ilustrácie]

U.S. Fish & Wildlife Service, Washington, D. C.

[Obrázok na strane 7]

Korytnačka — možno vnímanie magnetického poľa

[Obrázok na strane 8]

Slon — schopnosť počuť nízkofrekvenčné zvuky

[Obrázok na strane 8]

Pes — schopnosť počuť vysokofrekvenčné zvuky

[Obrázok na strane 9]

Delfíny — sonár