Skice zo súdnych siení

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRITÁNII

SKÚŠALI ste niekedy načrtnúť ľudskú tvár? Nie je to jednoduché. A čo keby ste mali nakresliť podobizeň človeka, ktorého ste videli prvýkrát v živote, aj to len niekoľko minút? A aby to nebolo také jednoduché, máte ho nakresliť spamäti. Navyše vaša pastelová kresba musí byť hotová do 30 minút, pretože na ňu čaká televízny štáb!

Pre väčšinu z nás by také niečo bolo nemožné. No v Británii sa niekoľko mužov a žien na túto prácu špecializuje. Čo sú to za ľudia? Sú to súdni umelci.

Zákonné obmedzenia

Súdne prípady si ľahko získavajú záujem verejnosti a v mnohých krajinách sú televízne a fotografické reportáže zo súdnych procesov bežné. Ale v Británii je to inak. Ľudia tu majú prísny zákaz „pokúšať sa o portrétovanie alebo skicovanie ktorejkoľvek osoby na súde“ — vrátane sudcov, porotcov alebo svedkov, ako aj obžalovaných či väzňov. * A tu je priestor na zručnosť súdnych umelcov, ktorí pre médiá zaznamenávajú súdne konania v akcii.

Aby som sa o tejto zaujímavej práci dozvedel viac, navštívil som výstavu umenia a dizajnu, ktorá sa konala v Londýne. Pri jednom veľmi navštevovanom stánku som sa zoznámil s Beth, ktorá patrí k tejto výnimočnej skupine umelcov. Moja prvá otázka znela: „Koľko času máte na to, aby ste si pozreli obžalovaného?“

Čas a cieľ

„Keď pri prvom pojednávaní väzeň predstúpi pred súd, je tam zvyčajne len o niečo viac ako dve minúty, ale to stačí,“ uisťuje ma Beth. „To je dosť času na to, aby som si všimla tvar hlavy, účes a tvar nosa, očí, pier a úst. Musím si zapamätať aj šírku tváre, výšku čela a veľkosť uší a tiež akékoľvek ďalšie charakteristické znaky, napríklad bradu alebo okuliare. Tak získam základné informácie, aby som toho človeka mohla verne zobraziť.

Občas je moja práca náročnejšia. Napríklad v jednom nedávnom prípade stálo pred súdom 12 ľudí! Boli tam síce skoro 15 minút, ale zapamätať si 12 tvárí naraz si vyžaduje značnú koncentráciu. Hoci mám vizuálnu pamäť, rokmi som si ju musela zlepšovať. Keď opustím súdnu sieň a zatvorím oči, musím si zreteľne vybaviť všetky tváre, ktoré som videla.“

„Koľko času venujete hľadaniu faktov o ľuďoch, s ktorými sa stretnete na súde?“ bola moja ďalšia otázka. Bethina odpoveď ma prekvapila.

„Na rozdiel od reportérov si nezhromažďujem žiadne informácie. Na súd idem bez vopred vytvorených  predstáv, s čistou mysľou. Tak sa vedome snažím, aby som do svojho diela nevkladala svoju predstavu. Snažím sa vytvoriť obrazovú dokumentáciu súdneho konania, počas ktorého sa výrazy tváre môžu meniť zo dňa na deň. Musím pamätať na to, že porota môže vidieť moje kresby v televízii alebo v novinách. Nechcem, aby som niekoho z nich ovplyvnila tak, že by na adresu obžalovaného povedal: ‚Aký má previnilý výraz!‘ Tu ide o život a v tomto ohľade sa moja práca dosť líši od maľovania obrazov.“

„Správna chvíľa“

Keď som sa opýtal Beth, čo je tajomstvom jej úspechu, odpovedala: „Čakám na tú správnu chvíľu, ktorá vystihuje atmosféru procesu. Keď si napríklad jeden obžalovaný skryl tvár do dlaní, veľmi jasne to vystihlo, že prípad sa nevyvíjal v jeho prospech. V inom prípade bol výraz tváre istej ženy pri otázke ‚Ste dobrou matkou?‘ veľavravnejší ako jej odpoveď. Podobne vreckovka, ktorou si obžalovaný utiera slzy, môže odhaliť jeho vnútorné pocity.

Súdny umelec musí vystihnúť aj atmosféru súdu, čo znamená nakresliť sudcu, právnych zástupcov a súdnych úradníkov a tiež knihy, osvetlenie a nábytok. Taký úplný obraz súdnej siene väčšina ľudí nikdy neuvidí na vlastné oči, preto ich to zaujíma. Kde kreslím? Niekedy v miestnostiach vyhradených pre novinárov, ale častejšie si sadnem niekde na tiché schodisko. Potom sa však musím ponáhľať späť, aby som dokreslila ďalšie tváre, keď zavolajú nového svedka alebo keď začne k súdu hovoriť obhajca.“ Beth s úsmevom dodáva: „Áno. Uvedomujem si, že mnoho mojich kresieb teraz visí v kanceláriách právnych zástupcov.“

So záujmom si prezerám obrázky v jej stánku. Pri všetkých sa mi v mysli vybavujú súdne prípady, o ktorých som v posledných rokoch čítal — tie slávne i tie smutne preslávené. Keď som sa asi po desiatich minútach zberal na odchod, Beth mi láskavo podala nejakú pastelovú skicu. Bol som na nej ja.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na stranách 14, 15]

Skica súdnej siene a takto sa objavila v novinách (vľavo)

[Prameň ilustrácie]

© The Guardian