Ako jedno zranenie zmenilo môj život

ROZPRÁVA STANLEY OMBEVA

V roku 1982 ma zrazilo rýchlo idúce auto. Krátky čas som sa liečil a čoskoro som sa mohol opäť zapojiť do bežného života, i keď som občas pociťoval bolesti následkom vyskočenej platničky medzi krkom a hrudníkom. O pätnásť rokov som však zažil niečo, čo bolo pre mňa tou najväčšou skúškou viery.

PRED nehodou, a do určitej miery aj po nej, som bol plný energie. Pravidelne som športoval; cez víkendy som napríklad bežne nabehal 10 až 13 kilometrov, hral som squash a vykonával som aj ťažkú manuálnu prácu. Pomáhal som pri výstavbe sál Kráľovstva Jehovových svedkov a tiež veľkej zjazdovej sály v Nairobi v Keni, kde žijeme.

Potom, v roku 1997, sa bolesti v hrudníku začali objavovať pravidelne a s väčšou intenzitou. Lekárskym vyšetrením sa zistilo, že medzistavcová platnička sa vysunula zo svojho miesta a tlačí na miechu. Bol to následok nehody, o ktorej som sa zmienil v úvode.

Predtým ako sa mi zhoršilo zdravie, som pracoval ako obchodník. K výhodám tohto zamestnania patrilo aj zdravotné poistenie pre celú rodinu. Moje vyhliadky vo svete obchodu vyzerali sľubne. Ale v polovici roku 1998 som začal pociťovať silné tŕpnutie od hrudníka dole. Môj zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval.

Krátko nato som prišiel o prácu a stratil som aj nárok na akúkoľvek finančnú podporu. Naše dcéry Sylvia a Wilhelmina mali vtedy 13 a 10 rokov. Teraz, keď som bol bez práce, museli sme žiť z peňazí, ktoré na konci mesiaca priniesla domov moja manželka Joyce. Snažili sme sa týmto novým okolnostiam prispôsobiť. Nekupovali sme nič, čo sme naozaj nepotrebovali, a tak sme z toho mála dokázali vyžiť.

Negatívne pocity

Musím pripustiť, že keď mi postupne začalo dochádzať, v akom som vážnom stave,  začal som byť negatívny, sebecký a podráždený. Niekedy som sa rozhneval a robil som problém z každej maličkosti. Stále som bol na pokraji zúfalstva. Pred stresom nebol ušetrený žiaden člen rodiny. Manželka a dcéry sa ocitli v nezvyčajnej situácii, o ktorej veľa nevedeli.

V tom čase som sa domnieval, že moje pocity sú oprávnené. Moja váha išla prudko hore. Mal som vážne problémy udržať stolicu a moč. Často som sa cítil strašne trápne. Veľmi často som sa utiahol do ústrania a plakal. Stávalo sa, že som sa tak nahneval, že to bolo skoro až smiešne. Vedel som, že to, ako reagujem, nie je správne.

Ako starší v kresťanskom zbore Jehovových svedkov som často spolukresťanom radil, aby nikdy neobviňovali Jehovu za akékoľvek utrpenie, ktoré zažívajú. Napriek tomu som sa pristihol — a nielen raz —, ako si kladiem otázku: ‚Prečo Jehova dovolil, aby sa mi to stalo?‘ Hoci predtým som na posilnenie a povzbudenie iných používal také texty ako 1. Korinťanom 10:13, teraz som mal pocit, že to, čo prežívam, je na mňa priveľa!

Ťažké rozhodnutie

Ukázalo sa, že nájsť správnu liečbu nie je také jednoduché. V jeden deň som navštevoval fyzioterapeuta, chiropraktika a akupunkturistu. Ak to aj prinieslo nejakú úľavu, bola len dočasná. Radil som sa s niekoľkými lekármi vrátane ortopéda a neurochirurga. Všetci sa zhodli na jednom: na zmiernenie bolesti a odstránenie vyskočenej platničky je potrebná operácia. Jasne som týmto lekárom povedal, že moje biblické presvedčenie mi nedovoľuje prijať krv, a preto si želám, aby mi za žiadnych okolností nebola podaná krvná transfúzia. — Skutky 15:28, 29.

Prvý chirurg mi povedal, že by ma operoval rezom cez chrbát. Vysvetlil mi, že takýto postup môže byť dosť riskantný. No tento chirurg mi nemohol zaručiť, že nepoužije krv. Už som k nemu viac nešiel.

Druhý chirurg povedal, že by sa k chrbtici chcel dostať cez krk. To sa mi zdalo príšerné. Hoci nemal problémy s tým, že odmietam krv, chcel ma operovať okamžite, ale neuviedol dosť detailov o operácii. Ani k nemu som sa už nevrátil.

No s pomocou Jehovových svedkov z miestneho výboru pre styk s nemocnicami sa mi podarilo nájsť jedného lekára ochotného spolupracovať. Tento chirurg odporúčal podobný postup ako ten druhý chirurg; mal sa pri ňom urobiť rez na krku. Uistil ma, že riziko bude minimálne.

Názorné predvedenie toho, ako sa operácia uskutoční, ma vydesilo. Najviac ma vystrašilo, že operovať sa malo v okolí takých citlivých orgánov, ako je srdce a pľúca. ‚Prežijem to?‘ kládol som si otázku. Samozrejme, takéto negatívne myšlienky mi na pokoji nepridali.

Dňa 25. novembra 1998 som v nemocnici v Nairobi podstúpil štvorhodinovú operáciu, ktorá dopadla úspešne. Pri operácii mi odobrali aj kúsok z panvovej kosti. Ten vytvarovali a pomocou kovovej platničky a skrutiek pripevnili na postihnuté miesto. Pomohlo to síce, ale neodstránili sa tým všetky moje problémy. Ťažko sa mi chodilo a dodnes pociťujem tŕpnutie.

Pozitívny postoj

Ako som už spomenul, strávil som množstvo času chmúrnymi úvahami o mojom nešťastí. Paradoxne, mnoho zdravotníckych pracovníkov ma chválilo za to, aký som pokojný a optimistický. Prečo ma tak  vnímali? Mohli vidieť, že napriek veľkým bolestiam im stále rozprávam o svojej viere v Boha.

Napriek tomu, že som bol občas nahnevaný a zatrpknutý pre to, čo som prežíval, stále som sa spoliehal na Jehovu. Vždy ma podporoval vo všetkom, čím som prechádzal — a to až tak, že som sa niekedy za seba hanbil. Pevne som sa rozhodol, že si prečítam texty, o ktorých som vedel, že ma v mojej situácii povzbudia, a budem o nich rozjímať. Tu sú niektoré z nich:

Zjavenie 21:4: ‚Boh im zotrie každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti.‘ Uvažovanie o biblickom sľube nového sveta, v ktorom budú slzy a bolesť navždy odstránené, ma skutočne utešilo.

Hebrejom 6:10: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu.“ Hoci som mal zdravotné obmedzenia, vedel som, že Jehova si cení to, čo som v jeho službe urobil.

Jakub 1:13: „Keď je niekto v skúške, nech nehovorí: ‚Pokúša ma Boh.‘ Veď Boha nemožno pokúšať zlými vecami, ani sám nikoho nepokúša.“ To je naozaj pravda. Hoci Jehova moje trápenie pripustil, určite ho nespôsobil.

 Filipanom 4:6, 7: „O nič sa úzkostlivo nestarajte, ale nech sa vaše prosebné žiadosti oznamujú Bohu modlitbou a pokornou prosbou spolu s vďakou; a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie, bude strážiť vaše srdce a vaše myšlienkové sily prostredníctvom Krista Ježiša.“ Vďaka modlitbe som získal pokoj mysle, ktorý som tak veľmi potreboval, a tak som sa mohol rozumnejšie vyrovnávať s mojimi ťažkosťami.

Tieto texty som predtým používal na povzbudenie iných, ktorí trpeli — a skutočne im pomohli! No uvedomil som si, že vtedy som plne nechápal ich hodnotu. Musel som sám takto ochorieť, aby som pochopil, čo je to pokora, a naučil sa úplne spoliehať na Jehovu.

Iný zdroj posilňujúcej pomoci

Mnohí hovoria o kresťanskom bratstve ako o stĺpe a opore v ťažkých časoch. Ľahko sa však môže stať, že našich kresťanských bratov a sestry začneme považovať za samozrejmosť. Je pravda, že pre nás nemôžu urobiť všetko, čo by možno aj chceli, ale vždy sú pripravení pomôcť. Tak to bolo aj v mojom prípade. Nebolo nezvyčajné nájsť ich pri mojom nemocničnom lôžku, niekedy aj skoro ráno. Dokonca sa ponúkli, že prispejú na úhradu nákladov spojených s mojou liečbou. Som veľmi vďačný všetkým, ktorých podnietila moja nepríjemná situácia, aby mi pomohli.

V našom miestnom zbore svedkovia vedia, aké mám teraz obmedzenia. V súčasnosti slúžim ako predsedajúci dozorca a spolupracujem s kresťanskými staršími, ktorí sú plní porozumenia. V kazateľskej službe som nikdy nebol nepravidelný. V čase, keď som trpel najviac, som pomohol dvom ľuďom k tomu, aby oddali svoj život Jehovovi. Jeden z nich teraz slúži ako služobný pomocník v jednom zbore Jehovových svedkov v Nairobi.

Stále nedokážem nájsť slová, ktorými by som vyjadril vďaku mojej manželke. Stála pri mne počas všetkých tých ťažkých chvíľ. Znášala môj hnev, prudké zmeny nálady, moju nerozumnosť i pocity úzkosti. Vždy, keď som mal bolesti a nariekal som, upokojovala a utešovala ma. Stále žasnem nad tým, s akou silou a húževnatosťou sa vyrovnávala s touto nepriaznivou situáciou. Prejavila sa skutočne ako „pravý druh“. — Príslovia 17:17.

Aj naše dcéry sa naučili vyrovnávať s mojou situáciou. Robia, čo môžu, aby mi pomohli. Rozumejú mojim potrebám, a keď manželka nie je nablízku, ochotne mi pomáhajú. Sylvia je ako moja „vychádzková palica“ — keď sa cítim slabý, pomáha mi pohybovať sa po dome.

A čo mladšia dcéra Mina? Spomínam si, ako som raz spadol v dome a nemohol som vstať. V dome nebol nikto, iba Mina. Pozbierala všetky svoje sily, zdvihla ma a pomaly ma odviedla do mojej izby. Doteraz nevie, ako to dokázala. Tento odvážny skutok sa mi nezmazateľne vryl do mysle.

Vyrovnať sa s týmto zranením je ten najťažší boj v mojom živote. Ten boj stále trvá. Doteraz ešte nič tak nevyskúšalo moju vieru. Veľa som sa naučil o pokore, rozumnosti a empatii. Vydržať v týchto ťažkostiach mi pomáha úplná dôvera v Jehovu.

Spoznal som pravdivosť slov apoštola Pavla: „Tento poklad máme v hlinených nádobách, aby bola moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené, Božia, a nie z nás.“ ​(2. Korinťanom 4:7) Nesmiernou útechou mi je Boží sľub o ‚nových nebesiach a novej zemi‘, ktoré majú prísť. (2. Petra 3:13) Modlím sa k Jehovovi, aby ma naďalej podporoval až do príchodu tohto nového sveta, pretože som stále slabý a z vlastnej sily toho veľa nedokážem.

[Obrázky na strane 20]

Kresťanská činnosť s mojou rodinou mi pomáha vytrvávať