Pichľavé klbko z prírody

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRITÁNII

ÚDOLIE rieky Tyne na severe Anglicka zahaľoval biely opar. Nehybným večerným ovzduším sa doďaleka nieslo krákanie havranov. Kráčal som po lesnom chodníku, keď ma upútal slabý šuchot medzi opadaným lístím — pestrou paletou červených, hnedých a žltých farieb. Na okamih som zazrel pár kratučkých, tenučkých nôh, ako miznú v škáre na suchom brehu potoka, popri ktorom som šiel.

Keď som podišiel bližšie, našiel som ježka, ako si starostlivo pripravuje svoj brlôžtek na zimu. Zvieratko si už nanosilo dovnútra listy, suchú trávu a paprade. Teraz si pripravovalo ležovisko, na ktorom prespí dlhé zimné obdobie.

Tohto príťažlivého obyvateľa kopcov, polí a lesov si nemôžete zmýliť s ničím iným. Jeho hlavu a krk pokrýva drsná hnedo-biela srsť, ale najnápadnejší je jeho ochranný kabátik z ostňov, ktoré sú na končekoch sfarbené dožlta. Ostne, dlhé asi 2 centimetre, sú na dotyk ostré a pokrývajú hornú časť ježkovho trupu. Vynárajú sa mu z drsnej srsti v lúčovito usporiadaných zhlukoch. Každý osteň má 22 až 24 pozdĺžnych drážok a z kože vyrastá takmer v pravom uhle. Ostne majú pri svojej základni úzky, zahnutý kŕčok. To znamená, že ježko môže prežiť, aj keby padol z výšky, pretože ostne zvierajú s kožou taký uhol, že mu ju neprepichnú. Úžasná konštrukcia, však?

Keď sa ježko zľakne, zaujme obranný postoj. Stočí sa do klbka. Mocnými svalmi roztiahne svoju pichľavú kožu tak, aby chránila aj mäkké časti jeho tela, a potom ju stiahne, podobne ako šnúrkou stiahnete vak z mäkkej kože. Ježko si tak kabátikom z pichliačov zakryje hlavu, chvost, nohy i bruško. A v tomto obrannom postoji môže zotrvať dosť dlho.

 Za súmraku je ježko už zvyčajne hladný. Na večeru má hmyz a dážďovky, prídavkom môže byť myš, žaba, potkan či jašterica, a niekedy orechy a bobule. Ježko má veľmi dobrý sluch. Platí to aj o jeho čuchu, čo môžete napokon usúdiť už z pohľadu na jeho špicatý ňufák a vlhké nozdry.

Kto ježka ohrozuje

Okrem líšok a jazvecov ježkovia prakticky nemajú iných prirodzených nepriateľov. Jazvec poľahky rozvinie skrúteného ježka svojimi silnými pazúrmi, pričom ostne mu vôbec neublížia. Už veľakrát som natrafil na kožu z ježka — pravdepodobne jediné pozostatky jazvečej večere. Naproti tomu líška nemá účinnú zbraň proti pichliačom, ale môže sa pokúsiť zgúľať ježka do nejakej vody. Tam sa ježko musí rozvinúť, lebo inak by sa utopil. Keďže ježko je dobrý plavec, má veľkú šancu uniknúť medzi skaly alebo do nejakej diery v riečnom brehu, skôr ako ho líška chytí.

Cigáni a niektorí ďalší vidiečania jedia ježka pečeného v hlinenom zábale. Keď hlina ochladne, olúpu ju aj s pichliačmi a zostane im pečené mäso. Podľa knihy Les Tziganes od Jeana-Paula Cléberta je to „pochúťka“. Žiaľ, dnes veľké množstvo ježkov usmrtia dopravné prostriedky. Zdá sa, že zvlášť zraniteľné sú tieto zvieratá hneď po tom, čo sa prebudia zo zimného spánku a začnú si hľadať potravu. Ale ak ježko napriek všetkým svojim nepriateľom  prežije, môže sa dožiť asi šesť rokov a dorásť do dĺžky 25 centimetrov.

Rozmnožovanie, zimný spánok a hľadanie potravy

Ježkovia sa pária od mája do júla. Neskôr v sezóne sa pária druhýkrát. Gravidita samičky trvá štyri až šesť týždňov a v jednom vrhu môžu byť tri alebo štyri mláďatá, ktoré jednotlivo nevážia ani tridsať gramov. Nevidia ani nepočujú, a preto sú počas dvoch týždňov po narodení bezbranné. Potom im jemnú srsť postupne nahradia pichliače a malí ježkovia sa už dokážu úplne stočiť do klbka. Ak ich však niečo vystraší ešte predtým, ako nadobudnú túto schopnosť, náhle vyskočia do vzduchu a vyludzujú ostrý, syčivý zvuk. Vyvolá to moment prekvapenia a to odradí mnohé dravce.

Tuk, ktorý sa ježkovi nahromadí, keď sa počas teplých mesiacov vykrmuje, ho bude vyživovať počas zimného spánku. V tom čase mu výrazne klesá teplota tela a jeho dýchanie je sotva znateľné. Zvieratko má zvláštnu žľazu, ktorá reguluje zimný spánok a monitoruje telesnú teplotu. Ak počas zimného spánku telesná teplota výrazne klesne, táto žľaza vytvára viac tepla, ktoré stačí na to, aby sa ježko prebral a našiel si teplejšie a viac chránené miesto. Počas zimného spánku ježko nikdy nie je úplne izolovaný od vonkajšieho sveta. Akýkoľvek zvuk z okolia zaregistruje a reaguje naň nepatrnými pohybmi tela.

Ak ježka necháte v záhrade, čoskoro sa začne šplhať na múr, na plot alebo dokonca po odkvapovej rúre, aby sa dostal preč, pretože potrebuje veľký priestor na zháňanie potravy. Preto aj zostáva divým zvieraťom a len tak ľahko si z neho nespravíte domáce zvieratko. A tak je to určite dobre, keďže ježkovia vo voľnej prírode majú zvyčajne veľa bĺch. Ale britský vidiek je pútavý aj vďaka tomu, že sa po ňom potulujú tieto milé, príťažlivé stvorenia. Za to budem nášmu Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu, vždy vďačný.

[Obrázok na strane 15]

Ježko skrútený do klbka

[Obrázok na strane 16]

Ilustrácia ježka od Beatrix Potterovej z jej rozprávkovej knihy pre deti „Príbeh pani Tiggy-Winklovej“ z roku 1905

[Obrázok na strane 16]

Týždňový ježko

[Obrázky na strane 17]

Juhoafrický trpasličí ježko