Pozor, prichádza hroch!

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V KENI

NA VEĽKÉ jazero v rozľahlej rezervácii Masai Mara v Keni padá pokojný večer. Na hladine sa jagajú zlatohnedé lúče zapadajúceho slnka. K jazeru voľným krokom prichádzajú čriedy zebier a pakoní. Už sú od neho len na niekoľko metrov, keď zrazu vyľakane znehybnejú a uprene sa zahľadia na obrovský plávajúci balvan pri brehu jazera. „Balvan“ rozbúri vodu a stráca sa pod hladinou. Zvieratá práve zazreli zúrivého vodného živočícha — hrocha.

Hroch žije v riekach a jazerách východnej Afriky. Tomuto mohutnému zvieraťu tu môže vo veľkosti konkurovať už iba slon. Dospelý hroch môže mať dĺžku viac ako 4 metre a výšku 1,5 metra. Vážiť môže až štyri tony. Všeobecne sa predpokladá, že slovo „Behemot“ v biblickej knihe Jób označuje hrocha. Nečudo, že v Biblii sa o tomto impozantnom zvierati píše, že má kosti ako „medené rúry“ a ako „kované železné tyče“. — Jób 40:15–18.

 Lysý a zdanlivo ťarbavý hroch s hrubou kožou, ktorého telo pripomína veľký sud, by v súťaži krásy asi neobstál. Tento kolos má také krátke nohy, až to vyvoláva otázku, ako sa na nich udrží. Ale nepodceňujme silu týchto krátkych a hrubých nôh. Na súši dokáže hroch bežať rýchlejšie ako človek. A vo vode predbehne aj čln poháňaný veslami alebo aj motorový čln.

Život spätý s vodou

Hrochy sú spoločenské zvieratá. Bežne žijú v skupinách pozostávajúcich z 10 až 15 jedincov, ktoré vedie dominantný samec, ale ľudia pozorovali už aj skupiny s viac ako 150 jedincami. Hrochy sú obojživelné a z vody vychádzajú najmä v noci, keď sa idú popásť na bujnej vegetácii na brehu. Obyčajne sa od vody príliš nevzďaľujú. No v období sucha zašli niektoré hrochy pri hľadaní potravy už aj 10 kilometrov od brehu.

Nevie sa presne, ako si hrochy značkujú územie. Hroch má zvláštny zvyk rozmetávať výkaly chvostom do okolia. Niektorí prírodovedci si myslia, že sa tým snaží zapôsobiť na samicu alebo zastrašiť rivala. Keď na hrochy zaútočí nejaké zviera alebo človek, erdžia ako kone a pri boji bučia alebo revú. Dokonca i keď sú pod vodou, počuť ich hlasné chrochtanie. Dominantný samec dáva o sebe vedieť vlastným charakteristickým bučaním.

Hroch trávi deň čiastočne alebo úplne ponorený vo vode. Jeho veľké telo je na to dobre prispôsobené. I keď možno nie je takým plavcom ako iné obojživelníky, pod vodou vydrží aj 15 minút! Nozdry, oči a uši má v jednej výške, čo mu umožňuje ukryť zvyšok tela pod vodou. A práve tam, pod vodou, sa odohráva viacero činností, ktoré patria k životu hrocha — napríklad dvorenie a párenie.

Po období ťarchavosti, ktoré trvá asi osem mesiacov, sa v nehlbokej vode narodí jedno mláďa. Mlieko cicia buď na suchu, alebo v plytkej vode. Hoci je hroch silné zviera, rodičovské povinnosti berie vážne a o mladé sa stará až s prekvapujúcou nežnosťou. Vidieť plávať matku s hrošíkom na chrbte je skutočne nevšedný zážitok. Ale nech by niekto skúsil zobrať jej mladé z chrbta, uvidel by, ako zúrivo dokáže toto na prvý pohľad mierumilovné zviera bojovať!

Koža hrocha je na život vo vode veľmi dobre prispôsobená. Keď zviera vyjde na súš, jeho vzhľad sa výrazne mení. Pod pokožkou má totiž žľazy, ktoré vylučujú riedky červenohnedý hlien s vysokým obsahom solí. Preto sa z diaľky zdá, akoby zviera potilo krv. Hlien chráni pokožku vo vode i na suchu. Starovekí Afričania rezali hrošiu  kožu na pásiky a namáčali ju v oleji. Pásiky potom splietli a vysušili, čím vznikol obávaný bič, ktorý používali v bojoch o územie. * V diele Grzimek’s Animal Life Encyclopedia sa uvádza, že hrošia koža je po vypracovaní, ktoré trvá najmenej šesť rokov, „tvrdá ako skala a má hrúbku štyri a pol centimetra“.

Pôsobivé odstrašujúce „zívanie“

Na hrochovi je určite najpôsobivejšia jeho papuľa. Je široká pol metra a neslúži mu iba na pasenie. Keď hroch roztvorí čeľuste v 150-stupňovom uhle, nie je to len nejaké zívanie, ale hrozivý prejav agresivity. A pri obrane územia naozaj dochádza k vážnym bojom. Vtedy sa v otvorenej papuli ukážu obrovské dolné očné zuby, ktoré hroch používa na svoju obranu. Viditeľná časť týchto tesákov môže mať až 30 centimetrov.

Papuľa hrocha nie je nebezpečná iba pre iné hrochy, ale tiež pre ľudí. Dosiaľ sa ľuďom nepodarilo spolunažívať s hrochmi v mieri. Keď sa niekto odváži priblížiť k územiu hrocha príliš blízko, zviera podnikne nevyprovokovaný útok. A ak je hroch ranený, je popudlivejší a vtedy je pre každého narušiteľa ešte nebezpečnejší. Niekedy sa stáva, že rozzúrený hroch prevráti svojimi obrovskými čeľusťami čln.

Na zemi je hroch rovnako divoký ako vo vode. Mimoriadne nebezpečné je napríklad ocitnúť sa medzi hrochom, ktorý sa pasie, a vodou. Na niektorých miestach Afriky hrochy zaútočili na nič netušiacich dedinčanov, ktorých považovali za prekážku na ceste k vode. Hroch vzbudzuje strach u ľudí i u zvierat a treba sa k nemu správať maximálne obozretne a s rešpektom.

Aká je budúcnosť hrocha?

Pri pasení na súši môžu osamelého hrocha napadnúť levy. No jeho najväčším nepriateľom je podľa všetkého človek. „Ľudia veľmi zmenšili tak počet hrochov, ako aj veľkosť územia, na ktorom hrochy žijú,“ uvádza sa v diele World Book Encyclopedia. „Veľa ich zabili lovci a zase farmári zmenili mnoho oblastí, kde kedysi hrochy žili, na poľnohospodársku pôdu.“

Áno, človek zasahuje do biotopu hrocha, a tak ho zatláča na malé územie, čím obmedzuje jeho voľnosť pohybu a narúša jeho rozmnožovanie. Našťastie Stvoriteľ sľubuje, že pod vládou Božieho Kráľovstva sa obnoví rovnováha medzi človekom a zvieraťom, aby v obnovenom pozemskom raji nikto ‚nijako neškodil ani nepôsobil skazu‘. — Izaiáš 11:9.

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie na strane 25]

Elizabeth DeLaney/​Index Stock Photography