Čo o tom hovorí Biblia?

Znamená kresťanská jednota uniformitu?

ZDÁ sa, že náboženstvo sa v súčasnosti vyznačuje nejednotou. Dokonca aj za múrmi jedného kostola sa dá nájsť množstvo protichodných názorov tak v náukových otázkach, ako aj v otázke správania. Jedna spisovateľka to vyjadrila takto: „Ťažko by ste našli hoci len dvoch ľudí, ktorí by verili úplne v toho istého Boha. Zdá sa, že dnes má každý človek vlastnú teológiu.“

V ostrom protiklade k tomuto stavu apoštol Pavol nabádal kresťanov, ktorí žili v prvom storočí v Korinte, aby „hovorili súhlasne“ a boli „pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia“. (1. Korinťanom 1:10) Niektorí ľudia dnes kritizujú toto Pavlovo nabádanie. ‚Ľudia sú rôzni,‘ hovoria, ‚a preto je nerozumné vyžadovať, aby všetci kresťania uvažovali alebo konali rovnako.‘ Ale odporúčal Pavol, aby kresťania „hovorili súhlasne“ len ako nejaké roboty? Dáva vôbec Biblia priestor na osobnú slobodu?

Jednota neznamená uniformitu

V inom svojom liste Pavol povzbudzoval kresťanov, aby slúžili Bohu „so silou rozumu“. (Rimanom 12:1) Je teda isté, že nechcel z kresťanov v korintskom zbore urobiť nemysliace roboty. Ale prečo im potom radil, aby boli „pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia“? Bolo to preto, lebo zbor v Korinte mal vážny problém. Medzi tamojšími kresťanmi vznikli rozdelenia: niektorí považovali za svojho vodcu Apolla, kým iní uprednostňovali Pavla alebo Petra, alebo prijímali iba Krista. Takáto nejednota nebola maličkosť, pretože ohrozovala pokoj v zbore.

Pavol si želal, aby sa Korinťania ‚vážne usilovali o zachovanie jednoty ducha v zjednocujúcom zväzku pokoja‘, tak ako neskôr nabádal kresťanov v Efeze. (Efezanom 4:3) Povzbudzoval bratov, aby jednotne nasledovali Ježiša Krista a nerozdeľovali sa na rôzne skupiny alebo sekty. Tak by zostali zameraní na spoločný cieľ a udržali si medzi  sebou pokoj. (Ján 17:22) Teda účelom Pavlovej rady adresovanej Korinťanom bolo napraviť ich zmýšľanie a podporiť jednotu, nie uniformitu. — 2. Korinťanom 13:9, 11.

Jednota je dôležitá aj v náukových otázkach. Ježišovi nasledovníci si uvedomujú, že je iba „jedna viera“, tak ako je iba „jeden Boh a Otec“. (Efezanom 4:1–6) Preto dbajú na to, aby náuky, ktorým veria, boli v súlade s pravdou, ktorú Boh odhalil vo svojom Slove o sebe a o svojich predsavzatiach. Pokiaľ ide o také otázky, ako napríklad kto je Boh a čo vyžaduje, veria tomu istému. Všetci sa tiež držia čistých mravných noriem, ktoré sú stanovené v Božom Slove. (1. Korinťanom 6:9–11) Tak zostávajú jednotní v otázke náuk i správania.

Kresťanský pohľad na rozdiely

To, čo sme už povedali, však neznamená, že každý kresťan dostáva presné pokyny, ako má uvažovať a čo má robiť v každej životnej situácii. Vo väčšine prípadov má kresťan možnosť rozhodnúť sa sám. Všimnime si príklad. Niektorí korintskí kresťania v prvom storočí mali výhrady k jedeniu mäsa, ktoré pochádzalo z modlárskeho chrámu. Boli pevne presvedčení, že jesť také mäso by bolo falošným uctievaním. Iní si zas mysleli, že to, odkiaľ mäso pochádza, nie je dôležité. Keď Pavol riešil túto citlivú otázku, nestanovil nejaké pravidlo, ktoré by kresťanom určovalo, čo majú robiť. Namiesto toho uznal, že v tejto veci sa môžu rozhodnúť rôzne. * — 1. Korinťanom 8:4–13.

Dnes sa kresťania môžu rozhodovať rôzne v takých záležitostiach, ako je zamestnanie, zdravie, trávenie voľného času, alebo v niektorých iných otázkach, ktoré sú ponechané na osobnú voľbu. Rozdielnosť v pohľade na tieto veci by mohla niekoho znepokojovať. Mohol by si klásť otázku, či takéto rozdiely nepovedú k sporom alebo rozdeleniam v zbore. No nemusí to tak byť. Na ilustráciu: Hudobní skladatelia majú k dispozícii iba obmedzený počet tónov, a predsa majú nekonečne veľa možností, aby z nich vytvorili krásnu hudobnú skladbu. Podobne kresťania sa rozhodujú v rámci hraníc, ktoré im určujú zbožné zásady. A predsa majú istú voľnosť, keď sa rozhodujú v niektorých osobných otázkach.

Ako je možné chrániť kresťanskú jednotu a zároveň rešpektovať osobnú slobodu? Kľúčom je láska. Láska k Bohu nás pobáda, aby sme sa ochotne podriaďovali jeho prikázaniam. (1. Jána 5:3) Láska k blížnemu nás zasa vedie k tomu, aby sme rešpektovali, že každý má právo rozhodnúť sa v osobných otázkach podľa svojho svedomia. (Rimanom 14:3, 4; Galaťanom 5:13) Pavol sám dal v tomto smere výborný príklad, keď sa v jednej náukovej otázke podriadil autorite vedúceho zboru v prvom storočí. (Matúš 24:45–47; Skutky 15:1, 2) Zároveň však povzbudzoval všetkých kresťanov, aby rešpektovali svedomie spolukresťanov v otázkach, ktoré boli ponechané na naše osobné rozhodnutie. — 1. Korinťanom 10:25–33.

Nikto by teda nemal byť odsudzovaný za rozhodnutie, ktoré nie je v rozpore s biblickými zásadami. (Jakub 4:12) Na druhej strane lojálni kresťania by netrvali na tom, že majú právo urobiť nejaké rozhodnutie, ak by to malo poškodiť svedomie iných alebo narušiť jednotu zboru. Nemali by ani vyhlasovať, že môžu slobodne robiť niečo, čo Božie Slovo jasne zakazuje. (Rimanom 15:1; 2. Petra 2:1, 19) Láska k Bohu by nás mala viesť k tomu, aby sme sa snažili zladiť svoje svedomie s Božím zmýšľaním. To nám pomôže zachovávať jednotu kresťanského zboru. — Hebrejom 5:14.

[Poznámka pod čiarou]