„V Lime nikdy neprší?“

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V PERU

Ak navštívite Peru, pravdepodobne budete počuť, ako niekto povie: „V Lime nikdy neprší.“ Chvejúc sa od chladu a vlhka, budete možno premýšľať, či je to naozaj tak.

LIMA, hlavné mesto Peru, sa nachádza na veľkej púšti, ktorá sa rozprestiera pozdĺž tichomorského pobrežia Južnej Ameriky — v oblasti, ktorá má jedno z najnezvyčajnejších podnebí na svete. Tento vyprahnutý pás krajiny sa tiahne od púšte Sechura na severe Peru až po púšť Atakama na severe Chile.

Spomínaná pobrežná púšť sa nachádza medzi nehostinnými Andami a azúrovomodrým Tichým oceánom. Z diaľky sa zdá, akoby na pobreží nebolo nič okrem pustých, drsných vrchov z kameňa a piesku v toľkých odtieňoch béžovej a hnedej, aké si len viete predstaviť. Erózia vytvorila na mnohých úbočiach kaskády hnedých kameňov. Tie sa pomaly zosúvajú k moru a občas im v tom pomáhajú otrasy zeme, ku ktorým často dochádza v tejto oblasti.

Keď sa skaly dostanú na breh mora, narážajúce vlny Tichého oceána ich pomaly rozomelú na piesok, z ktorého vietor vyformuje duny v tvare polmesiaca. V niektorých častiach tejto obrovskej púšte nebol dážď zaznamenaný už 20 rokov, a preto patrí táto oblasť k najsuchším miestam na zemi. Ale prečo je tu také sucho?

Keď Andy bránia dažďu

Odpoveď na túto otázku súvisí s pasátmi, ktoré vejú z východu na západ. Keď tieto vzdušné prúdy narazia na vysoké, rozoklané hrebene Ánd, sú vytláčané nahor. Ako tieto prúdy stúpajú nad vrcholky Ánd, ochladzujú sa a vlaha, ktorú so sebou nesú, sa zráža a padá v podobe dažďa a snehu — väčšinou na východnej strane pohoria. Tak tieto hory bránia tomu, aby nad západnými úbočiami pršalo.

Veľa vlhkosti neprináša ani studený Peruánsky čiže Humboldtov prúd — morský prúd, ktorý smeruje od Antarktídy na sever —, ani vietor vejúci na pevninu z južného Tichomoria. Všetky tieto činitele vytvárajú extrémne suchú, hoci nie horúcu púšť. Je však zvláštne, že aj keď je tu nedostatok zrážok, vzduch má veľmi vysokú vlhkosť, a to najmä počas peruánskej  zimy, ktorá trvá od mája do novembra. Kde sa tu tá vlhkosť berie?

Garúa

V zimnom období visí nad pobrežím závoj nízkej oblačnosti a od Tichého oceána sa na pevninu valí hustá hmla, ktorú Peruánci nazývajú garúa. V tomto ročnom období môžu uplynúť celé mesiace bez jediného slnečného lúča, a preto je tu chladné — podľa niektorých depresívne — počasie. Hoci oblasť leží v tropickom pásme, priemerná zimná teplota v Lime sa pohybuje medzi 16 a 18 stupňami Celzia. V zime môže vlhkosť aj bez dažďa dosiahnuť až 95 percent a zvyknutí Limeños, obyvatelia Limy, sa babušia, aby unikli prenikavému chladu. *

Ľahké zimné mrholenie stačí na zvlhčenie ulíc Limy, ako aj na to, aby sa na vysokých pobrežných vrchoch prebudili k životu púštne rastliny. Pasienky sa zazelenejú a poskytujú potravu veľkým stádam kôz, oviec a dobytka. Od začiatku 90. rokov 20. storočia niektoré mestá v tejto púšti používajú kolektory na hmlu — veľké polypropylénové siete, na ktorých sa zráža hmla —, a tak z nízkej, hmlistej oblačnosti získavajú vodu na pitie i na zavlažovanie záhrad.

No vlhkosť z hmly a oblakov nestačí na to, aby sa divému rastlinstvu darilo po celý rok. Množstvo zrážok v Lime zriedkakedy presiahne 50 milimetrov ročne a väčšina týchto zrážok pochádza práve z garúy. Preto jedinými zelenými rastlinami, ktorým sa na pobrežnej púšti darí, sú tie, ktoré čerpajú vlahu z malých riečok prinášajúcich životodarnú  vodu z vysokých, snehom pokrytých Ánd. Z výšky vyzerajú údolia s týmito riečkami ako zelené stužky vinúce sa púšťou.

Život bez dažďa

V minulosti si peruánske pobrežné kultúry — napríklad Chimú a Mochica — v tomto suchom podnebí vybudovali dômyselné zavlažovacie systémy. Podobne ako v starovekom Egypte, aj tieto rozsiahle poľnohospodárske projekty umožnili existenciu vysokoorganizovaných civilizácií. Starovekí Peruánci si z nepálených tehál stavali rozvinuté mestá s pyramídovými chrámami, veľkými múrmi a vodnými nádržami. Vďaka zriedkavému dažďu sa ruiny týchto miest zachovali v dobrom stave a dnes poskytujú archeológom presný obraz o živote v Peru pred príchodom Krištofa  Kolumba. Doteraz sú mnohé osady na pobreží závislé od zrekonštruovaných akvaduktov a kanálov, ktoré boli prvýkrát postavené pred tisíckami rokov.

Ako zistili už raní obyvatelia púšte, tunajšia pôda je veľmi úrodná, pokiaľ má vodu. Dnešné zavlažovacie systémy na pobreží Peru zabezpečujú vodu potrebnú na pestovanie rôznych plodín, napríklad bavlny, ryže, kukurice, cukrovej trstiny, hrozna, olív, šparglí a tiež inej zeleniny a ovocia. V súčasnosti žije na tomto úzkom pobrežnom páse viac ako polovica z 27 miliónov obyvateľov Peru.

Keď predsa len prší

Občas však v niektorých častiach púšte vrátane Limy predsa len prší. Raz za niekoľko rokov studený Peruánsky prúd ustúpi teplejším vodám, ktoré prúdia zo západného Tichomoria. Tento jav, známy ako El Niño, signalizuje blížiaci sa dážď. Mimoriadne silný El Niño sa objavil v rokoch 1925, 1983 a na prelome rokov 1997 a 1998. Pochopiteľne, obyvatelia púšte, ktorí sú zvyknutí žiť úplne bez dažďa, nie sú dobre pripravení na prívaly dažďa a na záplavy, ktoré potom nasledujú.

Jedna taká záplava postihla mesto Ica v roku 1998. Rieka Ica vtedy zaplavila veľké časti mesta a domy z hlinených tehál sa vo vode prakticky rozpustili. Iným častiam púšte záplava prospela, lebo pôda nasiakla vlhkosťou a vytvorila pasienky s bujnou zeleňou. Posledný El Niño premenil veľkú časť púšte Sechura na zelenú záhradu posiatu nádhernými kvetmi, čo nám pripomenulo Boží sľub, že jedného dňa ‚púšť rozkvitne ako šafran‘. (Izaiáš 35:1) Silné dažde vytvorili v tejto púšti aj obrovské jazero — podľa odhadov asi 300 kilometrov dlhé a 40 kilometrov široké —, ktorému miestne noviny dali prezývku La Niña.

Rozsiahla pobrežná púšť v Peru určite prispieva k veľkej rozmanitosti prírodných divov na našej planéte. Hoci tu zriedkakedy prší, vďaka zavlažovaniu a správnemu využívaniu vzácnej vody sa táto vyprahnutá krajina stala príjemným domovom pre milióny ľudí.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 27]

Nezvyčajný zdroj bohatstva

Celé tisícročia poskytovalo chladné, na živiny bohaté more pri západnom pobreží Peru potravu — najmä sardinky a sardely — miliónom morských vtákov. Keďže v tejto oblasti je málo zrážok, rokmi sa na pobrežných ostrovoch nahromadil vtáčí trus — niekde až do výšky viac ako 30 metrov! Ešte pred príchodom Španielov miestni obyvatelia zistili, že tento trus, nazývaný podľa svojho kečuánskeho pomenovania guáno, je výborným hnojivom. V druhej polovici 19. storočia sa guáno stalo vysoko ceneným vývozným produktom Peru a bolo to tak, až kým ho na svetovom trhu nenahradili umelé hnojivá. Ale dovtedy už boli staré hromady guána vyvezené. Dnes sú jeho zásoby podmienené tým, čo vtáky priebežne produkujú.

[Mapa na strane 24]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Lima

[Obrázok na strane 25]

Tichomorské pobrežie južne od Limy

[Prameň ilustrácie]

© Yann Arthus-Bertrand/​CORBIS

[Obrázok na strane 25]

Púšť Sechura pozdĺž peruánskeho pobrežia

[Obrázky na strane 26]

Siete kolektorov na hmlu v meste Mejía

Pôvodné kanály, ktoré postavili Inkovia, sa dodnes využívajú v meste Ollantaytambo

[Pramene ilustrácií]

© Jeremy Horner/​CORBIS; vložený obrázok: s láskavým dovolením charitatívneho spolku FogQuest; www.fogquest.org

[Obrázok na strane 26]

Prívalové dažde, pripisované javu El Niño, spôsobili v meste Ica obrovské záplavy (záber z 30. januára 1998)

[Prameň ilustrácie]

AP Photo/​Martin Mejia