Chcel som slúžiť dvom pánom

ROZPRÁVA KEN PAYNE

Narodil som sa v roku 1938 a vyrastal som na ranči môjho starého otca v americkom štáte Nové Mexiko. Ranč mal 9700 hektárov a tvorili ho prérie, ktorými pretekali bystriny. V diaľke dovysoka čneli hory. Spomínam si na zvuk ovčích čried, dobytka, koní, ako aj na cvengot kovbojských ostrôh. Občas som počúval, ako vietor ševelí v tráve a od vodných nádrží sa ozýva prenikavý krik kulíkov.

DOJMY z raných rokov života sa môžu hlboko a natrvalo zapísať do ľudského srdca. Trávil som celé hodiny so starým otcom, ktorý dokázal veľmi pútavo rozprávať príbehy o divokom západe. Poznal dokonca ľudí, ktorí sprevádzali mladého pištoľníka známeho pod menom Billy the Kid. Tento mladý muž sa stal slávnym, keď sa zapájal do divokých prestreliek, a nakoniec bol v roku 1881 ako 21-ročný zabitý.

Moji rodičia boli Jehovovi svedkovia a brávali ma so sebou do kresťanskej služby. Navštevovali sme osamelé ranče a skromné domy z nepálených tehál roztrúsené po údolí Hondo. Často sme používali gramofón s nahrávkami biblických prednášok J. F. Rutherforda. Jeho hlas sa mi hlboko vryl do pamäti. * Prehrávali sme tieto prednášky ľuďom každého druhu — rančerom, mexickým farmárom aj Indiánom, napríklad z kmeňa Apačov či Pueblov. Mal som veľmi rád službu s časopismi na ulici — len málo ľudí odmietlo malého chlapca, a to aj vo vojnových rokoch.

Áno, dostal som dobrý základ. No nevenoval som dostatočnú pozornosť Ježišovmu varovaniu: „Nikto nemôže byť otrokom dvoch pánov; pretože alebo bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa bude jedného pridŕžať a druhým pohŕdať. Nemôžete byť otrokmi Boha a bohatstva.“ ​(Matúš 6:24) Prial by som si, aby som mohol povedať, že som prežil nádherný život v službe celým časom. No z tejto cesty ma veľmi skoro odviedol iný „pán“. Začalo sa to už vtedy, keď som mal tri roky. Čo sa stalo?

 Mojou vášňou sa stáva lietanie

Jedného dňa v roku 1941 pristálo blízko našej stodoly malé lietadlo známe pod názvom Piper Cub. Používalo sa pri poľovaní na kojoty, ktoré plienili naše stáda oviec. Práve vtedy, hoci som mal len tri roky, som sa rozhodol, že chcem byť pilotom. Čas rýchlo plynul, a keď som mal 17 rokov, odišiel som z domu. Začal som pracovať na letisku v meste Hobbs v Novom Mexiku, kde som za lekcie lietania zametal hangáre. Kresťanská služba sa dostala na druhé miesto v mojom živote.

Keď som mal 18 rokov, oženil som sa a napokon sme s manželkou mali tri deti. Ako som živil rodinu? Lietal som na práškovacích lietadlách, na lietadlách, z ktorých sa poľovalo na dravce, a robil som aj charterové lety. Okrem toho som dával lekcie lietania. O šesť rokov som začal lietať z Dallasu pre Texaskú medzinárodnú leteckú spoločnosť. To dodalo môjmu životu viac stability a dokonca som slúžil ako starší v zbore Denton. Viedol som tiež niekoľko biblických štúdií, okrem iných aj s istým leteckým kapitánom, jeho manželkou a deťmi, ktorí prijali biblickú pravdu.

Do roku 1973 som mal za sebou už asi tri roky lietania na lietadlách s turbovrtuľovým pohonom, ale keď boli lietadlá DC-3 vyradené z prevádzky, začal som o lietanie strácať záujem. Aj tak som bol srdcom celý čas v Novom Mexiku. Ale keď prestanem lietať, ako sa uživím?

Mojou vášňou sa stáva umenie

Od roku 1961 som zo záľuby maľoval obrazy divokého západu. Dobre sa predávali. Odišiel som teda z aerolínií a presťahoval sa späť do Nového Mexika, ktoré mnohí považujú za očarujúcu krajinu. No nezostal som vyrovnaný. Dovolil som, aby ma láska k umeniu celkom pohltila. Maľovanie a neskôr sochárstvo spolu s občasným lietaním mi zaberalo všetok čas. Pracoval som 12 až 18 hodín denne. To znamenalo, že som vážne zanedbával svoju rodinu i svojho Boha. K čomu to viedlo?

Moje manželstvo sa rozpadlo a skončilo sa rozvodom. Presťahoval som sa na sever, do Montany, a hľadal som úľavu v alkohole. Nekresťanský spôsob života ma priviedol na rovnako nerozumnú cestu, na akú sa dostal márnotratný syn z Ježišovho podobenstva. (Lukáš 15:11–32) Časom som si uvedomil, že nemám ani jedného skutočného priateľa. Ľuďom, ktorí mali problémy, som hovorieval: „Vyhľadajte Jehovových svedkov. Oni vám pomôžu.“ Obyčajne na to reagovali otázkou: „Potom prečo ty nie si svedok?“ Musel som priznať, že človek nemôže byť svedkom a zároveň žiť tak ako ja.

 Nakoniec som sa v roku 1978 vrátil do Nového Mexika do zboru, kde ma svedkovia poznali. Keď som po niekoľkých rokoch prvý raz opäť prišiel do sály Kráľovstva, nemohol som nič iné, iba plakať. Jehova bol ku mne veľmi milosrdný. Bratia v zbore boli ku mne veľmi láskaví a pomohli mi vrátiť sa k Jehovovi a znova kráčať po jeho cestách.

Nová partnerka a nový začiatok

V roku 1980 som sa oženil s Karen, sympatickou sestrou, ktorú som poznal už niekoľko rokov. Z predošlého manželstva mala dvoch synov, Jasona a Jonathana. Vďaka svojej hlbokej láske k Jehovovi vniesla do môjho života stabilitu a narodili sa nám ešte dvaja krásni synovia, Ben a Phillip. No nemali sme ustlané na ružiach. Čakala nás ešte tragédia.

Študoval som umenie a strávil som mnoho hodín tým, že som skúmal ľudskú anatómiu i anatómiu zvierat — najmä koní — a študoval som aj kompozíciu, proporciu a perspektívu. Začal som robiť sochy z hliny a stvárňoval som zvlášť výjavy z divokého západu — kone, Indiánov na koňoch, kovbojov a dokonca aj starodávneho lekára cestujúceho na bričke ťahanej koňom. Začalo sa mi dariť. Rozhodli sme sa teda otvoriť galériu. Karen pre ňu vymyslela názov Galéria horských chodníkov.

V roku 1987 sme kúpili galériu v Sedone v Arizone a dali sme jej tento názov. Zatiaľ čo Karen pracovala v galérii, ja som robil doma v ateliéri a dohliadal som na chlapcov. No chlapci ochoreli a predaj poklesol. Rozhodli sme sa, že si s Karen vymeníme úlohy, aby sa mohla doma starať o chlapcov. Vzal som si hlinu do galérie a začal som s ňou pracovať priamo pred očami zákazníkov. Malo to veľký úspech!

Ľudia sa ma začali pýtať na bronzové sochy, ktoré som vyrábal. Vysvetľoval som im svoju prácu a rozprával som im o artefaktoch, ktoré som používal ako inšpiráciu pre svoje diela. Hovoril som im o histórii divokého západu a uvádzal som pritom mená, miesta a udalosti, o ktorých som sa dozvedel zo svojho rozsiahleho čítania. Ľudia prejavovali živý záujem o modely, na ktorých som pracoval, a niektorí mi chceli dávať zálohy s tým, že zvyšok doplatia po zhotovení odliatku. Tak vznikol výraz „predodliatkový predaj“. Začalo sa nám veľmi dariť. Čoskoro sme mali tri galérie a veľkú zlievareň a zamestnávali sme 32 ľudí. Ale oberalo ma to o toľko energie! Spolu s Karen sme si kládli otázku, ako by sme sa mohli vymaniť z tohto kolobehu. Modlili sme sa o to. Bol som starším v zbore a vedel som, že by som mohol pre Jehovu robiť viac.

Znovu začínam slúžiť jednému pánovi

V roku 1996 prišiel do nášho zboru krajský dozorca a opýtal sa nás, či by u nás mohol obedovať. Skôr ako sme začali jesť, prekvapil nás nečakanou otázkou. Opýtal sa, či by sme nezvážili možnosť presťahovať sa do indiánskej rezervácie Navajov a pomôcť tam pri zakladaní zboru v Chinle. To bola výzva! Túto rezerváciu sme už niekoľkokrát navštívili a pomohli sme prepracovať niektoré vzdialené obvody. Toto však bolo niečo viac. Bola to naša šanca vymaniť sa z neustáleho kolobehu materializmu a venovať viac času Jehovovi a jeho ľudu. Začali sme znovu slúžiť iba jednému pánovi!

Iný starší s rodinou, naši dobrí priatelia Carusettovci, boli tiež pozvaní, aby sa k nám pripojili. Obaja sme teda predali svoje pohodlné domy a kúpili sme si mobilné domy, aby sme sa mohli usadiť v rezervácii. Predal som galérie a nakoniec aj zlievareň. Zjednodušili sme si život a boli sme slobodní, aby sme rozšírili našu kresťanskú službu.

V októbri 1996 mal náš nový zbor v Chinle prvé zhromaždenie. Odvtedy sa zvestovateľská práca medzi navajským ľudom rozširuje a v našom zbore máme už niekoľko vynikajúcich navajských priekopníkov. Pomaly sa učíme tento ťažký jazyk, aby nás Navajovia prijali, hoci sme pre nich cudzinci. Keďže nám indiánske úrady povolili kúpiť si v rezervácii pozemok, postavili sme si v Chinle sálu Kráľovstva, ktorá bola zasvätená v júni tohto roku.

Postihuje nás tragédia

V decembri 1996 Karen vzala chlapcov na krátky výlet do dediny Ruidoso v Novom Mexiku. Ja som musel zostať v Chinle. Predstavte  si náš šok a žiaľ, keď náš 14-ročný syn Ben narazil pri lyžovaní do skaly a následkom toho zomrel! Bola to pre nás všetkých hrozná skúška. V tejto tragédii nás posilňovala biblická nádej na vzkriesenie. Veľkou oporou nám boli aj naši kresťanskí bratia. Keď sa konalo smútočné zhromaždenie v sále Kráľovstva v Sedone, kde sme v minulosti niekoľko rokov bývali, miestni obyvatelia videli viac Navajov ako kedykoľvek predtým. Prišli nás podporiť bratia a sestry z rezervácie, ktorí za nami cestovali vyše 300 kilometrov.

Je požehnaním vidieť, aký duchovný pokrok robí Benov mladší brat Phillip. Dáva si pekné duchovné ciele a robí nám veľkú radosť. Vedie niekoľko biblických štúdií a študoval dokonca aj s jedným učiteľom. Všetci veľmi túžime po tom, aby sme sa v novom svete, ktorý Jehova sľúbil, opäť stretli s Benom. — Jób 14:14, 15; Ján 5:28, 29; Zjavenie 21:1–4.

Sme požehnaní milujúcou rodinou, ktorá je nám oporou. Môj nevlastný syn Jonathan s manželkou Kennou, ako aj môj najmladší syn z prvého manželstva Chris s manželkou Lorie slúžia Jehovovi. Naši vnuci Woodrow a Jonah už mávajú úlohy na teokratickej škole. Otec mi zomrel v roku 1987, ale mama je vo veku 84 rokov stále aktívna v Jehovovej službe a takisto aj môj brat John s manželkou Cherry.

Z vlastnej skúsenosti som sa presvedčil o pravdivosti Ježišových slov: „Nikto nemôže byť otrokom dvoch pánov... Nemôžete byť otrokmi Boha a bohatstva.“ Umenie môže byť veľmi náročným pánom. Preto som sa naučil, že je dôležité byť vyrovnaný a dávať si pozor, aby ma umenie znova nepohltilo. Oveľa lepšie je pamätať na radu apoštola Pavla: „Moji milovaní bratia, buďte stáli, nepohnuteľní, majte vždy hojnosť práce v Pánovom diele, pretože viete, že vaša namáhavá práca v spojitosti s Pánom nie je márna.“ — 1. Korinťanom 15:58.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na stranách 18, 19]

Moje lietadlo v roku 1996 v Chinle

[Obrázok na strane 19]

Bronzová plastika s názvom „Nie je čas otáľať“

[Obrázok na strane 21]

Biblické štúdium na mieste, kde teraz stojí naša sála Kráľovstva

[Obrázok na strane 21]

S manželkou Karen

[Obrázok na strane 21]

V službe pri typickom navajskom hogane