Násilné zločiny — čo sa to deje?

V OREGONE v USA sa Frank a Gabriella zavčas rána prechádzali po morskom pobreží a pozorovali východ slnka. Netušili, čo ich čaká. O niekoľko minút boli obaja mŕtvi. Niekto im zblízka strelil do hlavy. Bola to pomsta? Alebo žiarlivosť? Ani jedno, ani druhé. Strelec, úplne cudzí človek, uskutočnil svoj sen — chcel vedieť, aký je to pocit niekoho zabiť.

„V nedeľu 28. apríla 1996 Martin Bryant upútal pozornosť západného sveta tým, ako sa zabával. Prechádzal sa po meste Port Arthur v Tasmánii a strieľal do každého, koho stretol. Prinášalo mu to vzrušujúci pocit víťazstva a moci.“ ​(A Study of Our Decline od Philipa Atkinsona) Pripravil o život 35 ľudí!

V Kanade si išiel 65-ročný dôchodca tak ako každé ráno zabicyklovať. Náhle doňho zozadu narazilo auto. Vodič ušiel a nechal ho ležať na ceste. Jeho bicykel vliekol za sebou ešte viac ako 700 metrov. Zozačiatku sa zdalo, že to bola nehoda, po ktorej vodič ušiel z miesta činu. Ale ďalšie vyšetrovanie odhalilo, že dôchodcu zrazil vodič, ktorý sa zabával jazdou na ukradnutom aute. Zrazil ho očividne len pre väčšie „vzrušenie“ z jazdy.

Iný druh zločinu?

Ľudia páchajú zločiny už stáročia, ale také zločiny, o akých sme práve hovorili, v mnohých vyvolávajú otázky: „Prečo? Ako niekomu vôbec mohlo prísť niečo také na um?“ Nad bežnými zločinmi, ako sú krádež či sprenevera, sa ľudia už ani veľmi nepozastavujú. Ale čoraz viac sa vyskytuje druh zločinov, ktorý priťahuje pozornosť médií a šokuje ľudí. Mnohí si hovoria: ‚To je nezmyselné! Čo sa s týmto svetom deje?‘

Tieto zločiny sú iné. Sú často šokujúce a brutálne. Ako vidieť z príkladov, ktoré sme spomenuli, ich obeťami sú zvyčajne nevinní ľudia, ktorí páchateľov ani nepoznali. Často sa zdá, že tieto násilné zločiny nemajú žiaden jasný motív. A zoznam absurdných činov je nekonečný.

V apríli 1999 v Colorade v USA dvaja študenti zastrelili v škole 12 študentov a učiteľa a potom zabili aj seba. V roku 1982 v Kalifornii jeden muž zomrel po tom, čo užil voľne dostupný liek, do ktorého niekto pridal malé množstvo strychnínu. V roku 1993  v Bootle v anglickom Merseyside dvaja desaťroční chlapci vylákali dvojročného Jamesa Bulgera z nákupného strediska, kde jeho matka nakupovala v mäsiarstve. Odviedli ho k železničnej trati a tam ho dobili na smrť.

Niektoré zločiny sa dajú klasifikovať ako terorizmus, napríklad útok jedovatým plynom v Tokiu v roku 1995. Japonsko bolo šokované, keď členovia istého kultu vypustili v tokijskom metre otravný plyn, následkom čoho zomrelo 12 ľudí a tisíce ďalších bolo zranených. Málokto dokáže zabudnúť na zničenie Svetového obchodného centra v New Yorku a na útok na Pentagon vo Washingtone, D. C., keď prišlo o život okolo 3000 ľudí. Ťažko sa dá zabudnúť aj na minuloročný bombový útok na indonézskom ostrove Bali, kde zahynulo takmer 200 ľudí.

Je zrejmé, že takéto násilné zločiny začínajú byť veľmi rozšírené. Tento problém sa týka mnohých národov a spoločenských vrstiev — je to problém celého sveta.

V niektorých prípadoch sa zdá, že páchatelia sa pretekajú v tom, komu sa podarí spáchať najšokujúcejší zločin. Okrem toho čoraz bežnejšie sú zločiny z nenávisti. Sú páchané s extrémnou krutosťou na ľuďoch, ktorých jedinou „chybou“ je, že sú inej rasy, náboženstva či z inej etnickej skupiny — tak to bolo aj v roku 1994, keď bolo v Rwande vyvraždených okolo 800 000 Tutsiov.

Všetky tieto prípady privádzajú ľudí k zamysleniu: ‚Čo sa to deje? Bolo to tak aj predtým? Čo niektorých vedie k tomu, že páchajú také strašné zločiny? Je nádej, že sa počet brutálnych zločinov zníži alebo že sa vôbec nebudú vyskytovať?‘ O týchto a ďalších otázkach budú hovoriť nasledujúce články.

[Zvýraznený text na strane 4]

Násilné zločiny často nemajú jasný motív a ich obeťami sa stávajú nevinní ľudia vybratí náhodne