Tour de France — 100 rokov najvýznamnejších cyklistických pretekov

PREHRAŤ

Tour de France — 100 rokov najvýznamnejších cyklistických pretekov

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO FRANCÚZSKU

V NOVEMBRI 1902 Henri Desgrange, majiteľ športového denníka L’Auto, hľadal nápad, ktorý by mu pomohol rozdrviť konkurenčné noviny Le Vélo. „Čo keby sme zorganizovali cyklistické preteky okolo Francúzska?“ navrhol Géo Lefèvre, mladý novinár z redakcie L’Auto. Táto myšlienka sa spočiatku zdala nerealistická, no čoskoro sa stala skutočnosťou. Dňa 1. júla 1903 presne o 15.16 hodine sa 60 profesionálnych a amatérskych cyklistov vydalo z Paríža na trojtýždňovú 2428-kilometrovú púť cestami prvých pretekov Tour de France. *

„Otroci ciest“

Preteky si okamžite získali obľubu verejnosti. Z celého Francúzska sa zhromažďovali zástupy ľudí, aby mohli vidieť a povzbudiť týchto „otrokov ciest“, ako ich nazval francúzsky novinár Albert Londres. Podmienky v prvých rokoch pretekov si vyžadovali priam heroické výkony — technické vybavenie bolo slabé, cesty deravé, etapy nekonečné a väčšinou sa štartovalo v noci.

Cyklisti nesmeli prijať technickú pomoc inde ako na kontrolných stanovištiach. A tak keď sa im 20-kilogramový bicykel pokazil, museli si ho opraviť sami. Napríklad v rokoch 1913 a 1919 si musel nešťastný Eugène Christophe dvakrát opravovať zlomenú prednú vidlicu v dedinskej kováčskej dielni!

Inovácie a záujem médií

Keď si organizátori chceli udržať záujem verejnosti o preteky, museli prichádzať každý rok s niečím novým. K zmenám patrili početnejšie a kratšie etapy, zachádzky do okolitých krajín, národné družstvá a družstvá značiek, časovky jednotlivcov i družstiev a záver pretekov na Champs-Élysées v Paríži. Medzníkom bol rok 1919, keď bol vedúci pretekár v celkovej klasifikácii každý deň odmeňovaný dresom rovnakej farby, akú mali žlté stránky denníka L’Auto — vytúženým maillot jaune, čiže žltým dresom. V roku 1931 sa Desgrange rozhodol získať ďalšie prostriedky pre súťažiace družstvá. Zorganizoval kolónu vozidiel, ktorá ide asi hodinu pred pelotónom a pripravuje fanúšikov na približujúcich sa cyklistov.

Predaj denníka L’Auto — teraz nazývaného L’Équipe — sa zavedením pretekov naozaj zvýšil. V roku 1903 bolo všetkých 130 000 výtlačkov mimoriadneho vydania — zadaného do tlače iba sedem minút po tom, čo Maurice Garin dorazil do cieľa ako prvý víťaz Tour de France — okamžite rozobratých. Dnes je spravodajstvo z Tour de France vysielané vo viac ako 150 krajinách, a tým je treťou najsledovanejšou športovou udalosťou na svete hneď po olympijských hrách a majstrovstvách sveta vo futbale. Príkladom záujmu o preteky bolo v roku 1987 prerušenie parlamentnej schôdze v Španielsku, aby mohli poslanci sledovať jazdu svojho krajana Pedra Delgada, ktorý na ceste za víťazstvom musel prekonať 21 neobyčajne strmých zákrut náročnej horskej etapy Alpe d’Huez!

Zdolávanie hôr

Spočiatku sa pretekalo hlavne na rovinách. Potom v júni 1910 redaktor denníka L’Auto Alphonse Steinès poslal z Pyrenejí telegram Desgrangeovi, v ktorom mu oznamoval, že cesty cez horské priesmyky sú úplne zjazdné. Steinèsova správa nebola celkom presná. Zablúdil a celú noc strávil v snehu v nadmorskej výške 2200 metrov. No nasledujúci mesiac sa najhúževnatejší jazdci vydali na cestu. Francúz Gustave Garrigou síce neprišiel do cieľa prvý, ale prešiel Tourmaletským priesmykom v Pyrenejach bez toho, aby sa nohou dotkol zeme. Odvtedy boli do pretekov zaradené aj ďalšie priesmyky v Alpách a Pyrenejach.

Pri jazde z kopca dosahujú pretekári závratnú rýchlosť až 100 kilometrov za hodinu a pády nie sú neobvyklé. V roku 1951 Holanďan Wim Van Est, ktorý jazdil v žltom drese, spadol do 50-metrovej rokliny a vytiahli ho pomocou lana narýchlo vyrobeného z bicyklových duší. Iní skončili ešte tragickejšie. V roku 1935 sa Španiel Francisco Cepeda zabil pri páde v Galibierskom priesmyku v Alpách. V roku 1995 Talian Fabio Casartelli utrpel smrteľný úraz pri náraze na 17-percentnom klesaní v oblasti Portet d’Aspet v Pyrenejach.

Súboje na vrchole

V roku 1964 dvaja Francúzi Jacques Anquetil a Raymond Poulidor zvádzali tesný súboj na stúpaniach Puy-de-Dôme v auvergnských horách. Poulidor, ktorému víťazstvo často uniklo len o vlások, vyhral tento duel, no na získanie žltého dresu mu niekoľko sekúnd chýbalo.

V roku 1971 Belgičan Eddy Merckx a Španiel Luis Ocaña zvádzali úporný súboj o vedenie. Pri jazde dolu Mentským priesmykom v Pyrenejach 12. júla Ocaña spadol. Zranený Španiel nemohol v pretekoch pokračovať. Z úcty k súperovi Merckx požiadal, aby nemusel nasledujúci deň nastúpiť na štart v žltom drese.

Horské etapy boli opakovane dejiskom športového džentlmentstva. Napríklad pri prekonávaní alpského priesmyku Izoard v roku 1949 dvaja veční rivali, Taliani Gino Bartali a Fausto Coppi, odložili svoje nepriateľstvo bokom a navzájom si pomáhali.

Kolektívny šport

Dlhé sólové úniky sú pôsobivé. Jedným z nich bol neprekonateľný 140-kilometrový únik Švajčiara Huga Kobleta v roku 1951 v etape Brive — Agen. No víťazstvo je väčšinou výsledkom kolektívneho úsilia. Obyčajne štartuje 20 družstiev profesionálov, pričom v každom je deväť jazdcov. Členovia družstva sú plne k dispozícii svojmu vedúcemu pretekárovi, vždy pripravení podporiť ho, keď stráca sily, má poruchu na bicykli alebo spadne.

Vynikajúci príklad tímového ducha dal v roku 1934 dvadsaťročný francúzsky cyklista René Vietto. Hoci mal veľkú šancu na víťazstvo v etape, neváhal a vyšliapal späť priesmyk, z ktorého práve zišiel, aby dal svoj bicykel vedúcemu jazdcovi svojho tímu Antoninovi Magnemu, ktorému sa bicykel pokazil.

Sieň slávy

Vyhrať Tour de France viac ako raz je pozoruhodný výkon. Dodnes štyria jazdci vyhrali po päťkrát: Jacques Anquetil (Francúzsko, 1957, 1961–64), Eddy Merckx (Belgicko, 1969–72, 1974), Bernard Hinault (Francúzsko, 1978–79, 1981–82, 1985) a Miguel Indurain (Španielsko, 1991–95). No ktovie, koľkokrát by bol vyhral Belgičan Philippe Thys (víťaz v rokoch 1913, 1914, 1920), keby preteky nebola prerušila prvá svetová vojna, z ktorej sa niekoľkí pretekári nevrátili?

Pre mnohých je najväčším cyklistom všetkých čias Eddy Merckx, prezývaný Kanibal. S rekordným počtom 34 etapových víťazstiev exceloval vo všetkých kategóriách — v časovkách, šprintoch, zjazdoch, na rovine i v horských etapách. „Necháva nám iba odrobinky,“ sťažovali sa jeho deklasovaní súperi. Dvojnásobného šampióna Fausta Coppiho zas mnohí považujú za najprofesionálnejšieho a najelegantnejšieho jazdca všetkých čias.

Víťazstvo za každú cenu

Na Tour de France bolo podvádzanie vždy pre niektorých pokušením. V roku 1904 boli pretekári, ktorí obsadili prvé štyri miesta, diskvalifikovaní, lebo okrem iného používali nedovolené skratky a jazdu autom.

Zo všetkých foriem podvádzania zostal ako pliaga cyklistiky doping. V prvých rokoch dostávali niektorí jazdci nezvyčajné elixíry a v roku 1920 denník L’Auto uverejnil článok odsudzujúci doping pod dohľadom lekárov. Bratia Pélissierovci v roku 1924 pripustili, že „jazdia na dynamit“, inými slovami, s podporou nejakej nebezpečnej látky. V priebehu desaťročí bolo niekoľko podozrivých nehôd pripísaných na vrub drogám. Jednou z nich bola v roku 1967 tragická smrť Toma Simpsona počas stúpania na Mont Ventoux.

V roku 1998 sa dostal na titulné stránky novín škandál okolo dopingu pod dohľadom lekárov. V automobile maséra istého družstva bolo objavených 400 dávok drog na zvýšenie výkonu vrátane erytropoetínu. Jeden tím bol diskvalifikovaný a ďalší odstúpil. Minuloročný škandál zas poškvrnil povesť pretekára, ktorý skončil celkovo na treťom mieste. Ako napísal riaditeľ Tour de France Jean-Marie Leblanc v predslove ku knihe 100 ans de Tour de France vydanej nakladateľstvom L’Équipe pri príležitosti stého výročia pretekov, pokračovanie Tour de France je ohrozené „dopingom, neúmerným predlžovaním trate a peniazmi“.

Napriek problémom športovci nestratili nič zo zápalu a nadšenia pre tieto preteky. Texasan Lance Armstrong, štvornásobný víťaz a hlavný favorit na prvenstvo v jubilejných pretekoch v roku 2003, ktoré budú mať v podstate rovnakú trasu ako preteky v roku 1903, vyhlásil: Tour de France „má povesť, históriu a štýl, aké nemôžu dosiahnuť žiadne iné preteky. Nech sa stane čokoľvek, nikdy to nebudú len jedny z mnohých pretekov.“ Snom každého cyklistického profesionála je vyhrať Tour de France.

[Poznámka pod čiarou]

^ 3. ods. Teraz má Tour de France zvyčajne asi 3600 kilometrov rozdelených na 20 jednodňových etáp.

[Nákres/mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Trasa pretekov na sté výročie 5.–27. júla 2003

–– Časovky

—— Presun medzi etapami

• Štart

○ Cieľ

• PARÍŽ

-- ——

○ Sedan

-- ——

○ Saint-Dizier

-- ——

○• Nevers

○• Lyon

○ L’Alpe d’Huez

○ Marseille

——

• Narbonne

○• Toulouse

-- ——

○ Cap’ Découverte

-- ——

○ Bayonne

-- ——

○• Bordeaux

-- ——

○ Nantes

——

• Ville d’Avray

○ PARÍŽ

[Prameň ilustrácie]

[Obrázky na strane 22]

1903 — Maurice Garin, prvý víťaz Tour de France

1927 — robotníci prerušili prácu v továrni a sledujú preteky

[Prameň ilustrácie]

[Obrázok na strane 23]

1910 — Octave Lapize s náhradnými dušami na krku tlačí bicykel v Pyrenejach

[Prameň ilustrácie]

[Obrázky na strane 24]

1951 — talian Fausto Coppi, dvojnásobný šampión

1964 — Anquetil a Poulidor pri strhujúcom dueli

[Prameň ilustrácie]

[Obrázky na stranách 24, 25]

1991–95 — Miguel Indurain (Španielsko) v žltom drese, päťnásobný víťaz Tour de France

1999 — Lance Armstrong pri časovke

[Prameň ilustrácie]

PREBUĎTE SA!