Kniha proti knihám

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

PREČO majú mnohí ľudia predsudky voči Biblii? V niektorých krajinách môže odpoveď súvisieť s históriou nástroja na zastavenie šírenia „kacírstva“. Ide o Index zakázaných kníh. Ako to môže súvisieť?

Katolícka cirkev s nadšením prijala vynájdenie kníhtlače. Dokonca niektorí pápeži kníhtlač ospevovali a niektorí duchovní ju nazývali „božským umením“. Ale o krátky čas cirkevní hodnostári zistili, že kníhtlač sa využíva na šírenie myšlienok, ktoré odporujú katolíckemu učeniu. Preto koncom 15. storočia boli vo viacerých diecézach Európy uložené obmedzenia. Bolo zavedené imprimatur (schválenie tlače) a v roku 1515 na Piatom lateránskom koncile boli vydané smernice na kontrolu tlače. Tí, ktorí porušili smernice, mohli byť exkomunikovaní. Ale ani tieto smernice, hlavne po nástupe reformácie, nezabránili šíreniu takých materiálov a kníh, ktoré cirkev považovala za nebezpečné pre vieru a mravy. A tak na sklonku 16. storočia vatikánske kruhy dúfali, „že kníhtlač o niekoľko rokov nebude existovať“.

 Cirkev mala v úmysle zabrániť „prudkej ohavnej záplave nákazlivých kníh“ — ako sa nedávno, v roku 1951, vyjadril jeden taliansky jezuita. Na tento účel chcela vytvoriť zoznam kníh, ktorý by bol záväzný pre všetkých katolíkov. A tak bola v roku 1542 ustanovená rímska inkvizícia. Medzi jej prvé úradné výnosy patril edikt, ktorý bol namierený proti slobode tlače v oblasti náboženstva. Keď sa v roku 1555 niekdajší generálny inkvizítor, Gian Pietro Carafa, stal pápežom Pavlom IV., ihneď zriadil komisiu, ktorá mala zostaviť zoznam zakázaných kníh. Prvý takýto všeobecný Index zakázaných kníh bol vytlačený v roku 1559.

Aké knihy boli zakázané?

Index bol rozdelený do troch „kategórií“. Prvou bol zoznam spisovateľov, ktorých všetky knihy na akúkoľvek tému boli zakázané. Druhá kategória obsahovala názvy konkrétnych zakázaných diel od autorov, ktorých ostatné diela neboli zavrhnuté. A v tretej bol dlhý zoznam anonymných prác. Tento Index obsahoval 1107 zakázaných diel a týkal sa aj spisovateľov, ktorí nepísali diela s náboženskou tematikou. Index mal tiež dodatok so zoznamom zakázaných vydaní Biblie.

Podľa tohto dodatku boli všetky preklady Biblie v národných jazykoch zakázané. Hoci už predtým na niektorých miestach zákazy platili, „týmito predpismi, ktoré sa týkali všetkých katolíkov, cirkev vydala prvé oficiálne vyhlásenie proti tlačeniu, čítaniu a vlastneniu Svätej knihy v miestnych jazykoch,“ vysvetľuje Gigliola Fragnitová, ktorá vyučuje dejiny novoveku na Parmskej univerzite v Taliansku. Proti Indexu sa ostro postavili predajcovia kníh, vydavatelia, ale aj vlády, ktoré z tlače profitovali. Z týchto a ďalších dôvodov bolo zostavené nové vydanie, ktoré vyšlo v roku 1564 po Tridentskom koncile.

V roku 1571 bola vytvorená Kongregácia Indexu, ktorá mala na starosti jeho revíziu. O tom, ktoré diela budú zakázané, rozhodovali vtedy až tri entity — Kongregácia Svätého ofícia, Kongregácia Indexu a pápežský hodnostár zastávajúci úrad najvyššieho cenzora kníh. Vydanie tretieho zoznamu zakázaných kníh bolo odkladané, pretože dochádzalo k prekrývaniu zodpovedností a k sporom o to, či majú väčšiu právomoc biskupi, alebo miestni inkvizítori. Tretí Index pripravila Kongregácia Indexu a v marci 1596 ho promulgoval Klement VIII., ale jeho publikovanie bolo pozastavené na žiadosť Svätého ofícia do času, kým nebude dôslednejšie zakazovať čítanie všetkých Biblií v jazykoch prostého ľudu.

Keď bol tretí zoznam publikovaný, Index zakázaných kníh nadobudol viac-menej trvalú podobu a v priebehu storočí sa už iba aktualizoval. Mnohí protestanti, ktorých diela sa nachádzali na zozname, Index označovali za „najlepšie vodidlo na rozpoznanie najzaujímavejších kníh“. Ale musíme podotknúť, že v tom čase sa názory protestantizmu, pokiaľ ide o cenzúru kníh, už veľmi približovali názorom katolicizmu.

Index mal veľmi škodlivý vplyv na kultúru. V krajinách, ako napríklad Taliansko, to vyústilo „do úplnej izolácie,“ povedal historik Antonio Rotondò. Podľa historika Guida Dall’Olio bol Index „jednou zo základných príčin veľkej kultúrnej zaostalosti Talianska v porovnaní s inými časťami Európy“. Je iróniou, že niektoré knihy sa zachovali vďaka tomu, že skončili na zvláštnom mieste, takzvanom inferne. Bolo to miesto, ktoré vzniklo v mnohých cirkevných knižniciach preto, aby bola zakázaná literatúra pod zámkou.

 Ale nakoniec začal vo veku osvietenstva zohrávať svoju úlohu názor verejnosti a to prispelo k zániku „najimpozantnejšieho perzekučného aparátu, aký kedy bol použitý proti slobode tlače“. V roku 1766 jeden taliansky vydavateľ napísal: „Rímske zákazy nerozhodujú o hodnote kníh. Rozhoduje verejnosť.“ Index strácal na význame a v roku 1917 bola Kongregácia Indexu, ktorá ho aktualizovala, rozpustená. Od roku 1966 Index „už nemá platnosť cirkevného zákona“.

Biblia v národných jazykoch

História Indexu odhaľuje, že spomedzi všetkých „nákazlivých kníh“ sa cirkevné autority zvlášť obávali jednej knihy — Biblie preloženej do národných jazykov. V 16. storočí sa na zozname Indexu nachádzalo „približne 210 vydaní celej Biblie alebo Nového Zákona,“ vysvetľuje odborník Jesús Martinez de Bujanda. V tom čase boli Taliani známi ako nadšení čitatelia Biblie. Ale Index, ktorý prísne zakazoval čítanie Písiem v národnom jazyku, radikálne zmenil vzťah tohto národa k Božiemu Slovu. „Sväté Písma boli pre Talianov zakázané a odstránené ako zdroj kacírstva. Viedlo to k tomu, že Taliani si začali Písma zamieňať s dielami kacírov,“ uvádza Fragnitová a dodáva: „Pre katolíkov v južnej Európe bol cestou k záchrane katechizmus,“ a „ľudia so slabým poznaním boli uprednostňovaní pred nábožensky uvedomelými ľuďmi“.

Až v roku 1757 povolil pápež Benedikt XIV. čítanie tých ‚prekladov Biblie v národných jazykoch, ktoré schválila Apoštolská stolica‘. Tak mohla byť konečne pripravená nová talianska verzia, ktorá bola založená na latinskej Vulgáte. Talianski katolíci však museli čakať až do roku 1958, kým dostali prvý úplný preklad Biblie z pôvodných jazykov.

Podľa Fragnitovej sa v dnešných dňoch usilujú „všade šíriť Písma“ najmä ľudia, ktorí nie sú katolíci. Medzi najaktívnejších nepochybne patria Jehovovi svedkovia, ktorí rozšírili vyše štyroch miliónov výtlačkov Prekladu nového sveta Svätých písiem v taliančine. Tak v srdci tisícov ľudí pomohli oživiť lásku k Božiemu Slovu. (Žalm 119:97) Možno by ste sa i vy radi lepšie oboznámili s touto nezvyčajnou knihou.

[Obrázok na stranách 20, 21]

Strany z Indexu zakázaných kníh

[Prameň ilustrácie]

Su concessione del Ministero per i Beni e le Attività Culturali

[Obrázok na strane 22]

Zakázaná Biblia v taliančine (16. storočie)

[Obrázok na strane 22]

„Preklad nového sveta Svätých písiem“ prebudil v mnohých ľuďoch lásku k Božiemu Slovu