Komunikácia — vo svete okolo nás

„Bez komunikácie by bol každý len ako ostrov izolovaný od všetkých ostatných podobných ostrovov.“ — The Language of Animals (Jazyk zvierat).

NA KÚSKU lesa, savany či dokonca priamo vo vašej záhrade prebieha medzi živočíchmi pravdepodobne živá komunikácia. Kniha The Language of Animals uvádza: „Zvieratá využívajú všetky zmysly, gestikulujú chvostom, krídlami, plutvami či inými časťami tela, zaujímajú určitý postoj, vysielajú a prijímajú sotva postrehnuteľné — alebo v prípade vyplašených skunkov aj dosť výrazné — pachové signály, pištia, škriekajú, spievajú či štebocú, vysielajú a prijímajú elektrické signály, svetielkujú, menia farbu, ‚tancujú‘ a dokonca ťukajú na niečo či rozochvievajú zem.“ Čo znamenajú všetky tieto signály?

Vedci zisťujú význam zvieracích signálov starostlivým pozorovaním. Napríklad vypozorovali, že keď bantamka (malá domáca sliepka) zbadá lasicu alebo iného predátora, ktorý sa približuje po zemi, vydá vysoký zvuk znejúci ako kok, kok, kok, aby varovala iné bantamky. Ale keď zbadá jastraba, vydá jeden dlhý prenikavý zvuk. Každý z týchto zvukov vyvolá inú okamžitú reakciu podľa druhu hrozby. Z toho vidíme, že vtáky si odovzdávajú zmysluplné informácie. Podobné rozdielne volania si vedci všimli aj pri iných vtákoch.

Podľa knihy Songs, Roars, and Rituals (Spev, rev a rituály) „jedným z hlavných spôsobov štúdia komunikácie zvierat je nahranie skúmaného signálu, jeho opätovné prehrávanie zvieratám a sledovanie, či reagujú predpokladaným spôsobom“. Výsledky skúšok s bantamkami boli podobné ako výsledky skúšok so zvieratami vo voľnej prírode. Táto metóda funguje dokonca aj pri pavúkoch. Aby výskumníci zistili, čo priťahuje samičky istého druhu dravých pavúkov k samčekovi, ktorý sa predvádza — ktorý sa snaží zapôsobiť na samičky tým, že máva chlpatými prednými nohami —, urobili pokus. Nahrali samčeka na videopásku, digitálne mu odstránili z nôh chumáče chlpov a prehrali videozáznam samičke. Samička zrazu stratila o samčeka záujem. Čo to znamená? Samičku týchto pavúkov zjavne priťahuje iba samček, ktorý máva chlpatými nohami!

 Pachové signály

Mnohé zvieratá si dávajú znamenia vylučovaním silných chemických látok nazývaných feromóny. Vylučujú ich obyčajne zo špeciálnych žliaz alebo s močom či s trusom. Tak ako si človek ohraničí a označí svoj majetok plotom, menovkou alebo popisným číslom, niektoré zvieratá vrátane psov a mačiek si vymedzujú a označujú teritórium feromónmi. Hoci sú tieto značky neviditeľné, sú veľmi účinné — umožňujú zvieratám rovnakého druhu žiť v optimálnej vzdialenosti od seba.

Ale feromóny neslúžia len na označenie územia. Sú aj akoby chemickými oznamovacími tabuľami, ktoré iné zvieratá „čítajú“ s veľkým záujmom. Podľa knihy How Animals Communicate (Ako zvieratá komunikujú) pachové značky „zrejme poskytujú rôzne informácie o obyvateľovi daného územia, ako je napríklad jeho vek, pohlavie, telesná sila a iné schopnosti [či] fáza rozmnožovacieho cyklu... Pach zvieracej značky slúži ako občiansky preukaz — určuje totožnosť jedinca.“ Je preto pochopiteľné, že niektoré zvieratá považujú svoje pachové značky za veľmi dôležité. Pracovníci zoologických záhrad to veľmi dobre vedia. Keď zvieratám vyčistia klietku či výbeh, mnohé z nich si ihneď znovu označia svoje územie. „Keď necítia svoj pach, je to pre ne stresujúce a môže to u nich vyvolať abnormálne správanie či dokonca sterilitu,“ uvádza spomínaná kniha.

Feromóny hrajú dôležitú úlohu aj vo svete hmyzu. Napríklad poplašné feromóny vedú k tomu, že hmyz sa zhromaždí a útočí. Feromóny s vábiacim účinkom lákajú hmyz k zdroju potravy alebo k vhodnému hniezdisku. K feromónom s vábiacim účinkom patria aj pohlavné feromóny, na ktoré sú niektoré druhy hmyzu zvlášť citlivé. Napríklad samček priadky morušovej má dve zložité tykadlá, ktoré vyzerajú ako drobné, jemné listy paprade. Tieto  tykadlá sú také citlivé, že dokážu zachytiť aj jednu molekulu samičieho pohlavného feromónu! Približne 200 molekúl podnieti samčeka, aby išiel samičku hľadať. Chemickú komunikáciu však nevyužívajú len zvieratá.

„Hovoriace“ rastliny

Vedeli ste, že aj rastliny dokážu komunikovať, a to nielen medzi sebou, ale aj s určitými druhmi živočíchov? Podľa správy v časopise Discover výskumníci v Holandsku zistili, že keď fazuľu známu ako limské bôby napadnú roztočce, rastlina vyšle chemický poplašný signál. Ten priláka druh roztočov, ktorý na roztočce útočí. Podobne keď kukuricu, tabak či bavlník napadnú húsenice, rastliny vypustia do vzduchu chemické látky, ktoré prilákajú osy — úhlavného nepriateľa húseníc. Jedna výskumníčka sa vyjadrila: „Rastliny nielen hovoria ‚sme napadnuté‘, ale hovoria tiež, čo konkrétne na ne zaútočilo. Je to veľmi zložitý a skvelý systém.“

Rovnako pozoruhodná je aj komunikácia medzi jednotlivými rastlinami. Podľa časopisu Discover výskumníci „zistili, že stromy ako vŕba, topoľ, jelša a breza dokážu ‚počuť‘ iné stromy svojho druhu a že mladé rastlinky jačmeňa ‚počujú‘ iné mladé rastlinky jačmeňa. Vo všetkých týchto prípadoch rastliny napadnuté húsenicami, hubami či múčnatkou [alebo] roztočcami... vysielali chemické látky, ktoré u okolitých nenapadnutých rastlín spustili obranný mechanizmus.“ Na chemický poplach reagovali dokonca aj rastliny iných druhov.

Keď je rastlina napadnutá alebo varovaná pred útokom, spustí vlastný obranný systém. Môže začať vypúšťať toxíny, ktoré hmyz zabijú, alebo zlúčeniny, ktoré sťažujú alebo zabraňujú útočníkovi stráviť ju. Budúci výskum tejto zaujímavej oblasti možno prinesie ďalšie pozoruhodné objavy, ktoré sa budú môcť využiť v poľnohospodárstve.

Svetelná ‚morzeovka‘

„Tie malé lietajúce lampičky svetielkujúce na pozadí hviezdnatej oblohy dodávajú našej inak obyčajnej predmestskej štvrti nezvyčajné čaro,“ napísala ekologička Susan Tweitová v článku o svietivkách. Tento hmyz z radu chrobákov používa rôzne svetelné signály — „od jednoduchého poplašného svetla až po zložitú vzájomnú svetelnú komunikáciu medzi potenciálnymi partnermi,“ hovorí Susan Tweitová. Farba ich svetla sa pohybuje od zelenej cez žltú až po oranžovú. Keďže máloktoré samičky lietajú, svetielka, ktoré vidíme, sú väčšinou samčeky. — Pozri rámček „Studené svetlo svietiviek“.

Každý z asi 1900 druhov svietiviek, ku ktorým patrí aj svätojánska muška, má vlastný kód blikania. Môžu to byť tri záblesky v približne sekundových intervaloch alebo séria zábleskov rôznej dĺžky v rôznych intervaloch. V čase párenia samček lieta a svojím svetelným kódom naznačuje, že hľadá partnerku. „Samička rozpozná jeho blikanie,“ uvádza časopis Audubon, a „odbliká mu signálom ‚tu som‘ v intervale charakteristickom pre jej druh.“ Samček rozpozná jej tiché pozvanie a priletí k nej.

Operení speváci

„Žiadne iné hlasové prejavy zvierat sa v dĺžke trvania, rozmanitosti a zložitosti nevyrovnajú piesni vtáka,“ hovorí David Attenborough v knihe The Life of Birds (Život vtákov). Vták nevytvára zvuk v hrdle, ale v spevnom orgáne nazývanom syrinx, ktorý je umiestnený hlboko v jeho hrudníku na mieste, kde sa priedušnica rozdvojuje a vchádza do pľúc.

 Vtáky svoje piesne sčasti dedia a sčasti sa ich učia od rodičov. Preto môžu získať miestny prízvuk. Kniha The Life of Birds hovorí: „Drozdy čierne, ktoré boli v devätnástom storočí privezené do Austrálie, aby potešili ucho európskych osadníkov zvukmi domova, majú teraz silný austrálsky prízvuk.“ Samčeky lýrochvosta, ktorých piesne sa považujú za najzložitejšie a najmelodickejšie zo všetkých vtáčích piesní, sa takmer všetky melódie učia od iných vtákov. Lýrochvosty sú takí nadaní imitátori, že dokážu napodobniť takmer každý zvuk, ktorý počujú — vrátane hudobných nástrojov, štekania psov, poplašných systémov, úderov sekery či zvuku motorčeka fotoaparátu! No, samozrejme, hlavným cieľom všetkých týchto imitácií je zapôsobiť na potenciálneho partnera.

Ďatle, ktoré bežne používajú svoj zobák na to, aby sa dostali k potrave, sú bubeníkmi vtáčieho sveta. Dávajú iným vtákom signály tým, že zobákom ťukajú na rezonujúci dutý kmeň či konár. A niektoré „používajú aj nezvyčajné nové nástroje... strechu z vlnitého plechu či kovovú rúru na odvádzanie dymu z pece,“ hovorí David Attenborough. Vtáky komunikujú aj vizuálne, a to buď s hudobným sprievodom, alebo bez neho. Môžu si napríklad dávať znamenia predvádzaním svojho krásne sfarbeného peria.

Keď samček austrálskeho kakadu čierneho upozorňuje na svoje teritórium, využíva na to všetky možné spôsoby — bubnovanie, hlasové prejavy, rytmické pohyby a predvádzanie svojho peria. Odlomí vhodnú vetvičku, zovrie ju do pazúrov a udiera ňou o suchý kmeň.  Zároveň rozprestrie krídla, dvíha chochol, kýve hlavou hore-dolu a prenikavo škrieka — naozaj pôsobivé predstavenie!

Niektoré volania vtákov rozoznávajú aj iné zvieratá. Zamyslite sa napríklad nad medozvestkou krikľavou, malým vtáčikom podobným drozdovi, ktorý žije prevažne v Afrike. Ako naznačuje jej názov, medozvestka dokáže svojím charakteristickým volaním priviesť k stromu s hniezdom včiel mediara, zvieratko z čeľade lasicovitých, ktoré sa podobá na jazveca. Keď zosadne na strom, kde sú včely, alebo blízko neho, vydáva iný zvuk, ktorý v podstate znamená: „V blízkosti je med!“ Mediar nájde strom, pazúrmi urobí do kmeňa otvor a pochutná si na mede. Medozvestka si potom môže pochutnať na včeľom vosku a larvách.

Podmorské piesne

Po nástupe hydrofónov, prístrojov na zachytávanie zvukov pod vodou, výskumníkov prekvapili mnohé zvuky vychádzajúce z hlbín. Týchto zvukov, ktorých rozsah sa pohybuje od hlbokého bručania po kňučanie alebo až pišťanie, je tak veľa, že ich námorníci využívajú na zamaskovanie zvuku motora ponoriek. Ale zvuky rýb nie sú chaotické, naopak, majú svoj presný vzorec. Morský biológ Robert Burgess vo svojej knihe Secret Languages of the Sea (Tajomné jazyky mora) uvádza: „Zatiaľ čo jedna ryba vydáva zvuky podobné chrochtaniu, mľaskaniu a štekaniu a potom tieto zvuky v presnom poradí zopakuje, iná vydáva klokotavé a cvakavé zvuky a na záver vydá zvuk pripomínajúci škrípanie.“

Ako môžu ryby vydávať zvuky bez hlasiviek? Podľa Roberta Burgessa niektoré ryby na to využívajú svaly „na stenách plávacieho mechúra, ktorý má tvar balóna. Rozochvievajú steny mechúra,“ kým mechúr nezačne rezonovať ako bubon. Iné škrípu zubami alebo otvárajú a zatvárajú žiabrové viečka s počuteľným buchnutím či pľasnutím. Sú to všetko len bezvýznamné zvuky? Zjavne nie. Tak ako suchozemské zvieratá, aj ryby vydávajú zvuky na „prilákanie opačného pohlavia, na orientáciu, na obranu pred nepriateľmi, na zastrašovanie, ako aj pri bežnej komunikácii,“ hovorí Robert Burgess.

Ryby majú aj dobrý sluch. Mnohé druhy majú nielen vnútorné ucho, ale aj bunky citlivé na tlak, ktoré sú umiestnené v jednej línii pozdĺž bokov. Týmito radmi buniek nazývanými bočné čiary dokážu zachytiť tlakové vlny, ktoré vytvára zvuk šíriaci sa vodou.

Najpozoruhodnejšia forma komunikácie na zemi

„Keď študujeme ľudský jazyk,“ píše profesor lingvistiky Noam Chomsky, „dalo by sa povedať, že študujeme ‚najpodstatnejší znak človeka‘, charakteristické črty mysle, ktoré pokiaľ vieme, sú u človeka jedinečné.“ Barbara Lustová, profesorka lingvistiky a ľudského vývoja, uviedla: „Deti už vo veku 3 rokov pozoruhodne  dobre poznajú stavbu a skladbu jazyka, ktorá je taká zložitá a presne stanovená, že známe teórie získavania vedomostí len ťažko dokážu vysvetliť, ako si ju dieťa dokáže osvojiť.“

Biblia však podáva rozumné vysvetlenie zázraku, akým je ľudský jazyk. Hovorí, že je to dar od Stvoriteľa, Jehovu Boha, ktorý vytvoril ľudí na svoj „obraz“, teda s vlastnosťami a črtami, aké má on. (1. Mojžišova 1:27) Ale ako to súvisí s našimi rečovými schopnosťami?

Zamyslime sa nad jednou črtou, ktorou je pomenúvanie vecí. Profesor rečovej komunikácie Frank Dance napísal, že ľudia „sú jediní tvorovia, ktorí pomenúvajú veci“. Písma ukazujú, že táto črta je charakteristická aj pre Boha. Na začiatku správy o stvorení Biblia hovorí, že Boh „začal nazývať svetlo Dňom, ale tmu nazval Nocou“. (1. Mojžišova 1:5) Podľa Izaiáša 40:26 Boh zjavne dal meno aj každej hviezde — a tých naozaj nie je málo!

Keď Boh vytvoril Adama, jednou z prvých úloh, ktoré mu dal, bolo pomenovať zvieratá. Táto úloha pomáhala Adamovi rozvíjať si pozorovacie i tvorivé schopnosti. Neskôr Adam dal svojej manželke meno Eva. Ona potom dala meno svojmu prvému dieťaťu a nazvala ho Kain. (1. Mojžišova 2:19, 20; 3:20; 4:1) Odvtedy ľudia pomenúvajú všetky možné veci — a to všetko v záujme komunikácie. Zamyslite sa, aká ťažká by bola inteligentná komunikácia bez mien!

Okrem toho, že ľudia majú schopnosť a túžbu pomenúvať veci, dokážu využívať aj mnohé iné formy komunikácie, ktoré nemusia byť verbálne. V skutočnosti neexistujú hranice toho, o čo sa dokážeme s druhými podeliť — od zložitých predstáv po najnežnejšie city. No ako uvidíme v nasledujúcom článku, jedna konkrétna forma komunikácie prevyšuje všetky ostatné.

[Rámček/obrázok na strane 6]

STUDENÉ SVETLO SVIETIVIEK

Rozžeravená žiarovka stráca vyše 90 percent energie v podobe tepla. Svietivka vyrába svetlo pomocou zložitých chemických reakcií. Dosahuje pritom účinnosť 90 až 98 percent, takže vo forme tepla nestráca takmer žiadnu energiu. Preto sa jej svetlo vhodne nazýva studené. Chemické reakcie, pri ktorých vzniká svetlo, prebiehajú v špeciálnych bunkách nazývaných fotocyty. Tieto reakcie v bunkách spúšťajú a zastavujú nervy.

[Prameň ilustrácie]

John M. Burnley/​Bruce Coleman Inc.

[Rámček/obrázok na stranách 8, 9]

UŽITOČNÉ RADY NA ZLEPŠENIE VAŠICH KOMUNIKAČNÝCH SCHOPNOSTÍ

1. So záujmom počúvajte, keď hovoria iní, a nesnažte sa ovládnuť rozhovor. Ľudia dokážu prepáčiť zlú výslovnosť či gramatickú chybu, ale nemajú radi, keď niekto chce len hovoriť a nechce počúvať. Buďte „rýchly v počúvaní, pomalý v reči,“ radí Biblia. — Jakub 1:19.

2. Zaujímajte sa o život a veci okolo seba. Čítajte čo najviac, ale materiál na čítanie si uvážlivo vyberajte. Keď hovoríte o tom, čo ste sa dozvedeli, nezabudnite prejaviť skromnosť a pokoru. — Žalm 5:5; Príslovia 11:2.

3. Rozšírte si slovnú zásobu — ale o praktické slová, nie o okázalé výrazy, ktoré upriamujú pozornosť na toho, kto ich používa. Ľudia o Ježišovi hovorili: „Žiaden človek nikdy nehovoril ako tento.“ ​(Ján 7:46) Ale ani „nevzdelaní a obyčajní“ ľudia nemali problém porozumieť Ježišovým slovám. — Skutky 4:13.

4. Hovorte jasne a vyslovujte slová správne. Snažte sa však, aby váš prejav nepôsobil puntičkársky či afektovane. Keď dobre artikulujeme a vyhýbame sa splývavej výslovnosti či prehĺtaniu koncoviek, ukazujeme, že nám záleží na našej reči, a prejavujeme ohľaduplnosť svojim poslucháčom. — 1. Korinťanom 14:7–9.

5. Uznajte, že vaše komunikačné schopnosti sú darom od Boha. To vás bude motivovať, aby ste ich využívali úctivým spôsobom. — Jakub 1:17.

[Obrázok na strane 5]

Priadky morušové majú mimoriadne citlivé tykadlá

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením: Phil Pellitteri

[Obrázok na stranách 6, 7]

Ďateľ

[Obrázok na strane 7]

Rajka

[Prameň ilustrácie]

© Michael S. Yamashita/​CORBIS

[Obrázok na strane 7]

Kakadu čierny

[Prameň ilustrácie]

Roland Seitre