Čo je za krízou v poľnohospodárstve?

„Pracovníci linky dôvery pre farmárov sú vyškolení na to, aby vám pomohli vyrovnať sa so stresom spojeným s prácou na farme. Aj my sme farmári alebo bývalí farmári — tak ako vy — a chápeme, s akými ťažkosťami sa stretávajú rodiny na vidieku. Môžeme vás spojiť s ľuďmi, ktorí vám môžu pomôcť... Všetky telefonické hovory sú dôverné.“ — Z jednej kanadskej vládnej webovej stránky.

MNOHÍ odborníci v oblasti zdravia dnes hovoria, že stres patrí k rizikám farmárskeho povolania. Niektorí klinickí psychológovia sa špecializujú na stres spojený s prácou na farme, organizujú pre farmárov svojpomocné skupiny a poskytujú také služby, ako sú špeciálne horúce linky pre ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve, ktorí zažívajú stres.

Jane, manželka farmára, sa každý štvrtok večer zúčastňuje skupinovej terapie. „Chodím sem, lebo môj manžel spáchal samovraždu,“ vysvetľuje Jane. „Jeho snom vždy bolo viesť rodinnú farmu a myslím, že keď mu to nevyšlo, nechcel robiť nič iné.“

Mnohí si všímajú, že nebývalé množstvo farmárov je v strese a hľadá pomoc. Čo je za krízou, ktorú zažívajú mnohí farmári a roľníci?

 Prírodné pohromy a choroby

Vládna webová stránka citovaná v úvode uvádza: „Zo samotnej podstaty práce na farme vyplýva, že mnohé veci — počasie, ceny na trhu, úrokové sadzby, poruchy strojového vybavenia —, ktoré sa dotýkajú vášho každodenného života, nemôžete ovplyvniť. Aj také rozhodnutia, ako napríklad ktorú plodinu pestovať alebo či pôdu predať, [alebo] ju previesť na veriteľa, môžu spôsobovať stres, lebo výsledok môže byť buď pozitívny, alebo negatívny.“ Keď sa k tomu pridá ešte hrozba veľkého sucha, choroby či toho, že o svoju farmu prídete, stres môže byť nezvládnuteľný.

Napríklad sucho môže byť ako dvojsečný meč. Farmár Howard Paulsen sa vyjadril, že sucho v roku 2001, jedno z najhorších v histórii Kanady, sa negatívne odrazilo nielen na jeho úrode, ale aj na jeho dobytku. Keďže nebolo pastvín, ktoré by mohol dobytok spásať, ani úrody, ktorú by bolo možné zozbierať, krmivo pre zvieratá bolo potrebné kúpiť. „Investoval som už 10 000 [kanadských] dolárov do krmiva a teraz kŕmim dobytok zásobami na zimu,“ povedal tento farmár. „Keď to tak musíte urobiť, napokon nemáte žiaden zisk ani z dobytka.“ V iných oblastiach zničili celú úrodu na farmách záplavy.

V Británii bolo vypuknutie slintačky a krívačky v roku 2001 len posledným z radu problémov, ktoré postihli tamojších farmárov. Predtým ich farmy postihla choroba šialených kráv a mor ošípaných. Tieto choroby — a strach, ktorý u verejnosti vyvolávajú — nespôsobujú len ekonomické škody. Agence France-Presse oznamuje: „Vidiečania, ktorí sú inak veľmi silní a len tak ľahko sa nerozplačú, nariekali, keď videli, ako štátni veterinári pália ich stáda, ktorých chovu venovali celý svoj život.“ Po vypuknutí slintačky a krívačky polícia dokonca začala odoberať strelné zbrane farmárom, ktorí by mohli spáchať samovraždu. Poradne museli vybaviť priam záplavu telefonátov od farmárov, ktorí pociťovali úzkosť.

Ekonomická nestabilita

Veľké zmeny nastali aj v ekonomickej situácii. Na obálke knihy Broken Heartland sa píše: „Od roku 1940 do polovice 80. rokov 20. storočia sa výrobné náklady v centrálnej časti Ameriky strojnásobili, náklady na nákup strojového vybavenia vzrástli štvornásobne, úrokové platby sa zvýšili desaťnásobne, zisk sa znížil o 10 percent, počet farmárov klesol o dve tretiny a takmer v každej farmárskej komunite klesol počet ľudí, obchodov i podnikov a narušila sa ekonomická stabilita.“

Prečo sa so stúpajúcimi nákladmi nezvýšil aj zisk? V dnešnej „celosvetovej dedine“ sú farmári závislí od diania na medzinárodnom trhu. Farmári a roľníci sa ocitajú v konkurenčnom boji s producentmi potravín, ktorí sú tisícky kilometrov ďaleko. Je pravda, že vďaka medzinárodnému obchodu majú prístup na nové trhy, ale to prináša so sebou aj riziko, lebo ceny na celosvetovom trhu môžu nebezpečne kolísať. Napríklad v roku 1998 viacerí pestovatelia obilnín a chovatelia ošípaných v Kanade vyhlásili bankrot, keď sa ich zákazníci v Ázii dostali do ekonomickej krízy.

Odchod ľudí z vidieka

Profesor Mike Jacobsen z Iowskej univerzity, ktorý sa špecializuje na problémy vidieka, poznamenáva, že kríza v poľnohospodárstve je zároveň krízou vidieka. Hovorí: „Na takýchto miestach, ktoré sú ideálne pre deti a sú čisté, si ľudia chcú založiť rodinu a vychovávať deti.  Školy sú tu celkom slušné. Sú bezpečné. Taká je predstava, však? Ale ekonomická situácia na vidieku je do veľkej miery závislá od počtu malých rodinných fariem v okolí.“ A tak kríza v poľnohospodárstve vedie k tomu, že na vidieku sa zatvárajú nemocnice, školy, reštaurácie, obchody i kostoly. Jedna z najpríťažlivejších čŕt vidieka, úzko prepojené spoločenstvo ľudí, sa vytráca.

Preto nie div, že podľa časopisu Newsweek takmer 16 percent vidiečanov v Amerike žije pod hranicou chudoby. Geoffrey Lawrence vo svojej správe nazvanej „Kríza na austrálskom vidieku“ píše, že v Austrálii „je úplná alebo čiastočná nezamestnanosť a chudoba oveľa vyššia na vidieku než v mestských oblastiach“. Ekonomická nestabilita prinútila mnohé rodiny — zvlášť mladšie — presťahovať sa do mesta. Sheila, ktorá so svojou rodinou pracuje na farme, sa pýta: „Ako ďaleko to môže ísť, kým už nikto nebude ochotný obrábať zem?“

S odchodom mladšej generácie do miest obyvateľstvo v mnohých vidieckych oblastiach evidentne starne. Vidiek stráca nielen mladícku silu, ale aj ľudí, ktorí by sa postarali o tých, ktorí zostarli — a to často práve vtedy, keď je táto starostlivosť veľmi potrebná. Je pochopiteľné, že mnohí starší obyvatelia vidieka nechápu, čo sa to deje, a majú obavy z týchto náhlych zmien.

Kríza v poľnohospodárstve je teda zničujúca a ďalekosiahla. Dotýka sa nás všetkých. Ale ako ukáže náš nasledujúci článok, máme dôvod veriť, že táto kríza sa raz skončí.

[Zvýraznený text na strane 6]

V dnešnej „celosvetovej dedine“ sú farmári závislí od diania na medzinárodnom trhu

[Zvýraznený text na strane 6]

„Ako ďaleko to môže ísť, kým už nikto nebude ochotný obrábať zem?“

 [Rámček/obrázky na strane 7]

ORGANICKÉ POĽNOHOSPODÁRSTVO

Organické potraviny, čiže biopotraviny sú stále viac vyhľadávané. Odbyt takýchto potravín v Kanade stúpa rýchlosťou približne 15 percent za rok.

Čo sú to biopotraviny? Správa Ministerstva poľnohospodárstva, potravín a rozvoja vidieka v Alberte ich definuje ako „potraviny získané metódou, pri ktorej sa nepoužívajú chemické prípravky a pri ktorej sa dbá na zdravie pôdy, biodiverzitu, ohľaduplné zaobchádzanie so zvieratami a ochranu životného prostredia“.

Táto metóda, ako hovoria farmári zameraní na organické poľnohospodárstvo, sa veľmi odlišuje od spôsobu pestovania potravín na veľkých komerčných farmách. „Na obrovských farmách je trend pestovať jednu plodinu na rozsiahlych plochách a dosahovať veľké výnosy úplnou mechanizáciou a používaním množstva syntetických pesticídov a hnojív,“ píše Katharine Vansittartová v časopise Canadian Geographic. „Okrem toho, že v takto dopestovaných potravinách môžu zostať zvyšky chemikálií, ich nutričná hodnota klesá, keďže úroda sa musí zberať pred dozretím, aby mohla precestovať veľké vzdialenosti, kým sa dostane na trh. Aby sa plodiny cestou nezačali kaziť, bývajú ošetrené ochrannými plynmi, voskovaním či ožarovaním.“

Kto dnes kupuje biopotraviny? Spomínaná správa z Alberty uvádza, že okruh zákazníkov siaha „od mladých, ktorí dbajú o svoje zdravie, cez starostlivé matky až po starnúcu povojnovú generáciu... Už to nie sú len deti kvetov ako v šesťdesiatych rokoch.“

Nie všetci ľudia sú však presvedčení, že biopotraviny sú lepšie. Časopis Canadian Geographic uvádza: „Vzhľadom na všeobecne vyššie ceny biopotravín skeptici vyjadrujú pochybnosti o tom, či má význam ich pestovať, kým sa vedeckými výskumami nepreukážu ich výhody. Iných trápi, že pri dvoch spôsoboch produkcie potravín sú chudobní znevýhodnení.“ Zástancovia biopotravín však argumentujú, že ak nastanú zmeny v stravovaní, marketingu a distribúcii potravín, môžu byť biopotraviny prístupné každému bez ohľadu na jeho ekonomickú situáciu. Vzhľadom na rozdielne názory ľudí a rôzne výsledky vedeckých výskumov diskusia o biopotravinách zrejme tak skoro neutíchne.

[Rámček/obrázok na strane 8]

PESTICÍDY — DILEMA POĽNOHOSPODÁRA

Škodcovia a choroby rastlín v niektorých častiach sveta ničia až 75 percent možnej úrody. Ľahkým riešením je jednoducho snažiť sa dopestovať viac. Noviny Globe and Mail oznamujú: „Kanadskí farmári sa snažili presadiť v konkurencii tým, že zaviedli metódy na zvýšenie výnosov, aby mohli viac predať.“ No Terence McRae z Kanadského úradu pre životné prostredie upozorňuje: „Mnohé tieto zmeny vedú k tomu, že poľnohospodárstvo viac ohrozuje životné prostredie.“

Ako je to s používaním pesticídov? Poľnohospodári stoja pred dilemou, lebo diskusia o tom, nakoľko sú pesticídy účinné a aké zdravotné riziká predstavujú, ešte nie je uzavretá. Správa Svetovej zdravotníckej organizácie potvrdzuje, že toxicitu a riziká väčšiny pesticídov ešte stále úplne nepoznáme. Keď sa pesticídy dostanú do potravinového reťazca, ich potenciálne nebezpečenstvo sa môže zvýšiť. Najprv zvieratá zjedia rastliny postriekané pesticídmi. Potom ľudia zjedia tieto zvieratá.

[Prameň ilustrácie]

USDA Photo by Doug Wilson