Mozaiky — obrazy z kamienkov

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

MOZAIKA bola nazvaná „veľmi nezvyčajnou formou umenia“, „pozoruhodnou“ ornamentálnou technikou a jednou z „najtrvanlivejších foriem výzdoby, ktorá existuje už od staroveku“. Taliansky maliar Domenico Ghirlandaio, ktorý žil v 15. storočí, nazval mozaiku „obrazom na večnosť“. Nech si o mozaikách myslíte čokoľvek, história tejto formy umenia je naozaj zaujímavá.

Mozaiku možno definovať ako plošnú výzdobu — či už podlahy, steny, alebo klenby — zloženú z kamienkov, skielok alebo miniatúrnych dlaždičiek, ktoré sú naukladané tesne vedľa seba. Mozaiky sa používali na výzdobu podláh a stien už od staroveku. Zdobili sa nimi aj kúpele, bazény a fontány — miesta, kde by vlhkosť poškodila chúlostivejšie umelecké práce.

Mozaiky sa môžu svojím vzhľadom veľmi líšiť — od jednoduchých jednofarebných podlahových mozaík a čierno-bielych vzorov po zložité mnohofarebné kvetinové vzory a náročné obrazové kompozície.

Vznik a vývoj

Nie je jasné, kto vlastne mozaiku vynašiel. Už starovekí Egypťania a Sumeri zdobili svoje budovy farebnými plošnými vzormi. No zdá sa, že toto umenie sa ďalej nerozvíjalo a zaniklo. Za kolísku mozaiky sa označuje mnoho miest — Grécko, Kartágo, Kréta, Malá Ázia, Sicília, Sýria i Španielsko. Jeden pisateľ sa preto domnieva, že táto technika bola „vynájdená, zabudnutá a znovu vynájdená v inom čase a na viacerých miestach Stredomoria“.

Prvé mozaiky, niektoré už z deviateho storočia pred n. l., boli vyrobené z hladkých okruhliakov usporiadaných do jednoduchých vzorov. Ich farebnú škálu určovali  prírodné farby miestnych kameňov. Tieto okruhliaky mali priemer 1 až 2 centimetre, ale na niektoré detailné časti mozaiky boli použité aj malé okruhliaky veľkosti len pol centimetra. V štvrtom storočí pred n. l. remeselníci začali rezať okruhliaky na menšie kúsky, čo im umožňovalo dosiahnuť väčšiu presnosť. A tak boli okruhliaky postupne nahradené kamennými kockami nazývanými tesserae, ktoré poskytovali viac farebných odtieňov a ľahšie sa kládli vedľa seba do žiadaných vzorov. Mali hladký povrch, ktorý bolo možné naleštiť alebo navoskovať, aby bola ich farba žiarivejšia. V druhom storočí n. l. sa na výrobu mozaík hojne používali aj kúsky farebného skla, čím sa veľmi rozšírila paleta ich farieb.

V helenistickom období (asi 300 pred n. l. až 30 pred n. l.) boli vytvorené zvlášť detailné obrazové mozaiky. „Vďaka používaniu čo najväčšej možnej škály farieb a zmenšeniu kamenných kociek na jeden kubický milimeter... diela gréckych mozaikárov začali súperiť s maľbami,“ uvádza kniha Glossario tecnico-storico del mosaico. Majstrovským používaním farieb sa vytvárala ilúzia svetla, tieňa, hĺbky, množstva i perspektívy.

 Typickou gréckou mozaikou je detailne vypracovaná stredová mozaika alebo emblém — často umelecká reprodukcia slávnej maľby — ohraničená ozdobnou obrubou. Niektoré takéto obrazy boli vyrobené z takých malých kamenných kociek naukladaných tesne vedľa seba, že vytvárajú dojem maľby štetcom, nie mozaiky z kamienkov.

Rímske mozaiky

Pozoruhodné množstvo mozaík nájdených v Taliansku a niekdajších provinciách Rímskej ríše je dôvodom, prečo sa mozaika často označuje za rímske umenie. „Od severnej Británie po Líbyu a od pobrežia Atlantiku po Sýrsku púšť sa v budovách z rímskeho obdobia našli desaťtisíce [mozaikových] dlažieb,“ uvádza jedna publikácia. „Táto nezvyčajná technika je tak úzko spojená so šírením rímskej kultúry, že niekedy sa považuje za jeden z dôkazov prítomnosti Rimanov v nejakej oblasti.“

No viacfarebné obrazové mozaiky nevyhovovali požiadavkám ranej Rímskej ríše. Vzhľadom na rýchly rast miest v prvom storočí n. l. sa zvýšil dopyt po rýchlych a lacných mozaikových prácach. Tak sa zrodila mozaika zložená len z čiernych a bielych kamenných kociek. Tento druh mozaiky sa rýchlo rozšíril a podľa diela Enciclopedia dell’arte antica „ani jeden honosný dom v ktoromkoľvek meste tejto ríše nebol bez m[ozaiky]“.

Na miestach, ktoré sú od seba značne vzdialené, sa našli úplne rovnaké mozaikové vzory. To naznačuje, že tímy remeselníkov — alebo možno knihy s mozaikovými vzormi — cestovali z jednej stavby na druhú. Kto chcel, mohol si objednať emblém vyrobený v ateliéri, ktorý na miesto stavby dopravili na mramorovom či terakotovom podnose a tam ho osadili. Ostatná práca sa urobila priamo na mieste.

 Aby vzory aj s obrubami na určené miesto presne zapadli, bol potrebné všetko dôkladne rozplánovať. Pozornosť sa venovala podkladu a jeho povrchu, aby bola mozaika hladká a rovná. Potom sa na podklad naniesla tenká vrstva jemnej malty (nazývaná osadzovacie lôžko). Nanášali ju vždy len na malú plochu — možno len na jeden štvorcový meter —, aby malta pred osadením kamienkov nestvrdla. Na vrstvu malty bolo možné nakresliť skicu ako pomôcku. Potom remeselník začal ukladať kamienky narezané na správnu veľkosť.

Jeden po druhom ich vtláčal do malty, ktorá vyplnila medzery medzi nimi. Keď bola pripravená plocha pokrytá kockami, naniesol vrstvu malty na ďalšiu plochu a potom na ďalšiu a tak ďalej. Zruční majstri pracovali na zložitejších častiach mozaiky a jednoduchšie časti nechali vypĺňať pomocníkov.

Mozaiky v období kresťanstva

V štvrtom storočí n. l. sa mozaiky začali používať aj v kresťanských kostoloch. Často boli na nich zobrazené biblické príbehy a slúžili na poučenie veriacich. Na zlatých alebo farebných sklíčkach sa odrážalo mihotavé svetlo sviečok, čo vytváralo atmosféru mysticizmu. Kniha Storia dell’arte italiana (História talianskeho umenia) uvádza: „Mozaiky boli v dokonalom súlade s vtedajšou ideológiou, ktorá bola do veľkej miery ovplyvnená... novoplatonizmom. Pri vytváraní mozaík hmota strácala svoju bezvýraznosť a nadobúdala výraz čistej duchovnosti, svetla a priestoru.“ * Aký veľký odklon od jednoduchej formy uctievania, akú zaviedol zakladateľ kresťanstva — Ježiš Kristus! — Ján 4:21–24.

Výnimočné príklady mozaikových prác možno nájsť v byzantských kostoloch. V niektorých z nich kamenné kocky pokrývajú takmer každý centimeter stien a klenieb. V talianskej Ravenne možno vidieť práce, ktoré sa označujú za „majstrovské diela kresťanského mozaikového umenia“. Dominuje na nich zlaté pozadie znázorňujúce božské svetlo a mystickú nepostihnuteľnosť.

Počas celého stredoveku sa mozaiky používali hlavne v západoeurópskych kostoloch a majstrovské diela nachádzame aj v islamskom svete. V renesančnom Taliansku boli výrobnými strediskami mozaík dielne takých veľkých katedrál, ako je Katedrála svätého Marka v Benátkach a Katedrála svätého Petra v Ríme. Okolo roku 1775 sa remeselníci v Ríme naučili rezať roztavené sklo všetkých možných odtieňov na drobné kúsky, a tak začali vyrábať miniatúrne mozaikové reprodukcie malieb.

Súčasné metódy a použitie

Dnešní mozaikári používajú takzvanú nepriamu metódu výroby mozaík. Vo výrobni prilepia kocky lícnou stranou na papierovú predlohu v skutočnej veľkosti tak, aby opačná strana kociek zostala navrchu. Potom sa mozaika po častiach prenesie na miesto osadenia, kde sa opačnou stranou kociek vtlačí do osadzovacieho lôžka. Keď malta stvrdne, papier a lep sa zmyjú, takže navrchu zostane čistá mozaika. Táto metóda šetrí čas i prácu, ale takto vyrobeným mozaikám chýba iskra stredovekých diel.

Napriek tomu v 19. storočí bola táto metóda použitá na výzdobu nespočetného množstva mestských radníc, budov opery, kostolov a podobných stavieb. Okrem toho sa často používala na výzdobu múzeí, staníc metra, obchodných domov a parkov či detských ihrísk. Takéto mozaiky možno nájsť takmer všade — od Mexika po Moskvu a od Izraela po Japonsko. Mozaiky sú so svojím rovným povrchom, i keď zloženým z mnohých kamienkov, ideálne aj na výzdobu veľkých fasád moderných budov.

Taliansky maliar a historik umenia Giorgio Vasari, ktorý žil v 16. storočí, napísal: „Mozaika je najtrvanlivejší obraz, aký existuje. Iné obrazy časom blednú, ale mozaika bez ohľadu na vek stále žiari.“ Áno, umelecké majstrovstvo, s akým boli mnohé mozaiky vyrobené, je hodné našej pozornosti. Mozaiky sú naozaj očarujúce obrazy z kamienkov!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 16]

Mapa Jeruzalema (šieste storočie n. l.)

[Prameň ilustrácie]

Garo Nalbandian

[Obrázok na strane 16]

Alexander Veľký (druhé storočie pred n. l.)

[Prameň ilustrácie]

Erich Lessing/​Art Resource, NY

[Obrázky na stranách 16, 17]

Skalný dóm, Jeruzalem (postavený v rokoch 685–691 n. l.)

[Obrázok na strane 17]

„Dionýzos“, Antiochia (okolo roku 325 n. l.)

[Prameň ilustrácie]

Museum of Art, Rhode Island School of Design, by exchange with the Worcester Art Museum, photography by Del Bogart

[Obrázok na strane 18]

Kamenné kocky, farebné sklo a okruhliaky sa dodnes používajú na výrobu mozaík

[Obrázok na strane 18]

Mozaika, ktorú môžete vidieť v štátnom parku Lynn Heritage, Massachusetts

[Prameň ilustrácie]

Kindra Clineff/​Index Stock Photography

[Obrázky na strane 18]

Mozaiky Antonia Gaudího v Barcelone (1852–1926)

[Prameň ilustrácie]

Foto: Por cortesía de la Fundació Caixa Catalunya