Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Čo dalo môjmu životu zmysel

Čo dalo môjmu životu zmysel

Čo dalo môjmu životu zmysel

ROZPRÁVA ERNEST PANDACHUK

Narodil som sa v prérii v kanadskej provincii Saskatchewan. Keď som mal 23 rokov, išiel som do Afriky, kde som prežil 35 vzrušujúcich rokov v misionárskej službe. Prečo sa môj život uberal týmto smerom? Nebola to náhoda. Dovoľte, aby som vám to vysvetlil.

MÔJ prvý domov bol postavený z brvien, hliny a trávy — ledva stačil na to, aby ochránil našu rodinu pred krutými zimami na prérii. Otec s matkou sa stretli s pravdou skôr, ako sa im narodila väčšina z deviatich detí. Bolo to v roku 1928, keď od jedného návštevníka našej usadlosti prijali biblickú literatúru. Počas dlhej zimy rodičia študovali Bibliu pomocou týchto publikácií a na jar už boli presvedčení, že našli pravdu. Hovorili o nej rodine, priateľom a susedom, ale predovšetkým svojim deťom.

Narodil som sa v roku 1931 a krátko po mne prišlo na svet ďalších päť súrodencov. Čítanie a štúdium Biblie bolo súčasťou nášho rodinného života. Rád si spomínam na naše spoločné rána. Otec s nami viedol rozhovor o biblickom texte, dokonca aj keď sme mali návštevu. Spoločne sme si čítali aj publikácie založené na Biblii. Pri čítaní sa striedali matka, otec a tí z nás, ktorí už vedeli čítať.

Otec nás učil nielen čítať a písať, ale aj robiť výskum pomocou biblických konkordancií. Netrvalo dlho, kým sme sa naučili, ako môžeme pomocou Biblie iným vysvetliť našu vieru. Tieto príjemné rozhovory mi pomáhali hlbšie uvažovať o rôznych biblických námetoch. Po istom čase som už vedel pomocou Biblie vyvrátiť falošné náboženské náuky. Vedel som dokázať, že duša zomiera, že nie je žiadne peklo a že Boh a Ježiš nie sú si rovní ani nie sú časťou takzvanej Trojice. — Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4; Ján 14:28.

Otec a matka nás učili tiež svojím príkladom a povzbudzovali nás, aby sme pevne stáli za tým, čo je správne, i keby to znamenalo, že budeme neobľúbení. Napríklad nikdy nefajčili a aj nás varovali pred znečisťujúcimi účinkami tabaku a pred tým, že v škole budeme vystavení tlaku fajčiť. Spomínam si na otcove slová: „Ak odmietneš fajčiť, možno ti niektorý spolužiak povie, že si padavka. Ale ty sa ho len spýtaj: ‚Kto je skutočný chlap? Ten, nad ktorým má moc tabak, alebo ten, ktorý má moc nad tabakom?‘“

Ďalšia skúška toho, či sa budem držať biblického školenia, ktoré som dostával počas detstva, prišla, keď som mal 11 rokov. Vtedy sa začala druhá svetová vojna a deti v škole mali skladať sľub vernosti zástave. Keďže som študoval Bibliu, uvedomoval som si, že takýto sľub je aktom uctievania, a tak som ho odmietol zložiť. Preto ma vylúčili zo školy.

Ale o šesť mesiacov som sa do školy vrátil a načas ju skončil. V marci 1947 som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. O pol roka som sa stal priekopníkom, čiže hlásateľom dobrého posolstva celým časom. Najskôr som slúžil v južnom Saskatchewane. V tomto rozsiahlom obvode som vydával svedectvo farmárom a rančerom. V lete som jazdil na koni a počas chladných zím som používal zatvorené sane ťahané koňom, ktoré sme volali služobný voz. Sane vykurovala piecka na drevené uhlie, takže som si musel dávať pozor, aby sa neprevrátili.

Vidiečania boli priateľskí a pohostinní. Keď som ich navštívil podvečer, často sa stávalo, že ma pozvali, aby som u nich prespal. Nesmierne som si cenil živé biblické rozhovory, ktoré potom nasledovali! Takýto rozhovor som celú noc viedol aj s Petersonovcami. Earl a jeho matka prejavili záujem a stali sa horlivými svedkami Jehovu.

Služba v Quebecu

V roku 1949 som zareagoval na výzvu k priekopníkom, aby pomohli so zvestovateľským dielom v provincii Quebec. Vtedy sa prihlásilo asi 200 priekopníkov zo západnej Kanady. V septembri všetci pricestovali do mesta Montreal a boli pripravení prijať pridelenie kdekoľvek v Quebecu. V tomto čase bol pri moci katolícky premiér Maurice Duplessis, ktorý vyhlásil, že túto provinciu zbaví svedkov.

Boli to veľmi rušné a napäté chvíle plné ťažkostí. Museli sme sa naučiť francúzsky jazyk, zatvárali nás, útočil na nás dav a fanatici narúšali naše kresťanské zjazdy. Táto neznášanlivosť ma však nezastrašila ani ma nepriviedla k tomu, aby som zaváhal vo svojom rozhodnutí naplno slúžiť Bohu. Moji rodičia vo mne vypestovali lásku k tomu, čo je správne, ako aj presvedčenie, že celosvetové dielo zvestovania, ktoré Ježiš predpovedal, bude dovŕšené i napriek odporu. — Matúš 24:9, 14.

Počas služby v Quebecu som stretol Emily Hawryshovú, vernú priekopníčku zo Saskatchewanu. Vzali sme sa 27. januára 1951 a od našej svadby mi bola Emily vernou spolupracovníčkou a spoločníčkou, ktorá ma povzbudzovala. Naším cieľom bola ešte väčšia účasť na službe, a preto sme si vypísali prihlášku do biblickej školy Gileád. Dostali sme pozvanie zúčastniť sa na niekoľkomesačnom kurze, na ktorom sa školia budúci misionári. Graduácia 20. triedy Gileádu, ktorú sme absolvovali, bola vo februári 1953.

Naším pridelením bola Afrika. Kým sme čakali na vstupné víza, dostali sme pozvanie podporovať zbory Jehovových svedkov v kanadských provinciách Alberta a Ontário. V tých dňoch sme cestovali zo zboru do zboru verejnou dopravou. Tak sme sa naučili zjednodušiť si život a odniesť si celý svoj majetok v jednom kufri. O niekoľko mesiacov, keď boli naše cestovné doklady a víza pripravené, vydali sme sa do Južnej Rodézie, dnešného Zimbabwe.

Zvykáme si na život v Afrike

Asi päť mesiacov po našom príchode sme dostali pridelenie navštevovať skupiny Jehovových svedkov v Zimbabwe, ako aj v Botswane a južnej časti Severnej Rodézie (dnešná Zambia). V škole Gileád nás povzbudzovali, aby sme neporovnávali svoje zahraničné pridelenie s domovskou krajinou a aby sme si pamätali, že nech sa ocitneme v akýchkoľvek podmienkach, môžeme sa zo svojich skúseností niečo naučiť. Tieto múdre slová nám pomohli správne zmýšľať. S Emily dodnes súhlasíme so slovami: „Každú situáciu využite čo najlepšie; už sa nemusí nikdy zopakovať.“

Cestovali sme z miesta na miesto vlakom, autobusom, nákladným autom alebo bicyklom — čímkoľvek, čo sa dalo využiť. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, ale pevnosť nášho rozhodnutia ‚využiť čo najlepšie každú situáciu‘ vyskúšalo niečo iné. Prvé dva roky Emily nemohla so mnou cestovať na územia domorodých kmeňov, pretože to nedovoľovali úradné predpisy. Preto musela moja manželka, s ktorou som bol ženatý len niekoľko rokov, zostávať v mestách, kde sa končila železničná trať a kde neboli žiadni svedkovia. Viera, odvaha a vytrvalosť Emily ma napĺňali obdivom a láskou a prinášali tiež ovocie Kráľovstva do týchto miest.

Len čo si Emily našla ubytovanie u tamojších obyvateľov, zvestovala v blízkom okolí, až kým som sa nevrátil z územia domorodého kmeňa. Niekedy slúžila sama aj mesiac. Silu a ochranu nachádzala v tom, že sa spoliehala na Jehovovu mocnú ruku, a jej služba prinášala výsledky. V jednom prípade na biblickú pravdu zareagovala Rita Hancocková a neskôr i jej manžel. Bol verným bratom a až do svojej smrti slúžil ako kresťanský starší. V niektorých mestách, kde Emily zasiala semienka biblickej pravdy, sú dnes prekvitajúce zbory.

Pohostinnosť a vynachádzavosť Afričanov

Na územiach domorodých kmeňov som na vlastnej koži zažíval, ako veľmi si africkí svedkovia vážia Jehovovu organizáciu a jej cestujúcich zástupcov. Bolo to nesmierne dojímavé. Títo milujúci kresťanskí bratia sa o mňa veľmi starali. Každý pondelok som cestoval z jedného miesta konania zjazdu na ďalšie. Zvyčajne som dostal ubytovanie v novopostavenej chatrči z trávy, ktorá mi pripomínala usadlosť mojej rodiny v Saskatchewane. Mojou posteľou bol 30 centimetrov hrubý zväzok trávy položený na podlahe, a cezeň bolo prehodené prestieradlo.

Zjazdy na územiach domorodých kmeňov sa obyčajne konali v lese. Účastníci najskôr vyčistili podrast, pričom stromy s hustým lístím nechali, aby miesto tienili. Starostlivo zviazané otepy trávy, ktoré usporiadali do radov, slúžili ako sedadlá. Nakoniec zhotovili trávnatý plot, ktorým obohnali čistinu. V tomto prírodnom prostredí na mňa vždy hlboko zapôsobili príjemné hlasy našich afrických bratov a sestier, ktorí v nezabudnuteľnej harmónii spievali na chválu Jehovu.

Nezmazateľná skúsenosť

Počas služby som stretol Gideona Zendu, hlavného inšpektora škôl pri misiách anglikánskej cirkvi. Gideon s podporou cirkvi dosiahol univerzitné vzdelanie. Ale nedostal uspokojujúce odpovede na mnohé biblické otázky. Preto ma požiadal, aby som sa stretol s ním a s niekoľkými jeho kolegami a aby som im tieto otázky zodpovedal. Na tomto stretnutí bolo prítomných asi 50 ľudí, všetko to boli školskí inšpektori, riaditelia škôl a učitelia. Gideon predsedal. Postupne sme prechádzali z témy na tému. Najskôr som 15 minút hovoril o danej téme a potom sme rozoberali otázky. Toto stretnutie trvalo niekoľko hodín.

Výsledkom nezvyčajnej diskusie bolo, že Gideon, jeho rodina a veľký počet jeho kolegov sa stali oddanými, pokrstenými služobníkmi Jehovu. Napriek tomu, že miestny biskup ukončil ich pracovný pomer v anglikánskom vzdelávacom systéme, všetci boli nebojácni. Zostali pevní v službe Jehovovi, pričom niektorí začali s priekopníckou službou.

Reakcia na pôsobivý film

V roku 1954 vydali Jehovovi svedkovia film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Nasledujúci rok prestali platiť úradné zákazy, ktoré nedovoľovali manželke sprevádzať svojho manžela na územiach domorodých kmeňov. Odvtedy mohla Emily so mnou tieto územia navštevovať. V tom čase sme dostali motorové vozidlo, elektrický generátor a projektor, aby sme mohli domorodcom premietať tento film. Mnohí nikdy predtým nevideli žiaden film, takže naše premietanie vyvolalo veľkú pozornosť. Film krok za krokom ukazoval, ako sa v našej veľkej tlačiarni v Brooklyne v New Yorku vyrába Biblia a biblická literatúra.

Vo filme boli aj zábery medzinárodného bratstva Jehovových svedkov, ktorí na Yankee štadióne v New Yorku v roku 1953 jednotne uctievali Boha. Títo Afričania nikdy predtým nevideli takú pôsobivú ukážku jednoty a lásky medzi ľuďmi rôznych rás. A tak sa mnohé rodiny v Zimbabwe po premietaní rozhodli študovať Bibliu a pripojiť sa k svedkom. Z rôznych častí krajiny sa doslova hrnuli žiadosti od riaditeľov škôl, aby sme aj k nim prišli premietnuť tento film, pretože riaditelia si uvedomovali vzdelávaciu hodnotu takejto vizuálnej pomôcky pre svojich žiakov.

Raz neskoro večer ma zobudili svedkovia a požiadali ma, aby som im premietol film. Bol som prekvapený, keď som zistil, že asi 500 ľudí išlo pešo niekoľko hodín, aby si film mohli pozrieť. Dopočuli sa, že som v tej oblasti a že ho premietam. Kým sa táto skupina rozišla, prišlo ďalších 300 ľudí. A tak som film premietol opäť. Poslední návštevníci odišli až o tretej ráno! Len v samotnej Zambii videlo tento pôsobivý film v priebehu 17 rokov viac ako milión ľudí!

Nové pridelenia v Afrike

Po päť a pol roku služby v Zimbabwe sme sa presťahovali do Južnej Afriky. Znamenalo to naučiť sa afrikánčinu a neskôr aj jazyk sesotho a zuluštinu. Tak sme mohli vyučovať Božie Slovo aj v ďalších jazykoch, čo zvýšilo efektivitu našej služby a dalo nám pocit dobre vykonanej práce.

Na začiatku roku 1960 sme boli vymenovaní do krajskej služby v južnej Afrike. Ďalších 27 rokov sme veľa cestovali po takých krajinách ako Juhoafrická republika, Lesotho, Namíbia a Svazijsko a tiež na ostrovy Ascension a Sv. Helena v Atlantickom oceáne. Tak sme precestovali tisíce kilometrov, aby sme mohli slúžiť našim kresťanským bratom a sestrám. Ich skutky viery a lojálnosti v nepriaznivých podmienkach nás povzbudzovali, aby sme sa nikdy nevzdávali.

Osobne som sa napríklad stretol so svazijskými svedkami, ktorí sa odmietli dopustiť kompromisu vo svojej viere v čase, keď zomrel kráľ Sobhuza II. Odmietli sa zúčastniť na nebiblických rituáloch, ktoré sa konali vždy, keď zomrel nejaký hodnostár, a preto ich prepustili zo zamestnania a odobrali im občianske práva. Napriek tomu, že celé roky znášali hmotný nedostatok a utrpenie, sa však svojej viery nikdy nevzdali. To, že som spoznal týchto znamenitých kresťanských bratov a sestry a že som sa s nimi mohol osobne rozprávať, je pre mňa obrovskou výsadou, za ktorú budem Jehovovi vždy ďakovať.

Rád by som spomenul aj brata Philemona Mafareku, priekopníka z dediny Mokhotlong v Lesothe, ktorá sa nachádza v horách v nadmorskej výške viac ako 3000 metrov. Do tejto oblasti nechodí žiadna doprava, a tak sa brat, jeho milovaná manželka, ich dve deti a štyria záujemcovia o krst vydali pešo na vyše 100-kilometrovú cestu na zjazd, ktorý sa konal v nadmorskej výške 1200 metrov. Väčšinu cesty museli ísť terénom, ktorý prudko stúpal a klesal. Prekonávali strmé úžiny, niekedy štvornožky, a prechádzali cez mnohé potoky a rieky.

Keď išli po zjazde domov, niesli so sebou sto výtlačkov knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Chceli ich dať ľuďom doma v Mokhotlongu. Ale už na území, ktorým prechádzali, ľudia prejavili záujem o biblickú literatúru, a tak sa im zásoba kníh minula ešte predtým, ako sa dostali domov. Spolu s Emily sme na vlastné oči videli horlivosť a oddanosť takých kresťanských bratov a sestier, ako boli Philemon a jeho manželka, a to bola pre nás výsada, ktorú si dodnes vážime.

Niekedy nás ohrozovali jedovaté hady, napríklad kobry, inokedy sme zažili náhle záplavy a iné nebezpečenstvá. Spomienky na tieto skúsenosti, ktoré boli vtedy pre nás desivé, vybledli a stali sa bezvýznamnými v porovnaní s odmenou a radosťou, ktorú nám priniesol život v službe Jehovovi. Naučili sme sa, že Jehova nikdy neopúšťa svojich verných.

Keď mala Emily vážne zdravotné problémy, Jehova nám dal múdrosť, aby sme sa k situácii postavili rozvážne. Zmenili sme stravu a postarali sme sa o zlepšenie hygienických podmienok, a to prispelo k jej uzdraveniu. Z menšieho nákladného vozidla sme urobili karavan, takže Emily mala počas nášho cestovania zabezpečené vhodné prostredie, a časom sa jej zdravie vrátilo.

Návrat do Kanady

V roku 1988 sme po 35 rokoch misionárskej služby na očarujúcom africkom kontinente dostali opäť pridelenie v Kanade. Potom v roku 1991 som zase začal slúžiť ako cestujúci dozorca. Ale o osem rokov som mal mozgovú príhodu. Odvtedy je moja činnosť veľmi obmedzená, napriek tomu stále nachádzam radosť v službe ako starší jedného zboru v Londone v Ontáriu.

Dnes s pocitom spokojnosti spomínam na časy, keď som pred 56 rokmi začal slúžiť na koni ako priekopník v južnom Saskatchewane. Som veľmi vďačný za to, že otec nás vytrvalo učil, aby sme zmýšľali ako duchovní ľudia a nikdy sa nebáli postaviť za pravdu a spravodlivosť. Pomohol mi spoznať Božie Slovo, ktoré dalo môjmu životu zmysel. Z tohto dedičstva som mal úžitok po všetky svoje dni. Nech by mi tento starý svet ponúkal čokoľvek, nikdy by som to nevymenil za život v službe Jehovovi.

[Obrázok na strane 19]

Naša rodina s deviatimi deťmi v roku 1949, mama drží najmladšie na rukách. Stojím za ňou

[Obrázok na strane 20]

Tento „služobný voz“ som zostrojil, aby som mohol chodiť do služby

[Obrázok na strane 20]

Ženy z Quebecu, ktoré zatkli za zvestovanie

[Obrázok na stranách 22, 23]

Školil som cestujúcich dozorcov v Zimbabwe

[Obrázok na strane 23]

Tento karavan sme postavili, aby sa Emily uzdravila

[Obrázok na strane 23]

S Emily dnes