Severozápadná cesta — splnil sa sen?

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO FÍNSKU

GLOBÁLNEMU OTEPĽOVANIU sa obyčajne pripisujú škodlivé účinky. Tento jav však možno naplní jeden z najväčších snov námorníkov — sen o otvorení severozápadnej cesty. Ide o priechod z Atlantického oceánu do Tichého, ktorý by viedol severne od amerického kontinentu, a podľa časopisu Science by mohol byť otvorený ešte v tomto storočí. „Táto trasa by bola pri plavbe z Európy do Ázie o 11 000 kilometrov kratšia ako trasa vedúca cez Panamský prieplav a pre supertankery, ktoré prieplavom neprejdú, by bola o 19 000 kilometrov kratšia ako okolo Hornského mysu,“ objasňuje sa v časopise.

Túto cestu predvídali ľudia už pred 500 rokmi. Prvé pokusy nájsť severnú cestu sa vyskytli krátko po tom, čo Krištof Kolumbus objavil Ameriku. V roku 1497 anglický kráľ Henrich VII. poveril Johna Cabota úlohou nájsť morskú cestu do Orientu. Cabot podobne ako Kolumbus vyplával z Európy smerom na západ, ale potom zamieril trochu severnejšie. Keď pristál, možno niekde na pobreží severoamerického Newfoundlandu, bol si istý, že prišiel do Ázie. Neskôr ľudia pochopili, že medzi Európou a Áziou leží veľký nový kontinent, ale na myšlienku severnej cesty do Orientu nezabudli. Dal by sa tento novoobjavený kontinent oboplávať zo severu?

Ľadová bariéra

Nájsť severozápadnú cestu a prejsť ňou bolo teoreticky ľahké. No v praxi sťažovali túto úlohu drsné podmienky polárnej oblasti, a to viac, než si to v tom čase zrejme dokázal niekto čo len predstaviť. Najväčšou prekážkou bol ľad. „Ľadové kryhy boli stále v pohybe. Najskôr lodiam umožnili prejsť a potom ich aj s posádkou zovreli do pasce. V nej zostali uväznené alebo ich kryhy rozdrvili,“ píše James P. Delgado v knihe Across the Top of the World (Najsevernejšou časťou zeme).

S ľadom bojoval aj sir Martin Frobisher. Tento muž viedol prvú expedíciu, ktorá sa vydala hľadať severozápadnú cestu cez Arktídu. Expedícia vyplávala z Londýna v roku 1576 na dvoch lodiach a jednom člne. Na ceste sa Frobisher stretol aj s Eskimákmi, domorodými obyvateľmi Arktídy. Z diaľky sa mu zdalo, že ide o tulene alebo ryby, „ale keď sa priblížil, zistil, že sú to ľudia v malých kožených člnoch,“ píše sa v jednej knihe o Frobisherovej plavbe. Frobisher podnikol do Arktídy celkovo tri výpravy, ale ani pri jednej nenašiel severozápadnú cestu. Mal však aspoň to šťastie, že sa zo všetkých expedícií vrátil živý a zdravý. O iných bádateľoch, ktorí hľadali  legendárnu cestu, to už povedať nemožno. Arktída — ľad, zima a nedostatok potravín — mnohých z nich premohla. Napriek tomu sa po Frobisherovi vydávalo loďou na sever mnoho mužov, ktorí chceli nájsť cestu cez ľad.

Kde je Franklin?

V 19. storočí zorganizovalo Britské vojnové námorníctvo niekoľko veľkých expedícií, ktorých cieľom bolo objaviť severozápadnú cestu. Jedna z nich sa skončila najväčším nešťastím v dejinách polárnych plavieb. Do čela výpravy bol vybratý skúsený polárny bádateľ sir John Franklin. Dostal dve veľké lode vybavené parnými motormi, ktoré obsluhovali najschopnejší muži vojnového námorníctva. Zásoby potravín mali na tri roky. Veľká pozornosť sa venovala i psychickej pohode posádky. Na lodiach boli napríklad rozsiahle knižnice a dokonca hracie skrinky. Istý dôstojník, ktorý bol členom expedície, napísal: „Myslím, že sa nezabudlo na nič užitočné, a keby som mohol ísť na hodinu-dve do Londýna, nepotreboval by som si nič dokúpiť!“ Expedícia vyplávala z Anglicka v máji 1845 a v júli dorazila do Baffinovho zálivu.

Prešiel rok. Prešiel druhý. Napokon prešli tri roky, s ktorými sa počítalo v najhoršom prípade, ale po Franklinovej expedícii nebolo ani chýru, ani slychu. Dve záhadne zmiznuté lode s posádkami sa v krátkom čase vydalo hľadať mnoho polárnych výprav. Tak sa podarilo objasniť nielen osud Franklinovej expedície, ale aj tajomstvo severozápadnej cesty.

V roku 1850 vyplávali z Londýna dve lode, ktoré mali tiež za úlohu nájsť Franklina. K severnému pobrežiu Ameriky priplávali z Tichého oceánu cez Beringov prieliv. Jednej z lodí velil kapitán Robert McClure. Tento ambiciózny kapitán nechal jednu loď pri pobreží a na druhej sa odhodlane vydal k Severnému ľadovému oceánu. Zakrátko sa vplavil do vôd, v ktorých sa dovtedy neplavil žiaden Európan. Napriek mnohým nebezpečenstvám prišiel napokon k pobrežiu Banksovho ostrova, kde zistil niečo ohromujúce. Bol to ten istý ostrov, ktorý videl pred rokmi Edward Parry, keď hľadal severozápadnú cestu z východu. Keby sa bolo McClurovi podarilo doplaviť na druhú stranu ostrova, bol by spojil dve strany severozápadnej cesty!

McClurova loď však uviazla v ľade. Prešli dva roky a McClure so svojimi mužmi boli ešte stále zovretí v ľade. Keď už strácali nádej, zazreli na obzore ľudí, ktorí kráčali k lodi. Bol to priam zázrak. Kapitán inej expedície, Henry Kellett, našiel správu, ktorú nechal McClure na Melvillovom ostrove, a poslal po nich záchrancov. Polomŕtvych McClurových mužov vzal na svoju loď a dopravil ich domov. Kellett však prišiel k severnému pobrežiu Ameriky z Atlantického oceánu, čiže východnou trasou! Teda McClure „bol prvým človekom, ktorý absolvoval severozápadnú cestu, hoci na viacerých lodiach a čiastočne pešo,“ uvádza sa v diele The New Encyclopædia Britannica.

Ale čo sa stalo s Franklinovou výpravou? Viaceré stopy naznačujú, čo sa s ňou dialo po roku 1845. Obe lode uviazli v ľade vo Viktóriinom prielive. Po 18 mesiacoch ľadového väzenia, keď už zomrelo viacero mužov vrátane Franklina, rozhodli sa prežijúci opustiť lode. Zamierili pešo na juh, ale boli zoslabnutí a po ceste zahynuli. Nikto z posádky neprežil. Čo presne sa stalo s expedíciou, je dodnes predmetom špekulácií. Ako jedna z príčin rýchlej smrti mužov sa uvádza aj otrava olovom z plechovíc.

 Preplavil sa prvý

Aj keď existencia severozápadnej cesty sa potvrdila, prvýkrát sa ňou preplavili až v 20. storočí. Podarilo sa to mladému Roaldovi Amundsenovi, ktorý na tejto výprave viedol sedemčlennú skupinu Nórov. Bádatelia použili malú rybársku loď pomenovanú Gjøa, ktorá bola úplne iná ako veľké britské vojnové lode. Malé plavidlo s nízkym ponorom bolo ideálnym prostriedkom na plavbu Severným ľadovým oceánom, kde je veľa skál, plytčín a úzkych priechodov. Amundsen s posádkou vyplávali z Osla a na dlhú cestu Arktídou sa vydali z východu. Bolo to 16. júna 1903. O dva roky, 27. augusta 1905, spozorovala posádka lode Gjøa veľrybársku loď, ktorá vplávala do Severného ľadového oceánu zo západu cez Beringov prieliv. Amundsen o tomto stretnutí napísal: „Prešli sme severozápadnou cestou. V tom okamihu sa mi splnil detský sen... Mal som slzy v očiach.“

No dodnes nebolo možné zaviesť touto cestou pravidelnú dopravu. Od Amundsenových čias už prešlo okolo severného pobrežia Ameriky viacero lodí, ale stále to nie je jednoduché. To sa však môže zakrátko zmeniť.

Nečakané riešenie?

Arktický ľad sa v súčasnosti prekvapivo rýchlo topí. To v roku 2000 umožnilo jednej lodi kanadskej polície preplávať severozápadnou cestou asi za mesiac. Po plavbe poskytol kapitán lode, seržant Ken Burton, interview pre The New York Times. V ňom vyjadril znepokojenie nad tým, že nemali problémy s ľadom. „Bolo tam zopár ľadovcov, ale nevideli sme nič, čo by vyvolávalo obavy. Videli sme plávať niekoľko pásov veľmi starého ľadu, ale všetky boli malé a roztrieštené a podarilo sa nám ich oboplávať,“ povedal Burton. Podľa jedného článku v časopise Science sa „za posledných 20 rokov zmenšila rozloha arktického ľadu o 5 %, zmenšila sa aj jeho hrúbka a počítačové modely klímy predpovedajú, že pri globálnom otepľovaní nastane ďalšie zmenšovanie“. Článok sa odvoláva na správu Americkej komisie pre výskum Arktídy. V nej sa predpokladá, že v priebehu najbližších desiatich rokov by sa „mohla [severozápadná cesta] otvoriť prinajmenšom na jeden letný mesiac aj pre plavidlá, ktoré nemajú trup zosilnený na plavbu cez ľad“.

Je iróniou, že sen, kvôli ktorému ľudia vynakladali nadľudské sily, sa teraz splní „jednoducho tým, že ľudia sedia doma a spaľujú miliardy ton fosílnych palív,“ píše sa v časopise Science. Výskumníci však majú obavy z toho, aký vplyv bude mať topenie sa ľadu a pravidelná lodná doprava na polárne medvede, mrože a domorodých obyvateľov Arktídy. Okrem toho by priechodná severozápadná cesta mohla byť predmetom politických sporov. Čo ešte by mohlo so sebou priniesť otvorenie tejto cesty? To ukáže čas.

 [Mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

trasa Martina Frobishera 1578

trasa Johna Franklina 1845–1848

trasa Roberta McClura 1850–1854

trasa Roalda Amundsena 1903–1905

(Bodkované čiary vyznačujú cestu prejdenú pešo)

Severný pól

RUSKO

ALJAŠKA, USA

KANADA

GRÓNSKO

[Obrázok na strane 23]

John Cabot

[Prameň ilustrácie]

Culver Pictures

[Obrázok na strane 23]

Sir Martin Frobisher

[Prameň ilustrácie]

Maľba od Cornelisa Ketela/​Dictionary of American Portraits/​Dover Publications, Inc., in 1967

[Obrázok na strane 23]

Sir John Franklin

[Prameň ilustrácie]

National Archives of Canada/​C-001352

[Obrázky na strane 23]

Robert McClure a jeho loď „Investigator“ ​(dole)

[Pramene ilustrácií]

National Archives of Canada/​C-087256

National Archives of Canada/​C-016105

[Obrázok na strane 23]

Roald Amundsen

[Prameň ilustrácie]

Brown Brothers

[Obrázok na strane 24]

Globálne otepľovanie vedie k tomu, že zamrznuté priechody sa stávajú splavnými

[Prameň ilustrácie]

Kværner Masa-Yards

[Prameň ilustrácie na strane 21]

Z knihy The Story of Liberty, 1878