Záchrana našej planéty — nakoľko sme úspešní?

ČERNOBYĽ, Bhópál, Valdez, Three Mile Island — pri týchto názvoch sa mnohým ľuďom v mysli vybaví obraz katastrof, ktoré v rôznych častiach sveta spôsobili škody na životnom prostredí. Každá z týchto katastrof nám pripomína, že naša zem trpí.

Z úst rôznych odborníkov a iných ľudí počuť varovania. Niektorí verejne vystupujú proti znečisťovaniu zeme. Jedna anglická knihovníčka sa na vyjadrenie nesúhlasu s budovaním cesty cez oblasť s citlivým ekosystémom pripútala reťazou k buldozéru. Dve domorodé Austrálčanky  viedli kampaň proti ťažbe uránu v národnom parku. Ťažba bola pozastavená. Hoci sú takéto snahy dobre mienené, nie vždy sa stretávajú s priaznivým ohlasom. Napríklad jedného lodného kapitána za sovietskeho režimu trápil únik rádioaktívnych látok z reaktorov potopených jadrových ponoriek. Keď zverejnil ich polohu, bol zatknutý.

Aj rôzne organizácie poukazujú na ohrozovanie životného prostredia. Patrí k nim Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru, Program OSN pre životné prostredie a organizácia Greenpeace. Niektorí len podávajú správy o problémoch životného prostredia, keď to súvisí s ich prácou. Iní zasvätili svoj život tomu, aby poukazovali na tieto problémy. Organizácia Greenpeace je známa tým, že posiela aktivistov na miesta, kde sa niečo deje, aby upozorňovali verejnosť na také problémy, ako je globálne otepľovanie, ohrozené druhy či nebezpečenstvá súvisiace s geneticky modifikovanými zvieratami a rastlinami.

Niektorí aktivisti hovoria, že sa snažia „originálnym spôsobom poukazovať na celosvetové ekologické problémy“. Napríklad sa priviazali reťazami k bránam jedného závodu na spracovanie dreva na protest proti ničeniu stáročných lesov. Alebo keď jedna krajina porušila moratórium na lov veľrýb, skupina aktivistov protestovala proti tomu tak, že si nasadila obrovské očné buľvy a išla pred jej veľvyslanectvá, aby dala najavo, že konanie tejto krajiny neuniklo pozornosti.

Problémov týkajúcich sa životného prostredia, ktorým by sa mala venovať pozornosť, nie je málo. Napríklad jednotlivci i organizácie opakovane upozorňujú na hrozbu, ktorú predstavuje znečisťovanie vody. Napriek tomu situácia v tomto ohľade vyzerá veľmi pochmúrne. Miliarda ľudí nemá prístup k čistej pitnej vode. Podľa časopisu Time „na choroby súvisiace s nedostatkom pitnej vody ročne zomiera 3,4 milióna ľudí“. Podobný problém predstavuje znečisťovanie vzduchu. Podľa správy The State of World Population 2001 (Stav svetovej populácie 2001) „následkom znečistenia vzduchu každoročne zomiera odhadom 2,7 až 3,0 milióna ľudí“. Správa ďalej uvádza, že „znečistenie vzduchu škodí vyše 1,1 miliardy ľudí“. Ako konkrétny príklad uvádza „znečistenie v podobe drobných tuhých čiastočiek, ktoré je príčinou až 10 percent infekcií dýchacích ciest u detí v Európe“. Áno, napriek varovaniam a všetkým tým akciám, ktoré sa podnikajú, problémy súvisiace s týmito základnými vecami potrebnými pre život sa len zhoršujú.

Mnohým sa súčasná situácia zdá paradoxná. Veď dnes je dostupných viac informácií o ochrane životného prostredia než kedykoľvek predtým. Viac jednotlivcov a organizácií sa zaujíma o zlepšenie životného prostredia. Vlády zriaďujú úrady na pomoc pri riešení ekologických problémov. Máme viac technického vybavenia, ktoré by nám malo pomôcť. No zdá sa, že situácia sa nezlepšuje. Prečo?

Jeden krok vpred, dva kroky vzad

Technický pokrok nám mal uľahčiť život. V určitých ohľadoch ho aj uľahčil. No práve tento „pokrok“ prispieva k problémom životného prostredia. Ceníme si vynálezy a novinky, ktoré máme vďaka technike k dispozícii, no  ich výroba a používanie často vedie k ničeniu našej zeme.

Príkladom sú motorové vozidlá. Umožnili nám rýchlejšiu a pohodlnejšiu prepravu. Len málo ľudí by sa rado vrátilo do doby, keď sa používali kone a bričky. Napriek tomu moderná doprava prispieva k množstvu problémov. Jedným z nich je globálne otepľovanie. Ľudstvo používaním svojich vynálezov chrlí do vzduchu milióny ton plynov, a tak mení chemické zloženie atmosféry. Tieto plyny spôsobujú takzvaný skleníkový efekt, následkom ktorého sa atmosféra otepľuje. Tento jav bolo možné pozorovať zvlášť v uplynulom storočí. Podľa správy americkej Agentúry pre ochranu životného prostredia „desať najteplejších rokov v 20. storočí bolo v posledných 15 rokoch tohto storočia“. Niektorí vedci si myslia, že v priebehu 21. storočia priemerná teplota na zemi stúpne o 1,4 až 5,8 stupňa Celzia.

Očakáva sa, že vyššie teploty povedú k ďalším problémom. Snehová pokrývka na severnej pologuli ustupuje. V Antarktíde sa začiatkom roku 2002 rozpadol pobrežný ľadovec s rozlohou 3250 štvorcových kilometrov. Je možné, že v tomto storočí hladina morí výrazne stúpne. A keďže tretina obyvateľov zeme žije v blízkosti mora, mnoho ľudí by tak časom mohlo prísť o svoj domov a úrodnú pôdu. Mohlo by to tiež spôsobiť veľké problémy prímorským mestám.

Vedci predpokladajú, že vyššie teploty budú znamenať vyššie zrážky a častejšie extrémy počasia. Niektorí si myslia, že prudké búrky, ako bola búrka vo Francúzsku v roku 1999, ktorá si vyžiadala 90 životov a zničila 270 miliónov stromov, sú len náznakom toho, čo nastane v budúcnosti. Iní výskumníci hovoria, že klimatické zmeny povedú k šíreniu takých chorôb, ako je malária, horúčka dengue a cholera.

Príklad s motorovými vozidlami ukazuje, aké rozsiahle následky môže mať technický pokrok — vo všeobecnosti užitočné vynálezy môžu so sebou prinášať množstvo problémov týkajúcich sa nejednej oblasti nášho života. Aké pravdivé je vyjadrenie v Human Development Report 2001 (Správa o pokroku ľudstva 2001): „Každý technický pokrok prináša potenciálny úžitok i riziká, ktoré nie je vždy ľahké predvídať.“

Mnohí ľudia dúfajú, že práve technika vyrieši ekologické problémy. No všimnime si jeden príklad. Ochrancovia životného prostredia dlho kritizovali používanie pesticídov. Keď sa začali pestovať geneticky modifikované rastliny s cieľom obmedziť alebo úplne vylúčiť používanie pesticídov, zdalo sa, že je to dobré riešenie. Ale v prípade Bt-kukurice, ktorá bola modifikovaná tak, aby bola imúnna voči škodcom bez pesticídov, sa pri testovaní zistilo, že zabíja aj motýle danausy. A tak tieto „riešenia“ majú niekedy opačný účinok a môžu viesť k ďalším problémom.

Môžu pomôcť vlády?

Keďže ničenie životného prostredia je taký rozsiahly problém, úspešné riešenie si vyžaduje spoluprácu jednotlivých vlád sveta. Je chvályhodné, že v niektorých prípadoch vládni zástupcovia prejavili potrebnú odvahu a podporili zavedenie pozitívnych zmien v prospech ochrany životného prostredia. No skutočných víťazstiev bolo málo.

Uveďme si ako príklad medzinárodný summit, ktorý sa konal v roku 1997 v Japonsku. Národy sa nevedeli dohodnúť na podmienkach zmluvy o znížení emisií plynov, ktoré podľa všetkého spôsobujú globálne otepľovanie. Napokon sa však na prekvapenie mnohých dohodli. Táto dohoda bola nazvaná Kjótsky protokol. Rozvinuté krajiny, ako sú krajiny Európskej únie, Japonsko a Spojené štáty, by mali do roku 2012 znížiť množstvo emisií škodlivých plynov v priemere o 5,2 percenta. To znie dobre. No začiatkom roku 2001 sa vláda USA vyjadrila, že od Kjótskeho protokolu odstupuje. Mnohí sa nad tým pozastavili, pretože Spojené štáty, v ktorých žije len 5 percent obyvateľstva zeme, produkujú približne jednu štvrtinu škodlivých emisií. Okrem toho aj iné vlády váhajú ratifikovať tento dohovor.

Uvedený príklad ukazuje, aké je pre vlády ťažké nájsť riešenie, ktoré by k niečomu viedlo.  Je ťažké dosiahnuť, aby sa vlády spolu stretli, nehovoriac o tom, aké je ťažké, aby sa zhodli na tom, ako treba ekologické problémy riešiť. Aj keď už podpíšu nejakú zmluvu, niektoré strany od nej neskôr odstúpia. Pre iné je ťažké splniť jej požiadavky. Navyše niekedy majú vlády a rôzne spoločnosti pocit, že si nemôžu dovoliť výdavky spojené so zlepšením životného prostredia. Na niektorých miestach zase všetko stroskotá na chamtivosti, keď mocné obchodné giganty ovplyvnia predstaviteľov štátnej moci, aby nezaviedli opatrenia, ktoré by pre ne znamenali nižší  zisk. Je známe, že priemyselné a obchodné spoločnosti chcú vyťažiť z krajiny, koľko sa len dá, a nezaujíma ich, aké to bude mať následky.

Situáciu ešte zhoršuje skutočnosť, že nie všetci vedci sa zhodujú na tom, aké vážne následky bude mať znečisťovanie. A tak tvorcovia vládnej politiky nechcú obmedzovať ekonomický rast len preto, aby riešili problém, ktorý môže, ale aj nemusí byť taký vážny, ako si niektorí myslia.

Ľudstvo je naozaj v ťažkej situácii. Každý vie, že je tu problém a že niečo treba urobiť. Niektoré národy svedomito vynakladajú úsilie, ale väčšina problémov životného prostredia sa zhoršuje. Je zem jednoducho odsúdená na to, aby sa z nej stala neobývateľná pustatina? Preskúmajme túto otázku.

[Rámček/obrázok na strane 7]

ZNEČISTENIE HLUKOM

Jeden druh znečistenia nevidieť, ale možno ho počuť — znečistenie hlukom. Odborníci hovoria, že tento druh znečistenia je závažný, lebo môže viesť k strate sluchu, k stresu, vysokému krvnému tlaku, nespavosti a zníženej produktivite. U detí, ktoré chodia do školy v hlučnom prostredí, sa môžu objaviť ťažkosti s čítaním.

[Rámček/obrázok na strane 7]

ODLESŇOVANIE A NÁRAST POPULÁCIE POTKANOV

Keď sa v 15 mestách na filipínskom ostrove Samar rozmnožili potkany, istý vládny zdroj pripísal vinu odlesneniu tejto oblasti. Odlesnenie viedlo k zníženiu počtu zvierat, ktoré sa potkanmi živili, ako aj k zničeniu zdrojov potravy potkanov. A tak sa potkany pri hľadaní potravy premiestnili do viac zaľudnených oblastí.

[Prameň ilustrácie]

© Michael Harvey/​Panos Pictures

[Rámček/obrázok na strane 7]

OBETE TOXICKÉHO ODPADU?

Michaelovi vo veku tri a pol mesiaca našli neuroblastóm, zhubný nádor. Keby to bol ojedinelý prípad, nebolo by to také nezvyčajné. No neskôr sa zistilo, že v tej istej malej oblasti má rakovinu asi 100 ďalších detí. To mnohých rodičov vystrašilo. Niektorí si mysleli, že neúmerné množstvo prípadov rakoviny má spojitosť s chemickými spoločnosťami v ich oblasti. Vyšetrovanie odhalilo, že istý nezávislý dopravca vzal od jednej z týchto spoločností sudy s toxickou kvapalinou a odviezol ich na bývalú slepačiu farmu. Obsah niektorých jednoducho vylial na zem. Výskumníci našli zvyšky znečisťujúcich látok v miestnych studniach. Rodičia uvažujú nad tým, či práve toto nemohlo zapríčiniť rakovinu u ich detí.

[Rámček/obrázok na strane 8]

TOXICKÉ CHEMICKÉ LÁTKY

Po druhej svetovej vojne 120 000 ton toxických látok, zväčša fosgénu a yperitu, nepriedušne uzavreli na lodiach a potopili do mora na takých miestach, ako je oblasť na severozápad od Severného Írska. Ruskí vedci upozorňujú na to, že tieto látky by sa teraz mohli začať uvoľňovať.

[Rámček/obrázok na strane 8]

ZNEČISTENIE VZDUCHU ZABÍJA

Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že ročne 5 až 6 percent úmrtí na celom svete spôsobuje znečistený vzduch. Uvádza sa, že len v Ontáriu v Kanade zdravotné výdavky a absencia v práci následkom znečisteného vzduchu stoja obyvateľov každý rok viac ako miliardu dolárov.

[Rámček/obrázok na strane 8]

HYNÚCE KORALOVÉ ÚTESY

Niektorí rybári v juhovýchodnej Ázii používajú kyanidový roztok na paralyzovanie rýb, aby ich ľahšie chytili. Jed sa z tela rýb vyplaví, a tak ich možno jesť. No jed zostáva v morskej vode a zabíja koralové útesy.

[Rámček/obrázok na strane 8]

NOSIŤ RÚŠKO?

Časopis Asiaweek oznamuje, že príčinou znečisteného vzduchu v ázijských mestách sú zväčša výfukové plyny. Najväčším zdrojom znečistenia sú často dieselové a dvojtaktné motory. Vypúšťajú veľké množstvo veľmi jemných čiastočiek tuhých látok, ktoré spôsobujú zdravotné ťažkosti. Spomínaný časopis oznamuje: „Taiwanský popredný odborník na následky znečisťovania, Dr. Čan Čang-čuan, hovorí, že splodiny z dieselových motorov spôsobujú rakovinu.“ Niektorí ľudia v ázijských mestách sa chránia tým, že nosia rúška. Pomáha to? Dr. Čan hovorí: „Tieto rúška sú neúčinné. Vzduch je zväčša znečistený plynmi alebo čiastočkami, ktoré sú také drobné, že obyčajné rúško ich neodfiltruje. Okrem toho... tieto rúška nepriliehajú vzduchotesne. Preto vyvolávajú falošný pocit bezpečia.“

[Obrázok na strane 7]

Opätovné vysádzanie lesa v záujme ochrany životného prostredia

[Pramene ilustrácií na strane 8]

AFP/​Getty Images; vľavo hore: Uverejnené so súhlasom The Trustees of the Imperial War Museum, London (IWM H 42208); vpravo hore: Howard Hall/howardhall.com