Obliekanie a úprava zovňajšku boli pre mňa kameňom potknutia

ROZPRÁVA EILEEN BRUMBAUGHOVÁ

BOLA som vychovávaná v náboženstve Nemeckých baptistických bratov starého poriadku. Toto náboženstvo je podobné náboženstvu amišov a mennonitov. Vzniklo v Nemecku v roku 1708 ako súčasť duchovného prebudenia nazývaného pietizmus. The Encyclopedia of Religion uvádza, že charakteristickým znakom pietizmu bola „predstava, že ľudstvo potrebuje evanjelium o Kristovi“. Táto predstava podnietila hnutie starých baptistických bratov k úspešným misionárskym kampaniam v rôznych krajinách.

V roku 1719 malá skupina na čele s Alexandrom Mackom prišla na územie dnešnej Pensylvánie v Spojených štátoch. Neskôr vznikli viaceré skupiny, ktoré sa časom jedna od druhej oddelili. Každá skupina lipla na vlastnom vysvetľovaní učenia Alexandra Macka. Naša malá cirkev mala približne 50 členov. Zdôrazňovala čítanie Biblie a dôsledné dodržiavanie oficiálnych rozhodnutí cirkvi.

Moja rodina vyznávala túto vieru a dodržiavala tento spôsob života najmenej počas troch generácií. Keď som mala 13 rokov, aj ja som sa oficiálne stala členkou tejto cirkvi a dala som sa pokrstiť. Učili ma, že je nesprávne vlastniť a používať auto, traktor, telefón, či dokonca rádio alebo iné elektrické zariadenia. Naše ženy sa obliekali jednoducho, nestrihali si vlasy a stále nosili pokrývku hlavy. Muži zas nosili brady. Podľa nášho chápania nebyť časťou sveta znamenalo tiež nenosiť moderné oblečenie, mejkap ani šperky. Považovali sme to za znak hriešnej pýchy.

Viedli nás k hlbokej úcte k Biblii, ktorú sme považovali za náš duchovný pokrm. Každé ráno pred raňajkami sme sa zhromaždili v obývacej izbe a počúvali sme otecka, ako číta kapitolu z Biblie a komentuje ju. Potom sme si všetci kľakli a otecko vyslovil modlitbu. Po ňom mamička vyslovila ešte Pánovu modlitbu. Vždy som sa tešila na naše ranné uctievanie, lebo sme sa celá rodina stretli a sústredili sa na duchovné veci.

Žili sme na farme neďaleko mesta Delphi v Indiane, kde sme pestovali rôzne plodiny. Dopravovali sme ich do mesta na voze ťahanom koňom a predávali sme ich na ulici alebo z domu do domu. Ťažkú prácu sme považovali za súčasť našej služby Bohu. Preto bola náplňou nášho života s výnimkou nedele, keď sme nesmeli konať žiadnu „namáhavú prácu“. Niekedy však bola naša rodina natoľko pohrúžená do práce na farme, že bolo náročné zachovať si duchovný pohľad na veci.

 Manželstvo a rodina

V roku 1963, keď som mala 17 rokov, som sa vydala za Jamesa, člena našej cirkvi. Už jeho prastarí rodičia patrili k starým baptistickým bratom. Obaja sme veľmi túžili slúžiť Bohu a verili sme, že cirkev, ku ktorej patríme, je jediná pravá cirkev.

Do roku 1975 sa nám narodilo šesť detí a v roku 1983 ešte siedme, posledné dieťa. Rebecca, ktorá sa nám narodila ako druhá, je našou jedinou dcérou. Tvrdo sme pracovali, veľa sme neutrácali a žili sme skromne. Snažili sme sa vštepiť našim deťom rovnaké biblické zásady, aké učili nás naši rodičia a iní z našej cirkvi.

Pre starých baptistických bratov bol veľmi dôležitý vonkajší vzhľad. Keďže nikto nedokáže čítať v srdci, mysleli sme si, že spôsob, ako sa niekto oblieka, odhaľuje, akým je vo svojom vnútri. Preto ak niektorá žena chodila príliš vyčesaná, považovalo sa to za náznak pýchy. Známkou pýchy boli aj šaty s výrazným vzorom. Niekedy sa na tieto veci kládol väčší dôraz než na samotné Písma.

Skúsenosť z väzenia

Koncom 60. rokov manželovho brata Jesseho, ktorý bol tiež vychovávaný vo viere starých baptistických bratov, odsúdili do väzenia, lebo odmietol nastúpiť vojenskú službu. Vo väzení sa stretol s Jehovovými svedkami, ktorí tak ako my považovali účasť na vojenských záležitostiach za nezlučiteľnú s biblickými zásadami. (Izaiáš 2:4; Matúš 26:52) Jesse mal s nimi mnoho biblických rozhovorov a mohol na vlastné oči pozorovať ich vlastnosti. Po dlhom biblickom štúdiu sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok. Boli sme z toho veľmi zdrvení.

Jesse rozprával môjmu manželovi, čo sa dozvedel. Zariadil tiež, aby manžel pravidelne dostával časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Čítanie týchto časopisov ešte viac roznietilo Jamesov záujem o Bibliu. Keďže James vždy túžil slúžiť Bohu, ale často sa cítil od neho vzdialený, veľmi ho zaujímalo čokoľvek, čo by mu mohlo pomôcť viac sa k Bohu priblížiť.

Naši starší nás povzbudzovali, aby sme si čítali náboženské časopisy amišov, mennonitov a iných vier starých baptistických bratov, hoci podľa nás boli tieto náboženstvá časťou sveta. Voči svedkom mal však môj otec silné predsudky. Hovoril, že by sme nikdy nemali čítať Strážnu vežu a Prebuďte sa! Preto som bola zdesená, keď som videla, že James si ich číta. Bála som sa, že prijme falošné náuky.

No James už dávnejšie pochyboval o niektorých názoroch starých baptistických bratov a mal pocit, že sú v rozpore s Bibliou — zvlášť názor, že konať akúkoľvek „namáhavú prácu“ v nedeľu je hriech. Starí baptistickí bratia napríklad učili, že je dovolené napojiť v nedeľu zvieratá, ale nie plieť burinu. Starší mu nevedeli uviesť biblický podklad pre toto pravidlo. Postupne som aj ja začala mať pochybnosti o takýchto náukách.

Keďže sme dlho verili, že naša cirkev je Božia cirkev, a uvedomovali sme si, čo by to znamenalo, keby sme ju opustili, oddeliť sa od nej bolo dosť ťažké. No naše svedomie nám už nedovoľovalo zostať v náboženstve, ktoré sa podľa nás nedržalo plne Biblie. A tak v roku 1983 sme napísali list, v ktorom sme vysvetlili dôvody, prečo odchádzame, a požiadali sme, aby ho prečítali v zbore. Boli sme z našej skupiny vylúčení.

Hľadáme pravé náboženstvo

A tak sme začali hľadať pravé náboženstvo. Hľadali sme také, ktorého členovia by boli dôslední a prinášali by ovocie, o akom vyučujú druhých. V prvom rade sme vylúčili všetky náboženstvá, ktoré mali účasť na vojne. Stále nás priťahovali „jednoduché“ náboženstvá, lebo sme si mysleli, že jednoduchý  spôsob života a jednoduché oblečenie je znakom toho, že dané náboženstvo nie je časťou sveta. Od roku 1983 do roku 1985 sme podnikali cesty po krajine a skúmali sme jedno náboženstvo za druhým — mennonitov, kvakerov a iné „jednoduché“ skupiny.

Počas tohto obdobia nás na našej farme neďaleko Camdenu v Indiane navštevovali Jehovovi svedkovia. Počúvali sme ich, ale chceli sme, aby používali len preklad Biblie King James Version. Uznávala som postoj svedkov k vojenským záležitostiam. Ale bolo pre mňa ťažké počúvať ich, lebo som si myslela, že keď nevidia potrebu oddeliť sa od sveta jednoduchým oblečením, nemôžu byť pravým náboženstvom. Mala som predstavu, že je to pýcha, ktorá vedie ľudí k tomu, aby sa obliekali inak ako my. Bola som presvedčená, že veci a majetok robia človeka pyšným.

James začal chodiť do sály Kráľovstva Jehovových svedkov a brával so sebou aj niektorých našich synov. Hnevalo ma to. Manžel ma presviedčal, aby som išla s ním, ale ja som nechcela. Potom mi jedného dňa povedal: „Aj keď nesúhlasíš so všetkými ich náukami, poď a presvedč sa na vlastné oči, ako sa k sebe správajú.“ On bol totiž ich správaním nadšený.

Nakoniec som sa rozhodla ísť s ním, ale povedala som si, že budem veľmi opatrná. Vošla som do sály Kráľovstva vo svojich jednoduchých šatách a s čepcom na hlave. Niektorí naši chlapci boli bosí a tiež jednoducho oblečení. No svedkovia prišli za nami a správali sa k nám láskavo. Pomyslela som si: ‚Sme iní, ale aj tak nás prijímajú medzi seba.‘

Ich láskavý postoj na mňa zapôsobil, ale aj tak som bola rozhodnutá byť tam len ako pozorovateľ. Nepostavila som sa pri piesňach ani som s nimi nespievala. Po zhromaždení som ich zahrnula otázkami. Pýtala som sa na veci, o ktorých som si myslela, že nekonajú správne, a na význam určitých textov. Hoci som nebola veľmi taktná, každý, koho som sa opýtala, prejavil o mňa skutočný záujem. Zaujalo ma aj to, že keď som tú istú otázku položila rôznym ľuďom, dostala som vždy zhodnú odpoveď. Niekedy mi svedkovia napísali odpoveď na papier, čo bolo veľmi dobré, lebo som si ju potom mohla sama preštudovať.

V lete 1985 išla naša rodina na zjazd Jehovových svedkov v Memphise v Tennessee — len sa pozrieť. James mal stále bradu a boli sme oblečení jednoducho. Medzi programami nebola hádam ani chvíľa bez toho, že by za nami niekto neprišiel. Priťahovala nás láska, pozornosť i to, že nás medzi seba prijímali. Páčila sa nám aj ich jednota, lebo nech sme išli na zhromaždenie kamkoľvek, učenie bolo rovnaké.

Jamesa podnietil osobný záujem svedkov k tomu, aby súhlasil s biblickým štúdiom. Všetko si overoval, lebo sa chcel uistiť o tom, čo sa učí. (Skutky 17:11; 1. Tesaloničanom 5:21) Časom dospel k záveru, že našiel pravdu. No ja som sa cítila rozpoltená. Chcela som robiť to, čo je správne, ale nechcela som byť „moderná“, aby som sa nestala „svetskou“. Keď som prvý raz súhlasila, že budem prítomná na biblickom štúdiu, mala som na jednom kolene Bibliu King James Version a na druhom kolene modernejší Preklad nového sveta. Každý verš som si overovala v oboch prekladoch, aby som sa uistila, že nebudem zvedená.

 Ako som sa presvedčila

Pri štúdiu so svedkami sme sa dozvedeli, že náš nebeský Otec je jeden Boh, nie traja v jednom, a že nemáme nesmrteľnú dušu, ale my sami sme duše. (1. Mojžišova 2:7; 5. Mojžišova 6:4; Ezechiel 18:4; 1. Korinťanom 8:5, 6) Dozvedeli sme sa tiež, že peklo je všeobecný hrob celého ľudstva, nie miesto ohnivých múk. (Jób 14:13; Žalm 16:10; Kazateľ 9:5, 10; Skutky 2:31) Spoznanie pravdy o pekle bolo pre nás dôležitým momentom, pretože starí baptistickí bratia sa nevedeli dohodnúť na jeho význame.

No aj naďalej som si kládla otázku, ako môžu byť svedkovia pravým náboženstvom, keď sú podľa môjho chápania časťou sveta. Nevedú „jednoduchý“ život, ktorý bol podľa mňa nevyhnutný. Zároveň som si však uvedomovala, že spĺňajú Ježišov príkaz kázať dobré posolstvo o Kráľovstve všetkým národom. Bola som taká zmätená! — Matúš 24:14; 28:19, 20.

V tomto kritickom období mi láska svedkov pomohla, aby som pokračovala v skúmaní. Celý zbor prejavoval záujem o našu rodinu. Keď sa u nás viacerí členovia zboru zastavili — niekedy pod zámienkou, že si chcú od nás kúpiť mlieko a vajcia —, začali sme ich považovať za skutočne dobrých ľudí. Nevyhýbali sa nášmu domu len preto, že s nami študoval iný svedok. Ale kedykoľvek niekto zo zboru išiel okolo nášho domu, prišiel nás pozrieť. Tak sme mohli svedkov lepšie spoznať, čo bolo pre nás nesmierne dôležité, a začali sme si ceniť ich ozajstný záujem a lásku.

Tento osobný záujem nám neprejavovali len svedkovia z najbližšieho zboru. Keď som zápasila s otázkou správneho obliekania a úpravy zovňajšku, prišla ma navštíviť Kay Briggsová, svedkyňa z vedľajšieho zboru, ktorá sama uprednostňovala jednoduché oblečenie a nenosila mejkap. Cítila som sa v jej spoločnosti uvoľnene a dokázala som s ňou otvorenejšie komunikovať. Potom nás v jeden deň navštívil Lewis Flora, ktorého tiež vychovávali v „jednoduchom“ náboženstve. Videl mi na tvári môj vnútorný boj a poslal mi desaťstranový list, ktorým sa snažil upokojiť moju utrápenú myseľ. Jeho láskavosť ma tak dojala, že som sa neubránila slzám. Jeho list som si prečítala mnohokrát.

Požiadala som cestujúceho dozorcu, brata O’Della, aby mi vysvetlil texty Izaiáša 3:18–23 a 1. Petra 3:3, 4. „Neukazujú tieto verše, že jednoduché oblečenie je nevyhnutné na to, aby sme sa páčili Bohu?“ spýtala som sa ho. On ma nato požiadal, aby som uvažovala spolu s ním: „Je niečo zlé na nosení pokrývky hlavy? Alebo je zlé zapletanie vlasov?“ Členovia starých baptistických bratov zapletali malým dievčatkám vlasy a ženy nosili čepce. Pochopila som, že je v tom rozpor. Navyše na mňa zapôsobila trpezlivosť a láskavosť tohto cestujúceho dozorcu.

Postupne som bola čoraz viac presvedčená o pravde, ale jedna otázka ma ešte stále veľmi trápila — ženy si strihali vlasy. Kresťanskí starší mi vysvetlili, že niektorým ženám rastú vlasy len do určitej dĺžky, zatiaľ čo iným môžu narásť dosť dlhé. Sú preto vlasy jednej ženy lepšie ako vlasy inej? Pomohli mi tiež pochopiť úlohu svedomia v obliekaní a úprave zovňajšku a dali mi k tomu písomný materiál, ktorý som si mohla vziať domov a prečítať.

Konáme podľa toho, čo sme sa naučili

Hľadali sme dobré ovocie a našli sme ho. Ježiš povedal: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:35) Boli sme presvedčení, že Jehovovi svedkovia sú ľud, ktorý prejavuje pravú lásku. Naše najstaršie deti, Nathan a Rebecca, však boli z toho zmätené, lebo už prijali náboženstvo starých baptistických bratov a dali sa v ňom pokrstiť. No napokon na nich zapôsobili biblické pravdy, o ktorých sme im hovorili, ako aj láska, ktorú svedkovia prejavovali.

Napríklad Rebecca vždy túžila mať vrúcny vzťah k Bohu. A tak bolo pre ňu ľahšie modliť sa k nemu, keď sa dozvedela, že nepredurčil, ako kto bude konať ani akú bude mať budúcnosť. Ešte viac sa k nemu priblížila, keď pochopila, že nie je súčasťou nejakej záhadnej Trojice, ale je skutočnou osobou, niekým, koho  môže napodobňovať. (Efezanom 5:1) A bola tiež šťastná, že pri rozhovore s ním nemusí používať archaický jazyk, aký používa Biblia King James Version. Keď sa dozvedela o Božích požiadavkách na modlitbu, ako aj o Božom slávnom predsavzatí, že ľudia budú žiť navždy na rajskej zemi, jej vzťah k Stvoriteľovi sa ešte viac prehĺbil. — Žalm 37:29; Zjavenie 21:3, 4.

Výsady, z ktorých sa všetci tešíme

S Jamesom a našimi piatimi najstaršími deťmi — Nathanom, Rebeccou, Georgeom, Danielom a Johnom — sme sa dali pokrstiť ako Jehovovi svedkovia v lete 1987. Harley sa dal pokrstiť v roku 1989 a Simon v roku 1994. Celá naša rodina je stále oddaná dielu, ktoré Ježiš Kristus prikázal svojim nasledovníkom konať, teda hlásaniu dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

Naši piati najstarší synovia — Nathan, George, Daniel, John a Harley —, ako aj naša dcéra Rebecca slúžili v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v USA. George tam slúži dodnes — už 14 rokov — a Simon, ktorý skončil školu v roku 2001, tam tiež nedávno začal slúžiť. Všetci naši chlapci sú buď staršími, alebo služobnými pomocníkmi v zboroch Jehovových svedkov. Môj manžel slúži ako starší v zbore Thayer v Missouri a aj ja som plne zamestnaná službou.

Máme už tri vnúčatá — Jessicu, Latishu a Caleba — a sme šťastní, keď vidíme, ako ich rodičia do ich vnímavých srdiečok vštepujú lásku k Jehovovi. Ako rodina sa tešíme, že Jehova nás pritiahol k sebe a pomohol nám spoznať ľud pre jeho meno, a to podľa zbožnej lásky, ktorú tento ľud prejavuje.

Vieme pochopiť tých, ktorí majú silnú túžbu páčiť sa Bohu, ale ktorých svedomie bolo formované prostredím, v ktorom vyrastali, a nie samotnou Bibliou. Dúfame, že nájdu radosť, ktorú my teraz pociťujeme, keď chodíme z domu do domu, nie so zeleninou, ale s posolstvom o Božom Kráľovstve a o úžasných veciach, ktoré uskutoční. Do očí sa mi tlačia slzy, keď uvažujem o všetkej tej trpezlivosti a láske, ktorú nám preukázal ľud, ktorý nesie Jehovovo meno!

[Obrázky na strane 19]

Keď som mala asi sedem rokov a neskôr ako dospelá

[Obrázok na strane 20]

James, George, Harley a Simon v typickom „jednoduchom“ oblečení

[Obrázok na strane 21]

Na tejto fotografii, ktorú uverejnili miestne noviny, vidíte, ako som vozila plodiny na trh

[Prameň ilustrácie]

Journal and Courier, Lafayette, Indiana

[Obrázok na strane 23]

Naša rodina dnes