Učili sme Kristi milovať Boha

NAŠA dcéra Kristi sa narodila v roku 1977. Krátko nato nám lekár oznámil zdrvujúcu správu: Kristi sa narodila s vážnym poškodením sluchu a s miernou formou mozgovej obrny. Vtedy sme si ešte neuvedomovali, ako veľmi to ovplyvní náš život.

O niekoľko mesiacov sme s manželom Garym začali navštevovať v meste Melbourne v Austrálii špeciálny kurz, na ktorom sme sa učili, ako komunikovať s našou dcérou a ako ju učiť. Zašli sme v Melbourne aj do Národného akustického laboratória. Tam dali našej desaťmesačnej dcérke malé načúvacie prístroje. Neznášala ich, a keďže do nich viedli kábliky, dokázala si ich vytiahnuť von, hneď ako sme jej ich do jej malých ušiek založili! Navyše musela k nim nosiť dosť ťažké batérie, ktoré mala pripnuté remeňmi k telu.

Pre mozgovú obrnu bolo pre Kristi ťažké naučiť sa chodiť. Preto sme každý týždeň navštevovali fyzioterapeutku. Vo veku troch rokov začala Kristi chodiť sama, hoci často padala. Na fyzioterapiu sme chodili, až kým nemala päť rokov. Medzitým sme sa presťahovali do blízkeho mesta Benalla, kde Gary podnikal.

Vzdelávanie Kristi

Učiteľ pre nepočujúcich nás upozornil, že Kristi bude potrebovať špeciálne vzdelávanie. To znamenalo opäť sa presťahovať, tentoraz do mesta Bendigo, kde bola škola pre nepočujúcich. Keďže som čakala druhé dieťa, presťahovali sme sa, až keď mala Kristi štyri roky a náš syn Scott päť mesiacov. V nemocnici v Bendigu sme začali chodiť s Kristi na logopédiu, kam sme pravidelne chodili celých desať rokov. A s Garym sme sa začali učiť posunkovú reč.

Najviac starostí nám robilo, ako budeme učiť Kristi o duchovných veciach. Viete, ja i Gary sme Jehovovi svedkovia a boli sme rozhodnutí vychovávať Kristi „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Efezanom 6:4) Ako sme to však mohli robiť? Riaditeľ školy, do ktorej Kristi chodila, sa vyjadril: „Učiť Kristi o Bohu bude najťažšie zo všetkého. Boha predsa nemožno vidieť, ako jej ho teda chcete vysvetliť?“ Mali sme pred sebou veľmi náročnú úlohu. Čoskoro sme zistili, že si to bude vyžadovať obrovské množstvo času, štúdia a trpezlivosti.

Najprv sme používali obrázky a nákresy a snažili sme sa hovoriť tak jednoducho, ako sa len dalo. Brávali sme Kristi na kresťanské zhromaždenia i do zvestovateľskej služby, hoci sotva chápala, čo sa tam deje. Keď sa Kristi dobre naučila používať posunkovú reč, otvoril sa pred ňou úplne nový svet! Napriek tomu v Biblii bolo mnoho slov, fráz a myšlienok, ktoré jej bolo ťažké vysvetliť. K jej obľúbeným knihám patrila Moja kniha biblických príbehov *, ktorá je napísaná zvlášť pre deti. Farebné  obrázky v tejto knihe — spolu s nákresmi, ktoré sme jej zhotovili my — boli neoceniteľnou pomôckou. Časom sa v Kristinom srdci začala rozvíjať láska k Bohu.

Riaditeľ školy, ktorú Kristi navštevovala, nás láskavo skontaktoval s inými svedkami, ktorí vychovávali nepočujúce deti. Tí nám vysvetlili, ako môžu nepočujúci zvestovať počujúcim ľuďom. To bol veľký krok vpred. Jednou z možností je používať kartu s vytlačeným biblickým posolstvom. A tak sa aj Kristi mohla deliť s druhými o biblické pravdy, keď už bola na to pripravená! Nepokrstenou zvestovateľkou dobrého posolstva sa stala vo veku 14 rokov. A v roku 1994, keď mala 17 rokov, sa dala pokrstiť.

Kristi potrebovala dobrú spoločnosť, no bolo pre ňu ťažké rozvíjať si priateľstvá s počujúcimi svedkami. Preto sme s Garym začali viesť kurz posunkovej reči pre členov nášho zboru, ktorí chceli pomáhať nepočujúcim. Niektorí z tých, ktorí sa zúčastňovali na našom kurze, sa neskôr zamestnali ako tlmočníci pre nepočujúcich. No dôležitejšie je, že mnohí, ktorí sa naučili posunkovú reč, teraz veľmi radi komunikujú s Kristi. Tak môže mať Kristi plnší úžitok z našich kresťanských zhromaždení a zjazdov. Stále má na nich aktívnu účasť. Kristi je veľmi vďačná za láskyplný záujem bratov a sestier.

Jedného dňa nám Kristi povedala o svojej túžbe stať sa pravidelnou priekopníčkou, čiže zvestovateľkou celým časom. Gary jej pomohol získať vodičský preukaz a po doriešení niektorých detailov bola Kristi v roku 1995 vymenovaná za pravidelnú priekopníčku. V roku 2000 začala pracovať na čiastočný úväzok v základnej škole, kde pomáha pri výučbe nepočujúcich detí.

Teraz všetci — Kristi, Gary, náš syn Scott i ja — slúžime ako pravidelní priekopníci. Sme radi, že môžeme venovať čas tejto službe a učiť ľudí o našom Bohu, Jehovovi!

Túžby nášho srdca

To, že Kristi nepočuje, nás stále stavia pred náročné situácie, s ktorými sa musíme vyrovnávať. Niekedy, keď sa Kristi zúčastňuje na kresťanskej službe, nemá jej kto prekladať a nemá sa s kým podeliť o svoje myšlienky a pocity. Hovorí: „Mám pocit, akoby som žila v krajine, kde každý rozpráva iným jazykom.“ Napriek všetkým týmto ťažkostiam sa celá naša rodina naučila zvládať túto situáciu.

Čerpáme útechu zo slov Žalmu 37:4: „Maj tiež najväčšie potešenie v Jehovovi, a on ti dá, čo si žiada tvoje srdce.“ Kristinou vrúcnou túžbou je počuť hudbu a zvuky prírody a môcť sa so svojimi milovanými rozprávať nahlas a počuť ich. Ja túžim po dni, keď bude Kristi počuť môj hlas. Veríme, že čoskoro zažijeme splnenie týchto túžob nášho srdca, tak ako to sľubuje Biblia. — Izaiáš 35:5. — Poslané.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 14]

Kristi vo veku 14 mesiacov s „Mojou knihou biblických príbehov“

[Obrázok na strane 15]

Kristi sa delí o dobré posolstvo pomocou svedeckej karty

[Obrázok na strane 15]

Scott, Kristi, Gary a Heather Forbesovci dnes