Bystrý chameleón mora

„Chobotnica — strach aj pomyslieť —, tá vás vdychuje. Ťahá vás k sebe a do seba, ste sputnaní, zlepení a bezmocne cítite, ako sa pomaly prelievate do desného vreca, do tej ohavy.“ — ROBOTNÍCI MORA, VICTOR HUGO.

O CHOBOTNICI sa šíri veľa nepekných rečí. Staroveké mýty a vymyslené príbehy — ako ten spomenutý vyššie — nespravodlivo poznačili povesť tohto živočícha.

Skutočnosť je taká, že dokonca ani veľká chobotnica Octopus dofleini, ktorá môže byť dlhá 6 metrov a vážiť až 50 kilogramov, zvyčajne nie je pre ľudí nebezpečná. V posledných rokoch boli bájne príbehy o tejto osemnohej „príšere“ vystriedané faktami. Potápači a morskí biológovia sa veľa dozvedeli o mnohých druhoch chobotnice.

Ako chytá korisť a uniká pred nepriateľmi

Chobotnica sa namiesto požierania ľudí živí prevažne kôrovcami. Na zachytenie koristi používa svojich osem ramien, na ktorých má až 1600 svalových prísaviek. Pomocou týchto prísaviek dokáže malá chobotnica ťahať predmet, ktorý 20-násobne prevyšuje jej hmotnosť! Niektoré chobotnice vystrekujú aj jed, ktorý takmer okamžite znehybní korisť. * Chobotnica potom zožerie korisť tak, že ju vtiahne do zobákovitých čeľustí.

Čo urobí chobotnica, ak zistí, že si na nej chce pochutnať nejaký iný živočích? Chobotnica má prekvapujúcu nevýhodu. Jej svetlomodrá krv, ktorá neobsahuje hemoglobín, ale hemocyanín, prenáša málo kyslíka. V dôsledku toho sa chobotnica rýchlo unaví. Má však zvláštne schopnosti na obranu pred tuleňmi, veľrybami a inými dravcami.

Jednou z nich je pohon. Keď jej hrozí nebezpečenstvo, vystrekne vodu z mohutnej plášťovej dutiny a prúd vody ju poháňa opačným smerom. Tento prešibaný tvor má aj inú únikovú taktiku. Môže vypustiť oblak atramentu obsahujúci farbivo, ktoré je v morskej vode neriediteľné. Takto skrytá môže zmeniť smer a bezpečne uniknúť, skôr ako sa oblak rozptýli.

Majster kamufláže

Samozrejme, chobotnica sa v prvom rade snaží vyhýbať akýmkoľvek naháňačkám. Ako sa skrýva pred dravcami? Známy morský výskumník Jacques-Yves Cousteau  napísal: „Väčšina našich potápačov tvrdila, že v Marseilles, kde náš tím začal natáčať film o chobotniciach, nie sú žiadne chobotnice, alebo keď tam aj boli, tak teraz tam už nie sú. V skutočnosti potápači plávali tesne okolo chobotníc, ktoré boli tak dobre zamaskované, že boli v podstate neviditeľné.“ Ako sa im to podarilo?

Dospelá chobotnica má na pokožke až dva milióny chromatoforov, čiže pigmentových buniek — 200 na štvorcový milimeter. Každá takáto bunka obsahuje červený, žltý alebo čierny pigment. Zmrštením alebo uvoľnením svalov v okolí buniek môže chobotnica v priebehu niekoľkých sekúnd zmeniť celkové sfarbenie alebo dokonca farebnú kresbu.

Paradoxné je, že chobotnica podľa všetkého nemá farebné videnie. No farebná škála jej pokožky sa ani zďaleka neobmedzuje len na tri farby. Iridocyty, bunky obsahujúce zrkadlové doštičky, odrážajú svetlo, aby prispôsobili farbu chobotnice jej okoliu. Ale to nie je všetko. Keď sa chobotnica ukrýva na koralovom útese, môže zmeniť štruktúru svojej inak hladkej pokožky na zvráskavenú, a tak sa prispôsobí rovnako drsnému povrchu.

Svedomitá staviteľka i upratovačka

Nie je prekvapujúce, že nájsť domov chobotnice môže byť ťažké. Zvyčajne si totiž stavia úkryty v prasklinách a pod veľkými skalami, pričom využíva materiál, ktorý nájde v okolí. Strop a steny môžu byť z kameňov, kusov kovu, mušlí a dokonca z častí vrakov lodí alebo z odpadu v oceáne.

Keď si chobotnica postaví domov, je puntičkárskou upratovačkou. Vystrekuje vodu, aby vnútri vyhladila pieskovú podlahu. Po jedle sa zbaví všetkých zvyškov. Cousteauov tím potápačov chcel vyskúšať údržbársku zručnosť chobotnice, a tak odstránil niekoľko kameňov zo steny jej úkrytu. Čo urobila chobotnica? Po jednom okruhliaku za druhým pomaly opravila stenu! Cousteau napísal: „Celý postup pokračoval, kým nebola stena úplne opravená; a v každom ohľade sa podobala na tú, ktorú potápači zbúrali.“ O chobotnici je dobre známe, že svoj domov udržiava čistý a uprataný. Keď potápači vidia úkryt, v ktorom je nahromadený piesok a trosky, vedia, že je opustený.

Posledný domov

Posledný a najdôležitejší domov samice chobotnice je väčšinou skrýša, kde nakladie vajíčka. Keď od svojho partnera úspešne dostane balíček spermií, ktorý uchováva v tele, kým sa neuvoľnia vajíčka, môže niekoľko týždňov hľadať vhodné miesto. Keď ho nájde, spevní úkryt a na strop prilepí niekoľko tisíc vajíčok, ktoré kladie v pásoch. No chobotnica krúžkovaná si takýto úkryt nestavia. Keďže jej jasné farby varujú dravce, aby si od nej držali odstup, o svoje potomstvo  sa radšej stará v šírych vodách oceánu, kde môže na svoje jedovaté uhryznutie upozorňovať široké okolie.

Chobotnica je svedomitou matkou. Keď nakladie vajíčka, väčšinou prestane prijímať potravu. Namiesto toho ochraňuje vajíčka, čistí a okysličuje ich, spevňuje úkryt a zaujíma obrannú pozíciu, aby odohnala dravce. Hoci samica po vyliahnutí potomstva uhynie, stará sa oň až do konca. Cousteau povedal: „Doteraz nikto nevidel, že by samica chobotnice opustila svoje vajíčka.“

V prípade väčšiny druhov chobotníc stúpajú drobné čerstvo vyliahnuté chobotničky k vodnej hladine vo forme planktónu. Mnohé sa stávajú potravou pre iné morské živočíchy. No po niekoľkých týždňoch sa prežijúce mladé chobotnice vracajú na morské dno a dorastajú na dospelé chobotnice, ktoré žijú do troch rokov.

Nakoľko sú bystré?

Niektorí hovoria, že keď sa slovo „inteligencia“ používa v súvislosti so zvieratami, zahŕňa schopnosť riešiť problémy a učiť sa zo skúseností. V spojitosti s tým uvažujme o tom, čo povedal Cousteau: „Plachosť chobotnice je odôvodnenou reakciou, ktorá je založená predovšetkým na prezieravosti a opatrnosti... Ak sa potápačovi podarí dať najavo, že jej nechce ublížiť, chobotnica veľmi rýchlo prestane byť plachá — oveľa rýchlejšie ako iné voľne žijúce živočíchy.“

Chobotnice majú spomedzi všetkých bezstavovcov najlepšie vyvinutý mozog a oči. Ich oči, podobne ako naše, dokážu veľmi dobre zaostriť a prispôsobiť sa zmene svetla. Optický lalok spracúva informácie, ktoré prijíma z očí, a to spolu s vynikajúcim hmatom umožňuje chobotnici robiť prekvapivo múdre rozhodnutia.

Niekoľko vedcov pozorovalo, ako sa chobotnica naučila odstrániť zátku z fľaše, aby sa dostala ku kôrovcovi, ktorý bol vnútri. Ďalší videli, ako chobotnica prišla na to, ako otvoriť veko pohára, aby sa dostala k potrave. Vo Vancouverskom akváriu v Kanade sa jedna chobotnica každú noc vytratila odvodňovacou rúrou do susednej nádrže a pochutnávala si tam na rybách.

O bystrosti chobotníc kniha Súkromie živočíchov píše: „Za najinteligentnejšie tvory považujeme primáty. Jestvujú ale dôkazy, že medzi vysoko inteligentné zvieratá patria aj chobotnice.“

Bystré správanie chobotnice nám možno pripomína tvory, o ktorých Biblia hovorí, že majú „vrodenú múdrosť“. (Príslovia 30:24) Sú skutočne zázrakom stvorenia. Vedci a rovnako aj potápači už nepovažujú chobotnicu za „ohavu“, ako ju s fantáziou opísal Victor Hugo. Ľudí, ktorí študujú tohto živočícha, sa zmocňuje úžas nad týmto bystrým chameleónom mora.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Chobotnica „Hapalochlaena lunulata“

[Prameň ilustrácie]

© Jeffrey Rosenfeld

[Obrázok na strane 16]

Chobotnica z tichomorského útesu v dokonalej kamufláži priamo pod ústami dravej ryby. Vidíte ju?

[Obrázky na stranách 16, 17]

Existuje mnoho druhov chobotníc rôzneho sfarbenia

[Obrázok na strane 17]

Drobné, nedávno vyliahnuté chobotničky plávajú k morskej hladine

[Prameň ilustrácie]

© Fred Bavendam

[Pramene ilustrácií na strane 16]

Vľavo hore: © Roger T. Hanlon; hore: © Jeffrey Rosenfeld