Núdzové pristátie!

ROZPRÁVA CÉSAR MUÑOZ

Po príjemnej dovolenke strávenej v kruhu rodiny v Monterrey v Mexiku som sa vracal do odbočky Jehovových svedkov v meste Mexiko, kde mám výsadu slúžiť. Bola nedeľa 1. decembra 2002. O 19.00 som nastúpil do lietadla na let číslo 190.

 ASI po jedenapolhodinovom pokojnom lete začalo lietadlo klesať a chystalo sa pristáť. Náhle však prudko stúplo a všetkých vyľakal desivý lomoz zospodu. Nato kapitán oznámil, že sa nedá vysunúť podvozok lietadla. Zasekol sa! Niektorí vystrašení cestujúci začali kričať. Iní sa nahlas modlili. Rozmýšľal som, čo bude teraz.

Kapitán nás informoval, že sa prudkými pohybmi lietadla pokúsi podvozok uvoľniť. A tak sme asi hodinu krúžili nad mestom, kým kapitán manévroval lietadlom hore-dole a zo strany na stranu. Hádzalo s nami horšie ako na horskej dráhe. Ale toto vôbec nebolo zábavné! Nakoniec kapitán ohlásil: „S poľutovaním vám oznamujeme, že podvozok sa nepodarilo vysunúť. Nezostáva nám nič iné, iba núdzovo pristáť bez vysunutia podvozka.“ Zhrozene sme hľadeli jeden na druhého a mysleli sme na to najhoršie.

Dostali sme pokyny, aby sme sa pripravili na núdzové pristátie. Vyzuli sme si topánky, odložili všetky veci, ktoré by mohli spôsobiť zranenie, a zaujali sme odporúčanú polohu. Bol som si istý, že havarujeme! V tej chvíli som sa pomodlil k Jehovovi a pocítil som hlboký pokoj. — Filipanom 4:6, 7.

Počul som, že keď človeku hrozí smrť, v mysli sa mu vybaví celý jeho život i to, čo mal či chcel urobiť. Ľutoval som, že som nevydal svedectvo slečne, ktorá sedela vedľa mňa, a rozhodol som sa, že ak prežijem, už nikdy takú príležitosť nepremeškám. V rýchlosti som tiež hodnotil svoju službu Jehovovi.

Keď sme začali klesať, zbadal som pripravené hasičské autá, sanitky a množstvo ľudí. Potom sme pocítili silný náraz, keď lietadlo dosadlo bruchom na dráhu. Ako sa kovový trup šmýkal po pristávacej dráhe, všade naokolo lietali iskry. Hasičské autá začali okamžite z oboch strán dráhy striekať na lietadlo prúdy vody, aby ho schladili.

Po niekoľkých desivých okamihoch sa lietadlo nakoniec zastavilo. Začali sme búrlivo tlieskať, v návale šťastia a s pocitom úľavy, že to pilot tak dobre zvládol. Nato nás vyzvali, aby sme ihneď opustili lietadlo. Rýchlo sme išli k východom a po strmej šmýkačke sme sa dostali do bezpečia na trávu medzi pristávacími dráhami.

Následkom šoku som sa chvel na celom tele. Teraz už z bezpečnej vzdialenosti som sa pozeral na lietadlo, ktoré ležalo na pristávacej dráhe naklonené nabok. Našťastie zranení boli len niekoľkí cestujúci, aj to iba ľahko. Ostatným bola poskytnutá lekárska pomoc po prežitej traume.

Predpokladal som, že doma budem o deviatej večer, ale prišiel som o štyri hodiny neskôr. Keď som o tom všetkom spätne premýšľal, bol som vďačný, že žijem! Tento zážitok ma podnietil hlbšie uvažovať o živote. Na vlastnej koži som pocítil, aký je život neistý. Keď si človek uvedomí, že v priebehu niekoľkých minút môže všetko stratiť, vedie ho to k pokore. Vo chvíli, keď nie je isté, či prežijeme, je už neskoro meniť svoj spôsob života alebo si skutkami robiť dobré meno u Boha. Teraz si ešte viac cením, že môžem svoj život používať múdro a každý deň naplno slúžiť môjmu Bohu, Jehovovi. — Žalm 90:12.