Výhry a prehry v boji proti chorobám

DŇA 5. augusta 1942 Dr. Alexandrovi Flemingovi pred očami zomieral jeden z jeho pacientov, jeho priateľ. Bol to 52-ročný muž, ktorý mal miechovú meningitídu a napriek všetkým Flemingovým snahám upadol do kómy.

Fleming už 15 rokov predtým náhodne objavil pozoruhodnú látku, ktorú produkovala istá modrastozelená pleseň. Nazval ju penicilín. Všimol si, že táto látka dokáže zabíjať baktérie, ale čistý penicilín sa mu nepodarilo izolovať. Navyše testoval penicilín len ako vonkajšie antiseptikum. V roku 1938 sa Howard Florey so svojím výskumným tímom na Oxfordskej univerzite podujal vyrobiť dostatočné množstvo tohto lieku s cieľom vyskúšať ho na ľuďoch. Fleming zatelefonoval Floreymu a ten mu ponúkol, že mu pošle všetok penicilín, ktorý má. Bola to Flemingova posledná šanca zachrániť svojho priateľa.

Keď Fleming vstrekol svojmu priateľovi penicilín do svalu, nestačilo to, a tak mu ho vstrekol priamo do oblasti miechy. Penicilín zničil mikróby a už o niečo vyše týždňa Flemingov pacient odišiel z nemocnice úplne zdravý. Začala sa éra antibiotík a ľudstvo dosiahlo v boji proti chorobám nový míľnik.

Éra antibiotík

Antibiotiká sa spočiatku javili ako zázračné lieky. Infekcie, ktoré boli dovtedy neliečiteľné a ktoré boli vyvolané baktériami, hubami či inými mikroorganizmami, sa zrazu dali úspešne vyliečiť. Vďaka týmto novým liekom výrazne klesla úmrtnosť na meningitídu, zápal pľúc i šarlach. Nemocničné infekcie, ktoré predtým znamenali rozsudok smrti, bolo teraz možné vyliečiť v priebehu niekoľkých dní.

Od čias Fleminga výskumníci vyvinuli desiatky ďalších antibiotík a stále pracujú na vývoji nových. Za posledných 60 rokov sa antibiotiká stali nenahraditeľnou zbraňou v boji proti chorobám. Keby George Washington dnes žil, lekári by jeho bolesť hrdla určite liečili antibiotikami a pravdepodobne by asi za týždeň vyzdravel. Antibiotiká už možno každému z nás pomohli zbaviť sa nejakej infekcie. Je však zjavné, že majú aj svoje tienisté stránky.

Liečba antibiotikami nie je účinná v prípade chorôb vyvolaných vírusmi, ako je AIDS alebo chrípka. Navyše u niektorých ľudí nastáva po podaní určitých antibiotík alergická reakcia. A širokospektrálne antibiotiká môžu zabíjať aj užitočné mikroorganizmy v našom tele. Ale zrejme najväčším  problémom je nadmerné užívanie antibiotík alebo nedoužívanie potrebnej dávky.

Niektorí pacienti nedoužívajú celú predpísanú dávku, lebo sa už cítia lepšie alebo sa im liečba zdá zdĺhavá. Následkom toho antibiotiká nezabijú všetky baktérie, ktoré spôsobili infekciu, a rezistentné kmene prežijú a rozmnožia sa. Také niečo sa často stáva pri liečbe tuberkulózy.

Vina za nadmerné užívanie týchto nových liekov sa pripisuje lekárom aj poľnohospodárom. „V Spojených štátoch sa antibiotiká často predpisujú aj vtedy, keď to nie je potrebné, a v mnohých iných krajinách sa ich bez uváženia predpisuje ešte viac,“ uvádza kniha Man and Microbes (Človek a mikróby). „Vo veľkých množstvách sa pridávajú do krmiva pre dobytok — nie kvôli liečeniu chorôb, ale na podporu rastu. To je jeden z hlavných dôvodov šírenia mikrobiálnej rezistencie.“ Podľa uvedenej knihy to môže viesť k tomu, že „sa nám vyčerpajú zásoby nových antibiotík“.

Keď však neberieme do úvahy obavy z mikróbov rezistentných voči antibiotikám, druhá polovica 20. storočia bola časom víťazstiev. Zdalo sa, že výskumníci v oblasti medicíny sú  schopní nájsť lieky prakticky proti akémukoľvek ochoreniu. A vakcíny dokonca poskytli vyhliadku na prevenciu chorôb.

Víťazstvá lekárskej vedy

„Najväčší úspech v oblasti verejného zdravia prinieslo očkovanie,“ uvádza The World Health Report 1999 (Svetová správa o zdraví 1999). Hromadné celosvetové očkovacie kampane zachránili už milióny životov. Celosvetový očkovací program pomohol odstrániť pravé kiahne — smrteľnú chorobu, ktorá si vyžiadala viac životov ako všetky vojny v 20. storočí dohromady — a podobná kampaň pomohla takmer úplne zlikvidovať detskú obrnu. (Pozri rámček „Víťazstvo nad kiahňami a detskou obrnou“.) Mnohé deti sú teraz zaočkované proti bežným chorobám, ktoré ohrozujú život.

Iné choroby boli potlačené obyčajnejšími metódami. Infekcie prenášané vodou, ako napríklad cholera, sú len zriedkakedy problémom tam, kde je náležitá hygiena a prístup k zdravotne vyhovujúcej vode. Lepšia dostupnosť lekárskej a nemocničnej starostlivosti v mnohých krajinách viedla k tomu, že väčšinu chorôb možno odhaliť a liečiť skôr, ako začnú ohrozovať život. K zlepšeniu verejného zdravia prispela aj lepšia strava a životné podmienky, ako aj presadenie zákonov o správnom zaobchádzaní s potravinami a o ich vhodnom skladovaní.

Odkedy vedci odhalili príčiny infekčných chorôb, štátne zdravotnícke inštitúcie mohli podnikať praktické kroky na zastavenie šírenia epidémií. Zamyslime sa aspoň nad jedným príkladom. Po prepuknutí bubonického moru v San Franciscu v roku 1907 zomrelo len málo ľudí, lebo mesto okamžite podniklo kampaň na vyhubenie potkanov, ktorých blchy prenášali mor. No v Indii tá istá choroba za 12 rokov od roku 1896 spôsobila smrť desiatich miliónov ľudí, lebo ešte nebola známa jej základná príčina.

Prehry v boji proti chorobám

Je jasné, že významné bitky v boji proti chorobám boli vyhraté. Ale z niektorých víťazstiev mali úžitok len bohatšie krajiny sveta. Liečiteľné choroby naďalej zabíjajú milióny ľudí — jednoducho pre nedostatok finančných prostriedkov. V rozvojových krajinách mnohí ľudia nemajú vhodné hygienické zariadenia, zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ani prístup k pitnej vode. Uspokojenie týchto základných potrieb sťažuje aj skutočnosť, že v rozvojových krajinách sa ľudia hromadne sťahujú z vidieka do veľkomiest. To sú faktory, pre ktoré podľa vyjadrenia Svetovej zdravotníckej organizácie chudobní ľudia sveta trpia chorobami „v nepomerne väčšej miere“.

Hlavnou príčinou tohto nepomeru v kvalite zdravia je ľahkomyseľná sebeckosť. „Ľuďom sa zdá, že niektoré z najhorších smrteľných infekcií na svete sú od nich ďaleko,“ uvádza kniha Man and Microbes. „Niektoré z nich sa vyskytujú len alebo hlavne v chudobných tropických a subtropických oblastiach.“ Bohaté rozvinuté krajiny a farmaceutické spoločnosti nemajú záujem vyčleniť prostriedky na liečbu týchto chorôb, lebo zrejme by z toho nemali priamy úžitok.

K šíreniu chorôb prispieva aj bezohľadné správanie ľudí. Túto tvrdú realitu najlepšie ilustruje prípad vírusu spôsobujúceho AIDS, ktorý sa prenáša z jedného človeka na druhého telovými tekutinami. Táto pandémia sa za niekoľko rokov rozšírila po celej zemi. (Pozri rámček „AIDS — pohroma súčasnosti“.) „Ľudia si to spôsobili sami,“ tvrdí epidemiológ Joe McCormick. „A to nie je moralizovanie, je to fakt.“

Ako ľudia nechtiac spolupracovali s vírusom spôsobujúcim AIDS? Kniha The Coming Plague (Blížiaca sa pohroma) uvádza zoznam nasledujúcich faktorov: sociálne zmeny — zvlášť striedanie sexuálnych partnerov — viedli k vlne pohlavne prenášaných chorôb, ktoré veľmi uľahčili tomuto vírusu, aby sa rozšíril a z jedného nakazeného človeka preniesol na mnohých ďalších. Rozšírené používanie už použitých infikovaných injekčných striekačiek v lekárskej praxi v rozvojových krajinách alebo  pri užívaní nezákonných drog malo podobné následky. Miliardový celosvetový obchod s krvou takisto umožnil vírusu AIDS, aby sa preniesol z jedného darcu krvi na desiatky príjemcov.

Ako sme už spomínali, nadmerné užívanie antibiotík a nedoužívanie ich potrebnej dávky prispelo k vývoju rezistentných mikróbov. Tento problém je vážny a stále sa zhoršuje. Stafylokoky — baktérie, ktoré často spôsobujú infekciu rán — bolo kedysi možné ľahko usmrtiť derivátmi penicilínu. Ale teraz sú tieto tradičné antibiotiká často neúčinné. Preto lekári musia používať novšie, drahšie antibiotiká, a tie si nemocnice v rozvojových krajinách len zriedkakedy môžu dovoliť. A aj tie najnovšie antibiotiká môžu byť v boji proti niektorým mikróbom neúčinné, a tak častejšie dochádza k nemocničným infekciám, na ktoré zomiera stále viac ľudí. Dr. Richard Krause, bývalý riaditeľ amerického Národného inštitútu pre alergie a infekčné choroby, otvorene opisuje súčasnú situáciu ako „epidémiu mikrobiálnej rezistencie“.

„Sme na tom dnes lepšie?“

Je zjavné, že ani dnes, na začiatku 21. storočia, hrozba chorôb nie je odstránená. Neustále šírenie AIDS, objavenie sa patogénov rezistentných voči liekom a znovu sa objavujúce dávne smrteľné choroby, ako je tuberkulóza a malária — to všetko svedčí o tom, že vojna proti chorobám ešte nie je vyhratá.

„Sme na tom dnes lepšie než pred sto rokmi?“ pýta sa držiteľ Nobelovej ceny Joshua Lederberg. „Vo väčšine ohľadov sme na tom horšie,“ odpovedá. „Podcenili sme mikróby a tento problém sa teraz stále vynára a prenasleduje nás.“ Možno tieto neúspechy prekonať odhodlaným úsilím lekárskej vedy a všetkých národov sveta? Budú hlavné infekčné choroby napokon odstránené, tak ako sa podarilo odstrániť pravé kiahne? Týmito otázkami sa zaoberá posledný článok.

[Rámček/obrázok na strane 8]

Víťazstvo nad kiahňami a detskou obrnou

Koncom októbra 1977 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vypátrala posledný známy prípad prirodzeného výskytu pravých kiahní. Ali Maow Maalin, nemocničný kuchár v Somálsku, dostal túto chorobu, ktorá však mala u neho ľahký priebeh, a za niekoľko týždňov sa uzdravil. Všetkých, ktorí s ním boli v kontakte, zaočkovali.

Dlhé dva roky lekári v napätí čakali. Tomu, kto by podal správu o ďalšom dokázanom „prípade rozvíjajúcich sa pravých kiahní“, bola ponúknutá odmena v hodnote 1000 amerických dolárov. Nikomu sa nepodarilo získať túto odmenu a 8. mája 1980 WHO oficiálne vyhlásila, že „svet a všetky jeho národy sa podarilo oslobodiť od pravých kiahní“. Len asi desať rokov predtým boli kiahne príčinou úmrtia približne dvoch miliónov ľudí ročne. Prvý raz v histórii bola závažná infekčná choroba odstránená. *

V prípade detskej obrny, choroby spôsobujúcej ochrnutie, boli vyhliadky podobné. V roku 1955 Jonas Salk vyrobil účinnú vakcínu proti detskej obrne a v Spojených štátoch i v iných krajinách sa začala očkovacia kampaň. Neskôr bola vyvinutá vakcína vo forme kvapiek a v roku 1988 WHO zaviedla celosvetový program na odstránenie detskej obrny.

„Keď sme v roku 1988 začali podnikať tieto kroky, detská obrna spôsobovala ochrnutie u viac ako 1000 detí denne,“ podáva správu Dr. Gro Harlem Brundtlandová, vtedajšia generálna riaditeľka WHO. „V roku 2001 bolo oveľa menej ako 1000 prípadov za celý rok.“ Detská obrna sa teraz vyskytuje v menej ako desiatich krajinách, ale na konečné odstránenie tejto choroby na týchto miestach budú potrebné ďalšie finančné prostriedky.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok]

Etiópsky chlapec dostáva vakcínu proti detskej obrne

[Prameň ilustrácie]

© WHO/​P. Virot

[Rámček/obrázok na strane 10]

AIDS — pohroma súčasnosti

AIDS sa stal novou celosvetovou hrozbou. Za 20 rokov, odkedy ľudia identifikovali tento vírus, sa ním nakazilo už viac ako 60 miliónov ľudí. A štátne zdravotnícke inštitúcie varujú, že pandémia AIDS je ešte stále „v úvodnej fáze“. Počet infikovaných „narastá viac, ako sme kedysi považovali za možné“, a následky v najviac postihnutých oblastiach sveta sú šokujúce.

„Veľká väčšina ľudí postihnutých HIV/​AIDS je v produktívnom veku,“ vysvetľuje správa OSN. Predpokladá sa, že následkom toho viacero krajín južnej Afriky príde do roku 2005 o 10 až 20 percent pracovnej sily. Správa tiež hovorí: „Priemerná očakávaná dĺžka života v subsaharskej Afrike je v súčasnosti 47 rokov. Bez AIDS by bola 62 rokov.“

Snahy nájsť vakcínu boli zatiaľ neúspešné a v rozvojových krajinách sveta len 4 percentá zo šiestich miliónov ľudí trpiacich na AIDS užíva lieky. V súčasnosti neexistuje liek, ktorým by bolo možné AIDS vyliečiť, a lekári sa obávajú, že táto choroba sa napokon naplno prejaví u väčšiny nakazených ľudí.

[Obrázok]

T-lymfocyty napadnuté vírusom HIV

[Prameň ilustrácie]

Godo-Foto

[Obrázok na strane 7]

Pracovník laboratória skúma odolný kmeň vírusu

[Prameň ilustrácie]

CDC/​Anthony Sanchez