Marco Polo putuje po hodvábnej ceste do Číny

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

Z galéry zakotvenej v Benátkach vystupujú na mólo traja muži. Nikto sa neponáhľa, aby ich privítal. Ich návrat domov po 24 rokoch v cudzine by sa zaobišiel bez povšimnutia, keby nebol taký nápadný ich podivný vzhľad. Boli v otrhaných šatách, kedysi ušitých z výborného hodvábu v mongolskom štýle, a podľa jedného zdroja, „správaním i prízvukom nejakým neopísateľným spôsobom pripomínali Tatárov, pričom takmer úplne zabudli svoj benátsky jazyk“. Týmito cestovateľmi sú Marco Polo, jeho otec a strýko. Píše sa rok 1295.

PRÍBEH Polovcov o ceste do vzdialeného Kataja, dnešnej Číny, sa zdal ich súčasníkom neuveriteľný. Marco vo svojich memoároch, ktoré sa pôvodne volali Popis sveta a neskôr Cesty Marca Pola alebo Milión, rozprával o neznámych civilizáciách oplývajúcich obrovským bohatstvom a tovarom, ktorý dychtivo vyhľadávali európski kupci. Jeho kniha mala mimoriadny vplyv na predstavivosť ľudí. Rukopisné verzie boli už po 25 rokoch od Marcovho návratu dostupné vo frankotaliančine, francúzštine, latinčine, toskánčine, benátskom nárečí a pravdepodobne v nemčine, čo bol nebývalý úspech, keďže išlo o stredovek. Dve storočia bola táto kniha odpisovaná ručne a od roku 1477 sa neustále tlačí v mnohých jazykoch. Marco Polo je asi najslávnejším Európanom, ktorý kedy cestoval po hodvábnej ceste do Číny. Prečo sa vydal na túto cestu? A možno veriť, že videl a robil všetko, čo tvrdil?

Benátski kupci

V 13. storočí sa mnohí benátski kupci usadili v Konštantínopole, v dnešnom Istanbule, a zbohatli tam. K nim patrili aj Niccolò a Maffeo Polovci, otec a strýko Marca. Asi v roku 1260 rozpredali svoj majetok, investovali ho do klenotov a vydali sa do Saraja na rieke Volge, ktorý bol hlavným mestom západného chanátu Mongolskej ríše. V obchode sa im darilo a ich majetok sa zdvojnásobil. Ale vojna im zabránila, aby sa vrátili domov, a tak zamierili, pravdepodobne na koňoch, na východ do veľkého obchodného mesta Buchara, ktoré ležalo na území dnešného Uzbekistanu.

V Buchare museli pre nepokoje zostať tri roky, až kým tadiaľ neprechádzali vyslanci, ktorí išli ku Chubilajovi — Veľkému chánovi všetkých Mongolov, ktorého ríša sa rozkladala od Kórey po Poľsko. Vyslanci pozvali Niccola a Maffea, aby išli s nimi, pretože ako napísal Marco, Veľký chán ešte nikdy nevidel nijakého „Latina“ — čo  pravdepodobne znamená Juhoeurópana — a rád by si s nimi pohovoril. Bratom Polovcom trvalo rok, kým sa dostali na dvor chána Chubilaja, ktorý bol vnukom Džingischána, zakladateľa Mongolskej ríše.

Veľký chán dvoch bratov privítal a položil im mnoho otázok o Západe. Potom im dal zlatú tabuľku, ktorá im mala slúžiť ako sprievodný list na spiatočnej ceste, a zveril im list pre pápeža, v ktorom ho žiadal, aby poslal „asi sto múdrych mužov, vzdelaných v zákone Kristovom a dobre oboznámených so siedmimi umeniami, aby učili [Chubilajových] ľudí“.

Medzitým sa narodil Marco. Keď sa prvý raz v roku 1269 stretol s otcom, mal 15 rokov. Niccolò a Maffeo sa po návrate do „kresťanského“ sveta dozvedeli, že pápež Klement IV. zomrel. Čakali na jeho nástupcu, ale toto medzivládie trvalo tri roky a bolo najdlhšie v histórii. Po dvoch rokoch čakania sa v roku 1271 opäť vydali na cestu k Veľkému chánovi a zobrali so sebou aj 17-ročného Marca.

Marcova cesta

V palestínskom meste Akko sa Polovci stretli s významným cirkevným politikom Teobaldom Viscontim, ktorý im dal listy pre Veľkého chána a v nich vysvetlil, prečo Polovci nemohli vybaviť jeho žiadosť o sto múdrych mužov. Už boli v Malej Ázii, keď sa dopočuli, že za pápeža bol zvolený sám Visconti, a preto sa vrátili k nemu do Akka. Nový pápež, Gregor X., však nevyslal sto mudrcov, ale len dvoch mníchov, ktorým udelil právomoc vysväcovať kňazov a biskupov a dal im potrebné poverovacie listiny i dary pre chána. Výprava sa zase vydala na cestu, ale onedlho mnísi dostali strach z vojen, ktoré zúrili v tej oblasti, a tak sa radšej vrátili. No Polovci sa nevzdali.

Cestovali krajinami dnes známymi ako Turecko a Irán a zišli k Perzskému zálivu, odkiaľ chceli ďalej pokračovať po mori. Ale usúdili, že lode nie sú vhodné na plavbu, že sú to „biedne vraky... len zviazané povrazom“, a preto sa rozhodli pre putovanie po pevnine. Obrátili sa na severovýchod a cestou prekonali nedozerné pustatiny, rozsiahle horské pásma, zelené planiny a bohaté pastviny Afganistanu, ako aj pohorie Pamír, až prišli do Kašgaru, ktorý dnes leží v čínskej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang. Ďalej postupovali po starovekej karavánovej ceste južne od Tarímskej panvy a púšte Gobi, až dorazili do Chánbalyku,  dnešného Pekingu. Celá cesta, na ktorej čelili nepriazni počasia a na ktorej Marco prekonal bližšie neurčenú chorobu, im trvala tri a pol roka.

Marco si v priebehu cesty všíma zvláštnosti — vrch, na ktorom vraj v Arménsku pristál Noachov koráb, údajnú hrobku troch mágov v Perzii, krajiny tuhého mrazu a večnej tmy na ďalekom severe. Marco je prvý autor, ktorý sa v európskej literatúre zmieňuje o rope. Odhaľuje, že „salamander“ ani zďaleka nie je vlna nejakého zvieraťa odolného proti ohňu, ako ľudia verili, ale že je to minerál, azbest,  ktorý sa nachádza v Ujgurskej oblasti Sin-ťiang. Hovorí, že čierne kamene, ktoré horia — teda uhlie —, sa v Číne nachádzajú v takom množstve, že ľudia tam môžu mať horúce kúpele každý deň. Kdekoľvek sa pohybuje, všíma si aj ozdoby, stravu a nápoje — zvlášť kumys, mongolský kvasený nápoj z kobylieho mlieka —, ako aj náboženské a magické rituály, remeselníkov a predajcov tovaru. Úplnou novinkou sú preňho papierové peniaze, ktoré sa používajú v ríši Veľkého chána.

Marco nikdy neodhaľuje svoje myšlienky, ale objektívne rozpráva, čo vidí alebo počuje. Môžeme len hádať, ako sa cítil, keď ich napadli lupiči, ktorí zajali niekoľkých jeho spoločníkov a iných zabili.

V službách chána Chubilaja?

Marco tvrdí, že Polovci boli v službách Veľkého chána Chubilaja 17 rokov. Počas tohto obdobia ho Veľký chán často vysielal do vzdialených častí ríše na prieskumné cesty. Marco dokonca spravoval územie dnešného mesta Jang-čou v provincii Ťiang-su.

O tom, či je celé Marcovo rozprávanie pravdivé, sa vedú polemiky. Mongoli nedôverovali Číňanom, ktorých si podmanili, a najímali si cudzincov, aby vládli v ich ríši. Ale zdá sa nepravdepodobné, že by sa nevzdelaný muž, akým bol Marco, mohol stať správcom. Možno svoje postavenie zveličil. Odborníci sú však ochotní uznať, že mohol byť „užitočným vyslancom na určitom stupni spoločenského rebríčka“.

Marcovi sa však podarilo vytvoriť úchvatný obraz miest s nevýslovným bohatstvom a s pohanskými a podivnými zvykmi patriacimi k svetu, ktorý Európa úplne prehliadala alebo poznala iba z povestí a chýrov. Mohli skutočne existovať také početné civilizácie, bohatšie ako európska? Zdalo sa to nemožné.

Palác Veľkého chána bol „najväčším palácom, aký kedy jestvoval,“ povedal Marco. „Stavba je zároveň taká obrovská, taká skvostná a taká krásna, že žiaden človek na zemi by nemohol vytvoriť nič lepšie.“ Steny paláca boli pokryté zlatom a striebrom a boli na nich pozlátené reliéfy drakov, zvierat, vtákov, rytierov a bôžikov. Jeho majestátna strecha v červenej, žltej, zelenej a modrej farbe žiarila ako krištáľ. Nádherné palácové parky boli plné zvierat každého druhu.

Na rozdiel od krivolakých uličiek stredovekej Európy boli ulice v Chánbalyku také rovné a široké, že od jedného mestského múru bolo vidieť k druhému. Sem „privážali drahší a vzácnejší tovar a v neporovnateľne väčšom množstve... než do ktoréhokoľvek iného mesta na svete,“ hovorí Benátčan. „Neprejde jediný deň v roku, aby do mesta nedoviezli 1000 kár naložených len hodvábom.“

Pozoruhodný bol aj počet lodí, ktoré sa plavili po rieke Jang-c’-ťiang, jednej z najdlhších riek na svete. Marco odhaduje, že v prístave Sinžu určite kotvilo až 15 000 lodí.

K mongolským zvykom, o ktorých sa Marco zmieňuje, patrí aj sobášenie mŕtvych detí. Ak jedna rodina stratila syna, ktorý mal najmenej štyri roky, a iná rodina stratila dcéru v rovnakom  veku, otcovia sa mohli rozhodnúť, že mŕtve deti zosobášia, a tak uzavrú manželskú zmluvu a urobia veľkú hostinu. Obetovali jedlo a pálili papierové zobrazenia otrokov, peňazí a domáceho náčinia, lebo boli presvedčení, že „manželia“ to všetko budú vlastniť „na druhom svete“.

Na Marca veľmi zapôsobilo mongolské vojnové umenie, spôsob vlády a náboženská tolerancia. K výdobytkom v sociálnej a ekonomickej oblasti patrili pomoc chudobným a chorým, hliadky proti požiaru a nepokojom, zásoby v sýpkach na zmiernenie núdze po povodniach a poštová sieť pre rýchlu komunikáciu.

Napriek tomu, že Marco vedel o pokusoch Mongolov vpadnúť do Japonska, netvrdil, že tam bol. Ale uvádza, že v Japonsku mali toľko zlata, že aj strecha bola zo zlata a bol ním vydláždený celý cisársky palác. Marcova zmienka je jedinou zmienkou o Japonsku v európskych písomnostiach do 16. storočia.

Marcova kniha po stáročia vzbudzovala údiv, no bola aj na posmech. Dnešní odborníci ju po zvážení všetkých nepresností charakterizujú ako „neprekonaný opis“ Chubilajovej ríše na jej vrchole.

Návrat do Benátok

Polovci odišli z Číny asi v roku 1292. Marco hovorí, že výprava podstúpila cestu dlhú 21 mesiacov, ktorá sa začala v dnešnom Čchuan-čou, viedla cez Vietnam, Malajský polostrov, Sumatru a Srí Lanku a potom postupovala popri indickom pobreží do Perzie. Posledná etapa cesty viedla cez Konštantínopol a skončila sa v Benátkach. Keďže boli preč 24 rokov, nie je ťažké si predstaviť, že príbuzní ich horko-ťažko spoznali. Vtedy mal Marco 41 alebo 42 rokov.

Je ťažké odhadnúť, aké vzdialenosti Marco precestoval. Jeden pisateľ, ktorý sa nedávno pokúsil ísť po Marcových stopách, precestoval vyše 10 000 kilometrov len medzi Iránom a Čínou. Aj s pomocou moderných dopravných prostriedkov to bol výkon spojený s množstvom ťažkostí.

Hovorí sa, že Marco nadiktoval svoju knihu v roku 1298 istému Rustichellovi v janovskom väzení. Podľa tradície Marca zajali, keď velil benátskej galére v námornej bitke s Janovom, ktorý bol vo vojne s Benátkami. Rustichello bol jeho spoluväzňom a mal skúsenosti s písaním prozaických príbehov vo francúzštine alebo vo frankotaliančine, a tak ho Marcova spoločnosť očividne podnietila k písaniu.

Marco bol prepustený na slobodu pravdepodobne v roku 1299, keď Benátky uzavreli s Janovom mier. Vrátil sa do Benátok, oženil sa a mal tri dcéry. Zomrel v roku 1324 vo svojom rodnom meste, keď mal 69 rokov.

Niektorí ľudia stále pochybujú o tom, či Marco robil všetko, čo tvrdil, alebo či len jednoducho neprerozprával príbehy, ktoré počul od iných cestovateľov. Ale bez ohľadu na pôvod zdrojov Marcovej knihy Popis sveta odborníci uznávajú jej hodnotu. Jeden historik hovorí: „Nikdy predtým ani potom nedal jeden človek Európe taký obrovský súbor nových geografických poznatkov.“ Kniha Marca Pola ostáva svedectvom toho, že človeka vždy fascinovalo cestovanie, spoznávanie nových miest a vzdialených krajín.

[Mapa na stranách 24, 25]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Marcova cesta do Číny

Putovanie po Číne

Cesta domov

TALIANSKO

Janov

Benátky

TURECKO

Istanbul (Konštantínopol)

Trabzon

Akko

(Saraj)

GRUZÍNSKO

Ararat

IRÁN (PERZIA)

Perzský záliv

AFGANISTAN

UZBEKISTAN

Buchara

PAMÍR

Kašgar

TARÍMSKA PANVA

PÚŠŤ GOBI

MONGOLSKO

(KÓREA)

ČÍNA (KATAJ)

Peking (Chánbalyk)

Jang-čou

Jang-c’-ťiang

Čchuan-čou

MJANMARSKO

VIETNAM

MALAJSKÝ POLOSTROV

SUMATRA

SRÍ LANKA

INDIA

[Prameň ilustrácie]

Mapa: Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázok na strane 24]

Benátky

[Obrázok na stranách 24, 25]

Ararat

[Prameň ilustrácie]

Robert Azzi/​Saudi Aramco World/​PADIA

[Obrázok na strane 24]

Mongolská žena

[Prameň ilustrácie]

C. Ursillo/​Robertstock.com

[Obrázok na stranách 24, 25]

Muž s člnom, Mjanmarsko

[Obrázok na strane 25]

Veľký čínsky múr

[Obrázok na strane 25]

Peking

[Obrázok na strane 25]

Vietnam

[Obrázok na strane 25]

Indické korenie

[Obrázky na strane 26]

Čínski jazdci, chán Chubilaj, rieka Jang-c’-ťiang

[Pramene ilustrácií]

Jazdci: Tor Eigeland/​Saudi Aramco World/​PADIA; chán Chubilaj: Collection of the National Palace Museum, Taiwan; rieka Jang-c’-ťiang: © Chris Stowers/​Panos Pictures

[Prameň ilustrácie na strane 23]

© Michael S. Yamashita/​CORBIS

[Prameň ilustrácie na strane 27]

© 1996 Visual Language