Prečo niektorí vedci veria v Boha

VEDA neustále odhaľuje nové tajomstvá vesmíru a života na našej planéte. Napriek tomu vedci i laici stále stoja pred takými základnými otázkami, ako napríklad: Ako vznikol vesmír? Čo existovalo predtým? Prečo sa zdá, že vesmír je zámerne skonštruovaný tak, aby tu mohol existovať život? A ako tu na zemi vlastne život vznikol?

Veda dodnes nedokázala dať uspokojivé odpovede na tieto otázky. Niektorí už pochybujú o tom, že na ne niekedy nájde odpoveď. Preto mnohí prehodnocujú svoje postoje a názory. Zamyslime sa nad troma záhadami, ktoré vedú niektorých vedcov k tomu, aby uvažovali o existencii Stvoriteľa.

Presne nastavený vesmír — vec náhody?

Jedna z hlavných nezodpovedaných otázok súvisí s presným nastavením nášho vesmíru. Prečo sú vo vesmíre nemenné fyzikálne zákony a prírodné konštanty, ktoré sú nastavené tak presne a ideálne, aby mohla existovať taká planéta, ako je naša, a všetok život na nej?

O aké nastavenie vesmíru ide? Zamyslime sa napríklad nad presným nastavením štyroch základných síl prírody: elektromagnetickej sily, gravitačnej sily, silnej interakcie a slabej interakcie. * Tieto sily vplývajú na každý objekt vo vesmíre. Sú pevne stanovené a vzájomne vyvážené tak presne, že aj pri ich nepatrnej zmene by bol vesmír bez života.

Mnohým uvažujúcim ľuďom nestačí na vysvetlenie tejto presnosti tvrdenie, že to všetko je len vecou náhody. Fyzik John Polkinghorne, ktorý pôsobil na Cambridgeskej univerzite, dospel k takémuto záveru: „Keď si uvedomíte, že zákony prírody musia byť neuveriteľne presne zosúladené, aby vznikol vesmír, aký vidíme, do mysle sa vám tlačí myšlienka, že vesmír tu nie je len tak náhodou, ale jeho vznik je výsledkom nejakého zámeru.“

Austrálsky fyzik Paul Davies vyjadril podobnú myšlienku: „Niet pochýb o tom, že mnohí vedci... sa vysmievajú predstave, že by mohol existovať Boh, alebo aspoň neosobný tvorivý princíp.“ Potom dodal: „Ja osobne sa nepripájam k ich výsmechu... Nemôžem veriť tomu, že naša existencia vo vesmíre je iba hrou osudu... náhodným javom v úžasnej kozmickej dráme.“

Ďalší problém — zložitosť

Druhý problém, ktorý riešia dnešní vedci, sa týka nesmiernej zložitosti sveta okolo nás. Zo skúsenosti vieme, že čím je niečo zložitejšie, tým je menej pravdepodobné, že sa to udeje náhodou. Zamyslime sa nad jedným príkladom.

 Existuje veľké množstvo chemických reakcií, ktoré sa musia odohrať v presnom časovom slede, aby vznikla DNA, stavebná jednotka života. Dr. Frank Salisbury z Utahskej štátnej univerzity v USA pred troma desaťročiami vypočítal pravdepodobnosť samovoľného vzniku základnej molekuly DNA nevyhnutnej na vznik života. Jeho výpočet odhalil, že táto pravdepodobnosť je taká malá, že sa to považuje za matematicky nemožné. *

Zložitosť vystupuje do popredia zvlášť pri živých organizmoch so zložitými orgánmi, ktoré by im boli zbytočné bez iných zložitých orgánov. Rozoberme si príklad reprodukcie.

Evolučné teórie tvrdia, že ako sa živé organizmy stále rozmnožovali, stávali sa čoraz zložitejšími. V určitom bode sa však samičkám museli vyvinúť reprodukčné bunky, ktoré si vyžadovali oplodnenie zodpovedajúcimi samčími reprodukčnými bunkami. Aby potomkovia mali správny počet chromozómov, reprodukčné bunky oboch rodičov prechádzajú pozoruhodným procesom nazývaným meióza, pri ktorom v nich zostáva len polovica zvyčajného počtu chromozómov. Tento proces zabraňuje tomu, že by potomkovia mali priveľa chromozómov.

Takýto proces musel začať naraz prebiehať pri mnohých živočíšnych druhoch. Ako sa „prvá matka“ každého z týchto druhov dostala k plne vyvinutému „prvému otcovi“, aby mohla mať potomstvo? Ako sa dosiahlo, že sa v prípade oboch, samca i samice, naraz znížil počet chromozómov v reprodukčných bunkách na polovicu, aby bolo ich potomstvo zdravé a zdedilo určité charakteristické črty po oboch rodičoch? A ak sa tento spôsob reprodukcie vyvíjal postupne, ako mohol samec či samica všetkých tých druhov prežiť, kým by jeho partner alebo partnerka ešte nemali túto životne dôležitú funkciu plne vyvinutú?

Pravdepodobnosť, že v prípade samca i samice vznikol tento prepojený spôsob reprodukcie čírou náhodou, by bola aj pri jednom druhu taká malá, že by sa nedala vyčísliť. Pravdepodobnosť, že sa to tak udialo pri jednom druhu za druhým, nie je ani možné logicky vysvetliť. Môže túto zložitosť aspoň teoreticky vysvetliť evolučný proces? Mohli náhodné, neriadené, bezcieľne udalosti viesť k vzniku takých zložitých, navzájom závislých systémov? Živé organizmy majú mnoho znakov, ktoré si vyžadovali predvídavosť a plánovanie — a teda inteligentného Plánovača.

K takémuto záveru prichádzajú mnohí učenci. Napríklad matematik William A. Dembski napísal, že „inteligentný projekt“ zjavný z „pozorovateľných čŕt sveta prírody... možno uspokojivo vysvetliť len inteligentnými príčinami“. Molekulárneho biochemika Michaela Beheho dôkazy priviedli k takémuto záveru: „Môžete byť dobrým katolíkom a veriť darvinizmu. Ale z hľadiska biochémie je stále ťažšie byť uvažujúcim vedcom a veriť tejto teórii.“

 „Chýbajúce“ svedectvo skamenelín

Tretia záhada, ktorá predstavuje pre niektorých vedcov problém, súvisí so skamenelinami. Ak evolúcia prebiehala celé veky, je logické očakávať, že sa nájde veľké množstvo organizmov na rôznom stupni vývoja, teda medzičlánkov medzi hlavnými formami živých organizmov. Nespočetné skameneliny objavené od čias Darwina však v tomto ohľade nesplnili očakávania. Vyjadrenie chýbajúce medzičlánky je naozaj výstižné — tieto medzičlánky stále chýbajú!

Viacero vedcov preto prichádza k záveru, že dôkazy v prospech evolúcie sú príliš slabé a nedokazujú, že život sa naozaj vyvíjal. Luther D. Sutherland, inžinier zaoberajúci sa kozmickými letmi, vo svojej knihe Darwin’s Enigma napísal: „Vedecké dôkazy ukazujú, že vždy, keď sa na zemi prvý raz objavil nejaký podstatne odlišný druh — od jednobunkových prvokov až po človeka —, bol úplne vyvinutý a aj jeho orgány a stavba tela boli úplné a plne funkčné. Táto skutočnosť nevyhnutne vedie k záveru, že predtým ako sa  na zemi objavil život, bola tu nejaká skoršia inteligencia.“

Naproti tomu nájdené skameneliny presne súhlasia s celkovým poradím, v akom sa objavili jednotlivé formy života podľa biblickej knihy Genezis. Donald E. Chittick, fyzikálny chemik, ktorý získal doktorát na Oregonskej štátnej univerzite, poznamenáva: „Nezaujatý pohľad na skameneliny vedie človeka k záveru, že zvieratá sa rozmnožovali podľa svojho druhu, ako uvádza Genezis. Nemenili sa z jedného druhu na iný. Tak ako to bolo za čias Darwina, aj dnes dôkazy súhlasia so správou Genezis o priamom stvorení. Zvieratá a rastliny sa naďalej rozmnožujú podľa svojho druhu. V skutočnosti rozpor medzi paleontológiou (štúdiom skamenelín) a darvinizmom je taký veľký, že niektorí vedci si začínajú myslieť, že medzičlánky sa nikdy nenájdu.“

Zoči-voči dôkazom

Uvedené otázky sú len špičkou ľadovca nezodpovedaných otázok, ktoré sú hádankou pre tých, ktorí odmietajú dôkazy existencie Stvoriteľa. Niektorí vedci si uvedomujú, že odmietanie Boha nie je cesta, ktorou sa ľudia vydali na základe rukolapných dôkazov a po starostlivom logickom zvážení, ale je to cesta, ktorou sa vydali na základe svojich predpokladov a dohadov preto, lebo sa ňou chceli vydať.

Z toho dôvodu astronóm Allan Sandage po svojom celoživotnom úspešnom výskume a práci v oblasti vedy povedal: „Moje vedecké štúdium ma priviedlo k záveru, že svet je oveľa zložitejší, než je možné vysvetliť pomocou vedy. Tajomstvo jestvovania možno vysvetliť len existenciou niečoho nadprirodzeného.“

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Otázky, ktoré sú pre vedcov záhadou

▪ Ako to, že štyri základné sily prírody sú nastavené s prekvapujúcou presnosťou tak, aby mohol existovať vesmír a život?

▪ Ako možno vysvetliť nesmiernu a často neredukovateľnú zložitosť živých organizmov?

▪ Prečo skameneliny neposkytli jednoznačné dôkazy, že existovali organizmy na rôznom stupni vývoja, čiže medzičlánky medzi hlavnými formami živých organizmov?

[Rámček na strane 8]

Čírou náhodou?

Keď sa na obálke časopisu National Geographic nedávno objavila fotografia zobrazujúca láskyplné puto medzi matkou a dieťaťom, jeden čitateľ do redakcie napísal: „Obrázok matky s dieťaťom na obálke je naozaj majstrovským dielom. Nepochopím, ako sa môže niekto pozerať na rozkošné dieťatko, ktoré iba deväť mesiacov predtým bolo vajíčkom veľkosti špendlíkovej hlavičky, a myslieť si, že tento úžasný vývin je výsledkom slepej, náhodnej súhry okolností.“

Mnohí by s týmto čitateľom súhlasili. Profesor Dr. Gerald Schroeder, ktorý kedysi vyučoval jadrovú fyziku, prirovnáva pravdepodobnosť náhodného vzniku vesmíru a života v ňom k pravdepodobnosti, že vyhráte v lotérii tri razy za sebou: „Skôr ako si vyzdvihnete svoju tretiu výhru, budete na ceste do väzenia za to, že ste zmanipulovali výsledky. Pravdepodobnosť výhry tri razy za sebou alebo hoci aj tri razy za život je taká malá, že škoda o nej uvažovať.“

[Obrázky na strane 7]

Ak by tieto štyri sily neboli presne nastavené a vzájomne vyvážené, nebol by možný život

Slabá interakcia zabezpečuje, že plyny na našom slnku sa spaľujú plynule

Gravitačná sila priťahuje predmety k zemi

Silná interakcia drží častice v jadre atómov pohromade

Elektromagnetická sila je zodpovedná za vznik bleskov

[Obrázky na strane 7]

Ako by náhodné sily mohli viesť k vzniku niečoho takého zložitého, ako je jediná bunka s DNA, nie to ešte k vzniku človeka?

[Obrázky na strane 8]

Skameneliny nedokázali, že život sa vyvíjal