Vojnové útrapy ma pripravili na život

ROZPRÁVA ERNST KRÖMER

„Tak toto je vaša izba.“ Týmito slovami ma s mojím partnerom privítali v Gabone v západnej Afrike. Do izby sa nezmestilo nič okrem jedného matraca. Bývali sme v nej šesť mesiacov.

ŽIVOT na farme počas druhej svetovej vojny ma pripravil na ťažké podmienky v budúcnosti. Keď v roku 1939 vypukla vojna, nacistické Nemecko rýchlo obsadilo Poľsko. Mal som vtedy štyri roky. Vyrastal som v rodine s mladším bratom a sestrou a dvoma staršími sestrami. Otec nám hovorieval, aby sme sa pripravili na ťažké časy, ak Nemecko prehrá vojnu.

Bývali sme v malej nemeckej dedine Löwenstein v Dolnom Sliezsku, ktoré teraz patrí Poľsku. Na našej farme, ktorá mala rozlohu 25 hektárov, sme pestovali obilie a chovali dobytok. Otec pracoval aj ako správca pre farmárov v tej oblasti. Keď nacisti prevzali kontrolu nad Sliezskom, využívali otca, aby im zabezpečil medzi farmármi podporu vo vojne.

Otec slúžil v prvej svetovej vojne v jazdectve a teraz pracoval v nacistickej štátnej správe, takže sa vyhol odvodu. Rodičia už dávno vystúpili z cirkvi, pretože boli sklamaní zo správania duchovenstva počas vojny. Preto som vyrastal bez akéhokoľvek záujmu o náboženstvo.

V roku 1941 som začal chodiť do školy, ale vôbec som školu nemal rád. Mal som pocit, že sú aj zaujímavejšie činnosti ako pozerať sa na tabuľu. Koncom roku 1944, len šesť mesiacov pred skončením vojny, obkľúčili Rusi Vroclav, hlavné mesto Dolného Sliezska. Jeden sobotný večer sme zo vzdialenosti 50 kilometrov videli, ako celé mesto osvetľujú mínometné strely a výbuchy bômb zhadzovaných z lietadiel. Zanedlho sme museli utiecť do hôr. Keď sa vojna skončila, vrátili sme sa do Löwensteinu.

Po vojne

Vojnu vystriedali kruté časy. Ženy boli znásilňované a rabovanie bolo na dennom poriadku. Väčšinu nášho dobytka ukradli.

V júli 1945 bol otec zatknutý. Po siedmich nociach brutálneho vypočúvania bol prepustený. O tri mesiace bol opäť zatknutý a potom ho niekam odviezli. Odvtedy sme ho nevideli. Dvaja Poliaci nám zabrali farmu a tvrdili, že sú jej vlastníkmi. V apríli 1946 bolo všetkým Nemcom v dedine oznámené, že majú  odísť a že si so sebou môžu zobrať len to, čo sami unesú.

Matka na to bola pripravená, a preto nerobila paniku. Mala veľký kôš na kolieskach, v ktorom boli posteľné prikrývky, a každý z nás mal plecniak s nevyhnutnými vecami. Poľská domobrana nás nahnala do dobytčích vagónov — v každom bolo 30 ľudí. Asi o dva týždne sme dorazili do cieľa našej cesty v severozápadnom Nemecku neďaleko Holandska.

Vláda nám pridelila na jednej farme vzdialenej asi 8 kilometrov od Quakenbrücku dve izby, kde sme mali bývať aj s našimi príbuznými — dokopy nás bolo 19. Časom dostali niektorí z nášho širokého príbuzenstva miesto na iných farmách, a tak sme sa už nemuseli tlačiť.

Matka prinášala kvôli nám deťom veľké obete. Často ani nejedla, len aby sme sa mohli najesť my. Počas prvej zimy sme mali nedostatok dreva na kúrenie. Steny a stropy boli pokryté hrubou vrstvou ľadu a naše izby vyzerali ako ľadová jaskyňa. Našťastie sme mali teplé prikrývky, a tak sme to prežili.

Stretávam sa so svedkami

Približne v roku 1949 matka dostala od jednej mojej tety Strážnu vežu. Článok v časopise jej pripomenul, ako počas vojny Hitler v rozhlase odsudzoval akúsi ‚háveď‘, ktorá predpovedala pád Nemecka. Matka bola zvedavá, kto sú tí ľudia. Keď v Strážnej veži čítala, že sú to Jehovovi svedkovia, podnietilo to jej záujem a rozhodla sa, že s nimi bude študovať Bibliu.

V jeden aprílový deň roku 1954 som sa zoznámil s manželskou dvojicou svedkov, ktorí študovali s mojou matkou. Po štúdiu som od nich prijal brožúrku Môžeš žiť večne v šťastí na zemi? a predplatil som si Strážnu vežu. Po prečítaní brožúrky som vedel, že som našiel pravdu. Preto som dal brožúrku prečítať aj mojej zamestnávateľke. Keď som sa jej spýtal, čo si o tom myslí, povedala: „Sú tam veľmi dobré myšlienky, ale je to príliš pekné na to, aby to bola pravda. Jednoducho tomu nemôžem veriť.“

„Ja som si však istý, že je to pravda,“ povedal som, „a budem sa tomu venovať.“ Pochybovačne pokrútila hlavou a povedala: „Toto posolstvo je pre miernych ľudí. Ty si príliš divoký na to, aby si sa stal svedkom.“ Ale ja som začal vo svojom živote robiť zmeny.

Hoci v okolí neboli žiadni svedkovia, študoval som sám a každý týždeň som chodil na zhromaždenia asi 10 kilometrov na bicykli. Neskôr som išiel na krajský zjazd, kde sa stretlo mnoho zborov Jehovových svedkov, aby uctievali Boha. Tam som po prvýkrát s druhými verejne zvestoval. Onedlho som chodil do služby pravidelne. Dňa 14. júla 1954 som sa dal s matkou pokrstiť. Neskôr sa vo veku 80 rokov stala svedkyňou aj moja stará mama z matkinej strany.

Pracoval som na jednej farme a vyžadovalo si to príliš veľa času. Preto som odtiaľ odišiel a zamestnal som sa v lesnej rezervácii. Naša rodina sa potom presťahovala do Reutlingenu, malého mesta pri Stuttgarte. Tam sa aj moja mladšia sestra Ingrid ako jediná zo súrodencov stala svedkyňou.

Služba celým časom

V roku 1957 matka konečne dosiahla, že otec bol oficiálne vyhlásený za mŕtveho. Vďaka tomu začala dostávať dôchodok, a tak bola schopná postarať sa o seba bez mojej finančnej pomoci. Keďže som už nemal takéto záväzky voči rodine, našiel som si prácu na čiastočný úväzok a v apríli 1957 som začal so službou celým časom ako priekopník. Neskôr som dostal pozvanie slúžiť ako zvláštny priekopník. Keď sa to dopočul jeden brat, pozval ma do svojej kancelárie a povedal mi: „Som si istý, že by si uvítal malú pomoc.“ Potom mi dal 500 nemeckých mariek. Kúpil som si potrebné oblečenie a ešte mi zostalo 200 mariek.

V roku 1960 som sa dal k dispozícii pre službu v Rakúsku, kde som sa tešil zo zvestovania v dedinke Scheibbs a krátko aj v meste Linz.  Ale neskôr v tom roku som mal vážnu nehodu na motorke a zlomil som si pravú nohu. Po niekoľkých operáciách som mohol pokračovať vo svojom pridelení. V roku 1962 som sa však musel vrátiť do Reutlingenu, aby som vyriešil svoje imigračné problémy. Tam som podstúpil ďalšiu operáciu, aby mi z nohy vybrali kovový prút, ktorý mi tam dali predtým. Na šesť mesiacov som prerušil priekopnícku službu, aby som si zarobil peniaze na výdavky spojené s operáciou.

Keď bol cestujúci dozorca na návšteve zboru, v ktorom som slúžil, navrhol mi, aby som si podal prihlášku do odbočky Jehovových svedkov, ktorá sa vtedy nachádzala vo Wiesbadene. Urobil som tak a o dva týždne som dostal telegram, v ktorom písali, aby som čo najskôr prišiel. O týždeň, v máji 1963, som už bol v nemeckej odbočke nazývanej Bétel a pracoval som na rotačke, na ktorej sa tlačili časopisy.

Učím sa nové jazyky

Bétel bol tým najlepším miestom, na akom som kedy žil, a rýchlo som si zvykol na ťažkú prácu. V roku 1965 som navštívil Španielsko a tajne som so sebou priniesol biblickú literatúru, pretože zvestovateľské dielo tam bolo v tom čase zakázané. Táto návšteva vo mne vzbudila túžbu naučiť sa cudzí jazyk a rozhodol som sa pre angličtinu. Na učenie som využíval každú príležitosť. Približne v tom čase vznikla v Nemecku prvá anglická skupina a začal som do nej chodiť aj ja. Keď som si prvýkrát pripravoval článok v angličtine na štúdium Strážnej veže, trvalo mi to sedem hodín. Druhýkrát mi to trvalo päť hodín a to bolo znakom, že robím pokrok.

V roku 1966 som dostal pozvanie do 43. triedy Gileádu, školy v Spojených štátoch, v ktorej sa školia Jehovovi svedkovia na misionársku prácu. Po graduácii sme boli v apríli 1967 s Güntherom Reschkem pridelení do Gabonu v západnej Afrike. Keď sme prišli do Librevillu, hlavného mesta Gabonu, boli sme ubytovaní v maličkej miestnosti opísanej v úvode a šaty sme si vešali v jedálni. O šesť mesiacov sme sa presťahovali do iného misionárskeho domova.

Najväčším problémom v Gabone bolo pre mňa naučiť sa po francúzsky. Po intenzívnom úsilí som francúzsky nakoniec začal ako-tak hovoriť. V roku 1970 bolo kazateľské dielo v Gabone náhle zakázané a my misionári sme boli upozornení, že do dvoch týždňov musíme opustiť krajinu.

V Stredoafrickej republike

Spolu s ďalšími misionármi som bol pridelený do Stredoafrickej republiky. Úradným jazykom tam bola francúzština, ale väčšina obyvateľstva hovorila iba jazykom sango, a preto sme sa ho museli naučiť, aby sme mohli zvestovať. Mali sme zriadiť misionársky domov v meste Bambari, ktoré bolo vzdialené  asi 300 kilometrov od hlavného mesta Bangui. V Bambari nebola ani elektrina, ani tečúca voda, ale boli tam dva zbory, ktoré potrebovali našu pomoc. Vďaka skúsenostiam z obdobia vojny v Európe som sa ľahšie vyrovnal so životnými podmienkami v Bambari a na ďalších miestach.

Po dvoch rokoch v Bambari som bol poverený navštevovať zbory ako cestujúci dozorca. V krajine bolo asi 40 zborov a v každom pridelenom zbore som strávil týždeň. Mal som malé auto, ale keď boli prašné cesty vo veľmi zlom stave, využíval som verejnú dopravu.

Jediné miesto v celej krajine, kde si človek mohol dať opraviť auto, bolo Bangui. Keďže som v rámci služby musel podnikať dlhé cesty, kúpil som si knihy o oprave áut, nejaké náradie a väčšinou som si auto opravoval sám. Raz mi prasklo ložiskové teleso hnacieho hriadeľa a auto bolo nepojazdné. Najbližšie ľudské obydlie bolo vzdialené asi 60 kilometrov. V lese som si odrezal kus tvrdého dreva a urobil som z neho ložiskové teleso. Dal som tam veľa vazelíny a upevnil som ho pomocou drôtu. Potom som mohol pokračovať v ceste.

Služba v buši bola mimoriadne náročná, pretože len málokto vedel čítať alebo písať. V istom zbore vedel čítať len jeden človek a aj ten mal poruchu reči. Štúdium Strážnej veže bolo nezvyčajne náročné, ale veľmi to posilňovalo moju vieru, keď som videl, ako sa zbor úprimne snaží pochopiť myšlienky, o ktorých sa uvažovalo.

Po štúdiu som sa spýtal bratov, aký úžitok majú zo štúdia, ktorému plne nerozumejú. To, čo mi odpovedali, bolo nádherné: „Tu sa vzájomne povzbudzujeme.“ — Hebrejom 10:23–25.

Hoci mnohí kresťanskí bratia boli negramotní, veľa ma naučili o živote. Začal som chápať hodnotu biblickej rady, aby sme ‚považovali ostatných za vyšších od seba‘. (Filipanom 2:3) Africkí bratia ma veľmi veľa naučili o láske, láskavosti a pohostinnosti a o tom, ako prežiť v buši. Slová, ktoré nám na rozlúčku v deň graduácie povedal brat Nathan Knorr, vtedajší prezident školy Gileád, mali teraz pre mňa hlbší význam. Povedal: „Musíme zostať pokorní a nikdy si nesmieme myslieť, že vieme všetko. Nevieme všetko. Je toho ešte veľmi veľa, čo sa musíme naučiť.“

Život v africkom buši

Keď som navštevoval zbory, býval som u miestnych bratov. Týždeň mojej návštevy bol pre zbor, najmä pre deti, malým sviatkom. To preto, že hostiteľský zbor chodil na lov a chytal ryby a veľmi si dal záležať, aby bolo pre každého hojnosť jedla.

Býval som u bratov v chatrčiach a jedol som všetko možné, od termitov až po slonie mäso. Opice boli na jedálnom lístku pravidelne. Diviaky a dikobrazy boli veľkou pochúťkou. Samozrejme, hostina nebola každý deň. Istý čas to trvalo, kým si moje telo zvyklo na túto stravu. No potom bol môj žalúdok schopný stráviť takmer všetko, čo mi ponúkli. Zistil som, že keď zjete papáje aj so semiačkami, je to dobré na žalúdok.

V buši sa mohli stať veci, ktoré by ste vôbec nečakali. Raz si ma pomýlili s mammy-water,  čo je vraj biely duch mŕtveho človeka, ktorý žije vo vode. Ľudia veria, že môže človeka stiahnuť do vody a utopiť ho. Raz, keď som po kúpaní vyliezol z potoka, zbadalo ma dievča, ktoré prišlo načerpať vodu. Začalo kričať a utekalo preč. Keď sa jeden brat pokúšal ľuďom vysvetliť, že som hosťujúci kazateľ, a nie duch, nechceli mu veriť. Hovorili: „Biely muž by až sem nikdy neprišiel.“

Často som spával pod holým nebom, pretože vonku bol svieži vzduch. Vždy som mal pri sebe sieť proti komárom, keďže to bola dobrá ochrana aj proti hadom, škorpiónom, potkanom a iným živočíchom. Niekoľkokrát som zažil inváziu bojovných mravcov a práve sieť proti komárom ma pred nimi ochránila. Raz v noci som zasvietil baterkou na sieť a zistil som, že je pokrytá mravcami. Zobral som nohy na plecia, pretože hoci sú to malé mravce, dokážu zabiť aj leva.

Keď som bol v južnej časti Stredoafrickej republiky pri rieke Kongo, zvestoval som medzi Pygmejmi, ktorí doslova žijú zo zeme. Sú to odborníci na lov a vedia, čo je jedlé a čo nie. Niektorí hovorili jazykom sango a radi počúvali biblické posolstvo. Ak ste sa ich opýtali, či ich môžete znovu navštíviť, súhlasili, ale keď ste prišli opäť, zistili ste, že sa presťahovali na iné miesto. Vtedy sa žiaden Pygmej nestal svedkom, ale neskôr som sa dozvedel, že v Konžskej republike niektorí Pygmejovia prijali pravdu.

V Stredoafrickej republike som slúžil ako krajský dozorca päť rokov. Cestoval som po celej krajine a väčšinou som navštevoval zbory v buši.

Služba v nigérijskej odbočke

V máji 1977 som bol pozvaný slúžiť do nigérijskej odbočky Jehovových svedkov v Lagose. V tom čase bolo v tejto ľudnatej africkej krajine takmer 100 000 svedkov a asi 80 ich slúžilo v odbočke. Bol som pridelený pracovať v garáži, kde som okrem iného opravoval autá.

V roku 1979 som sa vrátil k farmárčeniu, práci, ktorú som vykonával zamlada, keď som vyrastal v Európe. Farma, na ktorej sa pestovali plodiny pre pracovníkov odbočky, bola v meste Ilaro vzdialenom asi 80 kilometrov od Lagosu. Tam som prišiel na to, že farmárčenie v tropických dažďových pralesoch sa dosť líši od farmárčenia v Európe. Po tri a pol roku som sa vrátil do Lagosu a opäť som pracoval v garáži.

V roku 1986 som bol preradený do Igiedumy vzdialenej približne 360 kilometrov od Lagosu, kde sa staval veľký komplex odbočky. Tieto budovy boli zasvätené v januári 1990. Je tam tlačiareň, malá farma a obytná budova pre vyše 500 ľudí. Komplex sa rozkladá na ploche 60 hektárov a pozemok obkolesuje múr vysoký takmer dva metre. V súčasnosti dozerám na farmu a priľahlé pozemky, kde pracuje asi 35 ľudí.

V Nigérii žijem už asi 27 rokov a v odbočke som sa tešil z rôznych pridelení. Som šťastný, že moja matka zostala verná Jehovovi a moja mladšia sestra Ingrid, ktorá bola 14 rokov zvláštnou priekopníčkou, stále s manželom slúži Jehovovi.

Napriek tomu, že som sa stretol s problémami, mám naozaj radosť, že slúžim Jehovovi i duchovným bratom v západnej Afrike. Som vďačný za dobré zdravie, ktorému sa dodnes teším, a modlím sa, aby som si ho udržal, a tak som mohol aj ďalej aktívne slúžiť nášmu veľkému Bohu, Jehovovi.

[Mapa na strane 21]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Nigéria

Stredoafrická republika

Gabon

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázok na strane 18]

S mojou matkou Gertrud a sestrou Ingrid v roku 1939

[Obrázok na strane 20]

V misionárskej službe v Gabone

[Obrázok na strane 20]

Keď som bol v Stredoafrickej republike, býval som v dedinách, ako je táto