Unikátny most, ktorý zmenil ostrov

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Kanade

V ZÁLIVE sv. Vavrinca pri kanadskom pobreží Atlantického oceánu leží zelený, polmesiacovitý Ostrov princa Eduarda, ktorý je najmenšou kanadskou provinciou. Francúzsky moreplavec Jacques Cartier ho v 16. storočí opísal ako „najkrajšiu krajinu, akú možno nájsť“. Tento ostrov je známy svojimi čistými plážami, úrodnou červenou pôdou, ktorá sa využíva na pestovanie zemiakov, a lovom homárov v okolitých pobrežných vodách. Vyše 130 000 obyvateľov túto svoju domovinu s láskou nazýva jednoducho Ostrov. V roku 1873 bol tento ostrov pripojený ku Kanadskému domíniu a o vyše 100 rokov bol pripojený aj k pevnine — unikátnym Mostom konfederácie. Ako stavba mosta ovplyvnila ostrov a jeho obyvateľov?

Ostrov princa Eduarda delí od pevniny Northumberlandský prieliv dlhý 300 kilometrov. V najužšom a najplytšom mieste je široký len 13 kilometrov. No práve pre tento pomerne úzky pás vody majú ostrovania silný pocit jedinečnosti. Ostrovania si veľmi cenia svoju históriu, svoju poľnohospodársku tradíciu i pokoj svojho zeleného ostrova.

V novembri 1996, keď bol na svoje miesto osadený posledný dielec Mosta konfederácie, sa izolácia ostrova skončila. Most oficiálne otvorili 31. mája 1997. Odvtedy sa obyvatelia ostrova i jeho návštevníci môžu po celý rok dostať cez prieliv autom približne za 12 minút.

Ale čo mnohých ľudí láka na tento vzdialený ostrov? Mnohých sem prilákala jedna kniha — Anna zo Zeleného domu! Autorka tejto  známej knihy, Lucy Maud Montgomeryová (1874–1942), pochádzala z mestečka Cavendish, kde ešte stále stojí jej dom. Každé leto navštívi toto miesto vyše 200 000 turistov.

V čom je tento most unikátny?

Na celom svete je množstvo veľkých mostov, ktoré sú konštrukčnými zázrakmi súčasnej architektúry. Čím je teda Most konfederácie pozoruhodný? Hoci ani zďaleka nie je najdlhším mostom na svete, v zime si robí nárok na označenie „najdlhší most ponad zamrznuté vody“.

Northumberlandský prieliv je počas piatich zimných mesiacov zvyčajne pokrytý ľadom, a preto je most skonštruovaný tak, aby zniesol aj takéto drsné podmienky. Z pevniny sa na most dostanete z mysu Jourimain v New Brunswicku. Na druhej strane prielivu vás most dovedie k pieskovcovým útesom na juhozápadnom pobreží Ostrova princa Eduarda neďaleko malej dedinky Borden. Chceli by ste sa previezť po tejto dvojprúdovej ceste širokej 11 metrov? Ísť po moste pešo alebo na bicykli je zakázané, a tak pre chodcov i cyklistov je zabezpečená hromadná doprava. Na jednom mieste sa pri jazde mostom dostanete do výšky približne 60 metrov nad hladinu vody, čo je výška asi 20-podlažnej budovy. Prečo sa most dvíha až tak vysoko? Aby mohli stredom prielivu popod most prechádzať aj zaoceánske lode.

Ohľad na životné prostredie

Taký veľký projekt si vyžaduje zložité komplexné poistné krytie, ako aj rozsiahle environmentálne plánovanie, aby nenarušil miestny ekosystém. Najväčšie obavy sa týkali toho, aký vplyv bude mať most na pohyb ľadu v prielive na jar. Akékoľvek hromadenie ľadu by mohlo nepriaznivo pôsobiť na miestny biotop na súši i v mori, ako aj na rybolov v tejto oblasti. Dokonca aj zem vybagrovaná z oceánskeho dna bola premiestnená na dobre zvolené miesto s cieľom vytvoriť nové oblasti s vhodnými podmienkami pre homáre.

Na konštrukcii mosta hrajú dôležitú úlohu medené kužele na každom pilieri, ktoré sú umiestnené na úrovni hladiny vody. (Pozri nákres na 18. strane.) Načo slúžia? Pôsobia ako ľadolamy. Keď pohybujúci sa ľad narazí na takýto kužeľ, začne sa po ňom dvíhať hore, až kým sa pod vlastnou váhou nezlomí, nespadne späť do prúdu a neobíde pilier. Aby sa minimalizovalo hromadenie ľadu, piliere sú osadené v skalnom podloží približne v 250-metrových rozstupoch.

Náročná montáž mosta

Most je postavený z obrovských dielcov. Štyri základné stavebné dielce tvorí  (1) pätka piliera, ktorá je umiestnená na dne prielivu na vopred pripravených základoch a siaha až k hladine, (2) driek piliera, ktorý je pripevnený na pätku piliera, (3) hlavný nosník, ktorý je osadený navrch drieku piliera, a (4) medzidielce, ktoré spájajú hlavné nosníky. (Pozri nákres hore.) Na stavbe mosta pracovalo vyše 6000 pracovníkov a viac ako 80 percent práce sa vykonalo na pobreží, na „obrovskej, 60-hektárovej montážnej ploche“. Jednotlivé dielce boli potom dopravené z brehu na more a osadené na svoje miesto.

Hotový nosník meria od jedného konca po druhý 192 metrov. ‚Ako ho mohli dopraviť na jeho miesto, keď je taký veľký?‘ možno sa opýtate. Umožnilo im to dopravné zariadenie. Keby ste videli toto dopravné zariadenie v akcii, možno by vám pripomenulo mravca, ktorý nesie na chrbte nejaký predmet mnohonásobne väčší, ako je on sám. Preniesť nosník, ktorý váži 7500 ton, to je naozaj výkon! Dopravné zariadenie, na ktorom sa nosník pomaly posúva po oceľových koľajniciach rýchlosťou tri metre za minútu, by určite nevyhralo žiadne rýchlostné preteky. Nie div, že dve použité dopravné zariadenia dostali prezývku Korytnačka a Homár!

Keďže tieto „mravce“ nie sú obojživelníky, bol potrebný aj dvojtrupový plávajúci žeriav, ktorý je vysoký vyše 100 metrov. Jeden reportér opísal tento žeriav ako „dosť ohyzdnú vec s dlhokánskym krkom a ohromne veľkými nohami“, ktorá má však „pôvab labute“. Žeriav vyrobili v roku 1990 na stavbu mosta medzi dánskymi ostrovmi Fyn a Sjælland. Teraz ho dali do poriadku a dopravili z francúzskeho mesta Dunkerque až sem. Je ohromujúce, že tento ťažkotonážny žeriav dokáže „zdvihnúť dielec, ktorý je ťažký ako 30 lietadiel Boeing 737, a dokáže s ním manévrovať na otvorenom mori s chirurgickou presnosťou“. Využíva globálny polohový systém riadený cez satelit, vďaka čomu dokázal umiestniť hlavné nosníky a všetky ostatné časti s presnosťou menej ako plus-mínus dva centimetre. — Pozri obrázok hore.

 Ako most ovplyvnil život na ostrove?

Nový most sa stal symbolom pokroku. Niektorých však stále trápia nezodpovedané otázky týkajúce sa budúcnosti. Hoci od slávnostného otvorenia mosta uplynulo už sedem rokov, ani dnes sa nedá jednoznačne predpovedať, ako most v konečnom dôsledku ovplyvní Ostrov princa Eduarda, zvlášť pokiaľ ide o otázku životného prostredia. V roku 2002 vedec skúmajúci homáre podal správu, že most podľa všetkého nemal negatívny vplyv na populáciu homárov. Povedal tiež: „Pre kraby Cancer irroratus bolo posledných päť rokov výnimočne dobrých.“ A ako stavba mosta ovplyvnila turistický ruch?

Za posledné obdobie počet turistov vzrástol o „neuveriteľných 61 percent,“ uvádza jedna správa. Samozrejme, väčšina turistov prichádza v lete. Okrem toho od roku 1996 do roku 2001 sa takmer zdvojnásobilo množstvo tovaru exportovaného z ostrova. Zvýšila sa aj zamestnanosť. Negatívnou stránkou výstavby mosta je, že mnohí, ktorí predtým pracovali pre bývalú prievoznú spoločnosť, teraz zarábajú oveľa menej. Iní sa zasa sťažujú na vysoký poplatok za prejazd mostom. Ale ako sa hovorí, každý pokrok niečo stojí.

Stratil ostrov svoje čaro, keď je teraz z neho jednoduchší prístup na pevninu? Tí, ktorí sem prichádzajú „zďaleka“, aby si vychutnali pokoj tohto ostrova, si možno kladú otázku, či ešte nájdu únik pred hektickým tempom, aké vládne na pevnine, a či sa aj naďalej budú môcť tešiť z neznečistenej prírody a pieskových dún ostrova, ktorému domorodí Mikmakovia hovoria Abegweit, „kolíska vo vlnách“.

Most konfederácie je naozaj veľmi pôsobivým staviteľským dielom. Majú šoféri pri jazde po tomto moste sklon zaspávať za volantom? To sotva. Most má tvar predĺženého S, čo pomáha šoférom nezaspať, ale tešiť sa z tejto jedinečnej jazdy. Možno tento most priláka aj vás, aby ste sa prišli pozrieť na „Záhradu v zálive“ a vychutnali si ešte stále pokojný život v nej — bez ohľadu na to, či kniha Anna zo Zeleného domu patrí k vašim obľúbeným knihám, alebo nie.

[Rámček/obrázok na strane 19]

Problematické cestovanie v zime

Prví európski osadníci na Ostrove princa Eduarda už krátko po príchode zistili, že pre pohybujúce sa ľadové kryhy sú každoročne na päť mesiacov odrezaní od pevniny. Prejsť po stále sa posúvajúcich ľadových kryhách, ktoré sa pri víchrici hromadili, bola nesmierne náročná úloha. Určite to nebolo nič pre bojazlivých. Prvý raz sa osadníci pokúsili prejsť v zime cez prieliv v roku 1775. Išli na malých kanoe osadených na drevených saniciach, tak ako to robili domorodí Mikmakovia. Odvtedy sa už cez prieliv dostávala pošta i ľudia takmer pravidelne aj počas celej zimy, hoci „málokedy museli ľudia na túto riskantnú cestu člnmi čakať v rade,“ uvádza kniha Lifeline—The Story of the Atlantic Ferries and Coastal Boats. F. H. MacArthur v časopise Maritime Advocate and Busy East uviedol: „Dámy museli za túto cestu platiť dvojnásobný poplatok, lebo sa od nich nedala očakávať pomoc, ktorá si vyžadovala fyzickú námahu. Muži, ktorí sa vydali na takúto cestu, boli pripútaní k člnu koženými remeňmi, ktoré slúžili na dvojaký účel — umožňovali mužom ťahať čln a chránili ich pred utopením v prípade, že by náhodou padli do vody. Člny boli asi 5 metrov dlhé a meter široké a prednú časť mali zdvihnutú dohora, podobne ako býva ohnutá sanica na sánkach. Zvonka boli potiahnuté hrubou vrstvou cínu.“ Posledná výprava na takýchto člnoch prešla cez prieliv pravdepodobne 28. apríla 1917. Potom vláda získala ľadoborec, ktorý mohol prechádzať zamrznutým prielivom rovnako pravidelne ako člny, ale oveľa bezpečnejšie.

[Obrázok]

Až do roku 1917 ľudia prechádzali cez Northumberlandský prieliv na takýchto člnoch

[Prameň ilustrácie]

Public Archives and Records Office of Prince Edward Island, Accession No. 2301-273

[Nákres na strane 18]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

3. Hlavný nosník 4. Medzidielec

 

2. Driek piliera

 

Ľadolam

 

1. Pätka piliera

[Mapa na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Ostrov princa Eduarda

[Obrázky na strane 17]

Ostrov princa Eduarda priťahuje každoročne státisíce turistov

[Obrázok na strane 18]

Ťažkotonážny žeriav Svanen nasadzuje hlavný nosník na driek piliera

[Prameň ilustrácie]

Fotografia s láskavým dovolením Public Works & Government Services Canada and Boily Photo of Summerside

[Obrázky na stranách 18, 19]

Stred mosta sa dvíha do výšky asi 60 metrov nad hladinu vody, aby mohli popodeň prechádzať lode

[Prameň ilustrácie na strane 17]

Tourism Prince Edward Island/​John Sylvester