Niečo lepšie ako sláva

ROZPRÁVA CHARLES SINUTKO

V roku 1957 som dostal ponuku 13 týždňov spievať v Las Vegas v Nevade v USA za tisíc dolárov týždenne, a ak by vystúpenia boli úspešné, zmluvu bolo možné predĺžiť o ďalších 50 týždňov. To by predstavovalo ďalších 50 000 dolárov, čo bol v tých časoch veľký peniaz. Dovoľte, aby som vám vyrozprával, čo viedlo k tejto lukratívnej ponuke a prečo bolo rozhodnutie o tom, či ju prijmem, alebo nie, také ťažké.

OTEC sa narodil v roku 1910 na Ukrajine vo východnej Európe. Do Spojených štátov sa dostal v roku 1913 spolu s matkou, ktorá tam prišla za svojím manželom. Otec sa oženil v roku 1935 a ja som sa rok nato narodil v meste Ambridge v Pensylvánii. V tom čase sa dvaja otcovi starší bratia stali Jehovovými svedkami.

Keď som bol spolu s mojimi tromi bratmi ešte malý a naša rodina bývala blízko mesta New Castle v Pensylvánii, matka krátko študovala Bibliu so svedkami. Rodičia sa vtedy nestali svedkami, ale otec bol presvedčený, že jeho bratia majú právo veriť, čomu chcú. Aj keď nás otec vychovával k vlastenectvu, vždy sa zastával práva iných uctievať tak, ako sa im páči.

Spevácka kariéra

Rodičia verili, že mám spevácky talent, a tak robili pre moju kariéru všetko, čo mohli. Keď som mal šesť alebo sedem rokov, otec ma zvykol postaviť na pult v nočnom klube a tam som spieval a hral na gitare. Spieval som pieseň „Mother“ ​(Matka). Pieseň ospevovala vlastnosti milujúcej matky a končila sa veľmi dojímavými slovami. Muži v bare, ktorí často mali v sebe viac ako dosť alkoholu, sa rozplakali a dávali otcovi do klobúka peniaze.

Svoj prvý program v rozhlase som mal v roku 1945 v New Castle na stanici WKST, kde som spieval country piesne. Potom som rozšíril svoj repertoár o populárne piesne z Hit Parade, čo bol týždenný rozhlasový program, kde sa hralo desať najúspešnejších piesní toho týždňa. V televízii som sa prvý raz objavil v roku 1950 v šou Paula Whitemana. Skladba „Rapsódia v modrom“ od Georgea Gershwina v podaní Whitemanovho orchestra je dodnes slávna. Krátko nato otec predal náš dom v Pensylvánii a presťahovali sme sa do oblasti Los Angeles v Kalifornii, lebo sme dúfali, že to pomôže mojej kariére.

O krátky čas som zásluhou otcovej vytrvalosti mal raz za týždeň vlastný rozhlasový program v Pasadene a polhodinovú televíznu šou v Hollywoode. V nahrávacej spoločnosti Capitol Records som nahrával so stočlenným orchestrom Teda Dala a stal som sa aj spevákom pre rozhlasovú spoločnosť CBS. V roku 1955 som vystupoval v hudobnej revue v Lake Tahoe v severnej Kalifornii. Tam sa moje priority v živote podstatne zmenili.

Nové priority

Približne v tom čase mi strýko John — otcov starší brat, ktorý sa tiež presťahoval  z Pensylvánie do Kalifornie — dal knihu „Boh nech je pravdivý“. * * Zobral som si ju do Lake Tahoe. Po našom poslednom vystúpení, ktoré sa skončilo neskoro po polnoci, som začal knihu čítať, aby som sa pred spaním trochu upokojil. Bol som nadšený, že som našiel biblické odpovede na otázky, o ktorých som už dlho uvažoval.

Zakrátko som začal sedávať v nočnom klube a rozprávať sa s kolegami, často do skorých ranných hodín. Hovorili sme o takých témach ako život po smrti, prečo Boh pripúšťa zlo a či človek nakoniec zničí seba aj zem. O niekoľko mesiacov, 9. júla 1955, som bol na oblastnom zjazde Jehovových svedkov na štadióne Wrigley Field v Los Angeles pokrstený na znak toho, že som sa oddal Jehovovi Bohu.

Ani nie o šesť mesiacov, dopoludnia na Vianoce roku 1955, ma spolukresťan Henry Russell pozval, aby som s ním išiel navštíviť Jacka McCoya, ktorý pracoval v zábavnom priemysle. Henry sám bol hudobným riaditeľom spoločnosti NBC. Keď sme prišli, Jack sa so svojimi troma deťmi a s manželkou posadili a počúvali nás, hoci práve rozbaľovali vianočné darčeky. Onedlho sa všetci stali svedkami.

V tomto čase som študoval s mojou matkou, ktorá sa pevne chopila biblickej pravdy. Nakoniec sa stala Jehovovou svedkyňou a priekopníčkou, čiže služobníčkou celým časom. Neskôr boli pokrstení aj moji traja bratia a všetci boli nejaký čas v priekopníckej službe. V septembri 1956, keď som mal 20 rokov, som sa i ja stal priekopníkom.

Rozhodnutia v otázke zamestnania

V tom čase sa osobný priateľ môjho manažéra, George Murphy, rozhodol, že ma zviditeľní vo svete zábavy. George účinkoval v 30. a 40. rokoch 20. storočia v mnohých filmoch. A tak som sa v decembri 1956 vďaka Murphyho kontaktom objavil v šou Jackieho Gleasona v New York City v televízii CBS-TV. V mojej kariére to bol obrovský krok vpred, pretože šou sledovalo zhruba 20 000 000 divákov. Počas pobytu v New Yorku som po prvý raz navštívil svetové ústredie Jehovových svedkov v Brooklyne.

Po účinkovaní v Gleasonovej šou som podpísal sedemročnú filmovú zmluvu so štúdiami MGM. Dostal som ponuku pravidelne účinkovať vo westernovom televíznom seriáli. Ale po istom čase sa vo mne začalo ozývať svedomie, pretože som mal hrať hazardného hráča a pištoľníka — čo boli postavy, ktoré idealizovali nemravnosť a iné nekresťanské správanie. A tak som so seriálom skončil. Ľudia zo zábavného priemyslu si mysleli, že som sa zbláznil.

A týmto sa dostávame k lukratívnej ponuke vystupovať v Las Vegas, ktorú som spomínal na začiatku. Mal som začať pracovať v týždni, keď sme mali návštevu cestujúceho dozorcu. Ak by som do práce nenastúpil, úplne by som o ňu prišiel. Bol som z toho zmätený, pretože otec sa veľmi tešil, že zarobím veľa peňazí! Cítil som, že si zaslúži odmenu za všetko, čo urobil pre moju kariéru.

A tak som išiel za predsedajúcim dozorcom Carlom Parkom, ktorý bol tiež hudobníkom a v 20. rokoch 20. storočia bol huslistom v newyorskej rozhlasovej stanici WBBR. Vysvetlil som mu, že ak prijmem túto ponuku, nebudem mať finančné ťažkosti a budem môcť byť priekopníkom až do konca života. „Nemôžem ti povedať, čo máš urobiť,“ odpovedal, „ale môžem ti pomôcť rozhodnúť sa.“  Spýtal sa ma: „Odišiel by si, ak by mal tento týždeň navštíviť náš zbor apoštol Pavol?“ Pokračoval: „Čo myslíš, čo by Ježiš chcel, aby si urobil?“

Pomyslel som si, že je to úplne jasné. Keď som otcovi povedal, že som sa rozhodol neprijať prácu v Las Vegas, odpovedal, že si ničím život. V tú noc na mňa čakal s pištoľou. Chcel ma zabiť, ale zaspal — zrejme preto, lebo priveľa pil. Potom sa pokúsil spáchať samovraždu tak, že sa zavrel v garáži a naštartoval auto. Zavolal som záchrannú službu a podarilo sa im ho oživiť.

Mnohí z nášho zboru sa otca báli, pretože poznali jeho výbušnú povahu, ale v prípade nášho cestujúceho dozorcu Roya Dowella to tak nebolo. Išiel ho navštíviť a otec sa zmienil o tom, že keď som sa narodil, vyzeralo to, že neprežijem. Otec vtedy Bohu sľúbil, že ak budem žiť, zasvätí ma službe jemu. Roy sa otca spýtal, či niekedy uvažoval nad tým, že ho Boh možno berie za slovo. Otca to udivilo. Roy sa ho potom spýtal: „Ak služba celým časom bola dosť dobrá pre Božieho Syna, prečo nie je dosť dobrá pre vášho?“ Zdalo sa, že tým sa otec zmieril s mojím rozhodnutím.

Medzičasom, v januári 1957, prišla niekoľkých priateľov navštíviť Shirley Largeová z Kanady spolu so svojou partnerkou v priekopníckej službe. Zoznámili sme sa, keď som s ňou a s jej partnerkou išiel do služby z domu do domu. Krátko potom ma Shirley sprevádzala do amfiteátra Hollywood Bowl, kde som spieval s Pearl Baileyovou.

Držím sa svojho rozhodnutia

V septembri 1957 som dostal vymenovanie slúžiť ako zvláštny priekopník v štáte Iowa. Keď som otcovi povedal, že som sa rozhodol toto vymenovanie prijať, rozplakal sa. Nevedel pochopiť môj nový pohľad na to, čo je naozaj hodnotné. Išiel som do Hollywoodu a zrušil som všetky zmluvy. Medzi ne patrila aj zmluva so známym vedúcim orchestra a speváckeho zboru Fredom Waringom. Pán Waring mi povedal, že ak nedodržím svoje dohody, už sa nebudem môcť vrátiť k práci speváka. A tak som mu vysvetlil, že zanechávam spevácku kariéru, aby som rozšíril svoju službu Jehovovi Bohu.

Pán Waring si zdvorilo vypočul moje obšírne vysvetlenie a prekvapil ma vľúdnou odpoveďou: „Synku, je mi ľúto, že sa vzdávaš takej výbornej kariéry, ale v hudobnom priemysle som celý život a naučil som sa, že hudba nie je všetko. Nech ťa Boh žehná v tom, čo robíš.“ Ešte stále si pamätám, ako som so slzami radosti v očiach išiel autom domov a uvedomoval som si, že teraz som voľný a môžem svoj život stráviť v službe Jehovovi.

„Kde máš vieru?“

Začal som slúžiť s Joeom Triffom v mestečku Strawberry Point v štáte Iowa, ktoré malo asi 1200 obyvateľov. Shirley ma prišla navštíviť a rozprávali sme sa o manželstve. Nemali sme žiadne úspory, ani ja, ani ona. Všetky peniaze, ktoré som zarobil, mal môj otec. A tak som jej povedal: „Chcem si ťa zobrať, ale ako budeme žiť? Jediné, čo mám, je môj príspevok zvláštneho priekopníka, 40 dolárov mesačne.“ Odpovedala mi pre ňu typicky pokojne, priamo a vecne: „Ale Charles, kde máš vieru? Ježiš povedal, že ak budeme hľadať najprv Kráľovstvo a jeho spravodlivosť, pridá nám všetko, čo potrebujeme.“ ​(Matúš 6:33) To rozhodlo. Zobrali sme sa 16. novembra 1957.

V tom čase som viedol biblické štúdium s farmárom bývajúcim pri Strawberry Point. V lese na svojom pozemku mal zrub s rozmermi 3,5 krát 3,5 metra, ktorý nám ponúkol na bývanie. Nebola v ňom elektrina ani tečúca voda, ani žiadna kúpeľňa. Ale mohli sme tam bývať zadarmo. Boli to veľmi skromné podmienky, no povedali sme si, že aj tak sme celý deň v službe a jediné, čo potrebujeme, je miesto na spanie.

Vodu som naberal z neďalekého potoka. V zrube sme kúrili drevom, čítali sme pri petrolejovej lampe a Shirley varila na petrolejovej piecke. Na umývanie sme používali staré koryto. V noci sme počúvali zavýjanie vlkov  a boli sme veľmi šťastní, že máme jeden druhého a že spolu slúžime Jehovovi tam, kde je väčšia potreba kresťanských služobníkov. Asi 100 kilometrov od nás, v meste Decorah v Iowe, slúžili ako zvláštni priekopníci Bill Malenfant s manželkou Sandrou, ktorí dnes slúžia vo svetovom ústredí v Brooklyne. Občas k nám prišli a strávili s nami deň vo zvestovateľskej službe. Po čase vznikol v Strawberry Point malý zbor asi s 25 zvestovateľmi.

Vstup do krajskej služby

V máji 1960 som s manželkou dostal pozvanie slúžiť ako krajský dozorca. Náš prvý kraj bol v Severnej Karolíne a patrili do neho mestá Raleigh, Greensboro a Durham, ako aj mnoho malých odľahlých mestečiek. Naše životné podmienky sa zlepšili, lebo sme bývali u mnohých rodín, ktoré mali elektrinu a aj toalety v dome. Ale varovania tých, ktorí mali toalety vonku, vôbec neboli príjemné. Upozorňovali nás, aby sme si na chodníku dávali pozor na zmije a štrkáče!

Na začiatku roku 1963 nás presunuli do jedného kraja na Floride, kde som dostal ťažký zápal osrdcovníka a takmer som zomrel. A pravdepodobne by sa aj tak stalo, keby nebolo Boba a Ginny Mackeyovcov z Tampy. * Zobrali ma k svojmu lekárovi a zaplatili aj všetky výdavky.

Využívam predchádzajúce skúsenosti

V lete roku 1963 som bol pozvaný do New Yorku na výpomoc v súvislosti s veľkým zjazdom Jehovových svedkov, ktorý sa tam mal konať. Bol som s Miltonom Henschelom, hovorcom Jehovových svedkov, keď sa zúčastnil rozhlasového programu Larryho Kinga. Pán King je dodnes uznávaným moderátorom a vedie známu televíznu talkshow. Bol veľmi zdvorilý a po programe nám asi hodinu kládol mnoho otázok o našom diele.

Toho leta navštívil svetové ústredie Jehovových svedkov misionár Harold King, ktorého práve prepustili z väzenia v komunistickej Číne. Jeden večer rozprával asi 700 prítomným niektoré zážitky a vysvetľoval, ako vyše štyri roky strávené na samotke posilnili jeho vieru. Vo väzení napísal piesne na tému Biblie a kresťanskej služby.

V ten pamätný večer som spolu s Audrey Knorrovou, Karlom Kleinom a Fredom Franzom — dlhoročným svedkom, ktorý mal školený tenorový hlas — spieval pieseň „Z domu do domu“. Táto pieseň bola neskôr zaradená do spevníka Jehovových svedkov. Nathan Knorr, ktorý vtedy viedol dielo svedkov, ma požiadal, aby som pieseň zaspieval aj na zjazde „Večné dobré posolstvo“. Zjazd sa konal ďalší týždeň na Yankee štadióne a ja som ju tam zaspieval.

Skúsenosti v službe cestujúceho dozorcu

Počas našej služby v Chicagu v Illinois sa stali dve nezabudnuteľné udalosti. Prvou bolo to, keď na krajskom zjazde Shirley zbadala Veru Stewartovú, ktorá v Kanade v polovici 40. rokov 20. storočia vydala Shirley a jej matke svedectvo. Shirley mala vtedy jedenásť rokov a bola nadšená, keď počula o Božích sľuboch z Biblie. Spýtala sa Very: „Myslíte si, že by som mohla v tom novom svete žiť aj ja?“ Vera jej odpovedala: „Nevidím dôvod, prečo nie, Shirley.“ Obe si presne pamätali tieto slová. Shirley od prvého stretnutia s Verou vedela, že slúžiť Jehovovi je to, čo chce robiť.

 Druhou udalosťou bolo, keď sa ma jeden svedok opýtal, či si pamätám, ako som pod prístreškom nášho zrubu v zime roku 1958 našiel 25-kilogramové vrece zemiakov. Samozrejme, že som si pamätal. Našli sme ho po tom, čo sme sa jedného večera pre silnú fujavicu s ťažkosťami dostali domov! Aj keď sme nevedeli, odkiaľ sa tam nabralo, pripísali sme to, samozrejme, Jehovovi. Boli sme päť dní zaviati snehom, ale vychutnávali sme si zemiakové placky, pečené zemiaky, smažené zemiaky, zemiakovú kašu a zemiakovú polievku! Nemali sme nič iné na jedenie. Ten svedok nás nepoznal ani nevedel, kde bývame, ale počul, že istí priekopníci z blízkeho okolia majú ťažkosti. Niečo mu však hovorilo, aby sa ľudí začal vypytovať, kde ten mladý manželský pár býva. Farmári vedia všetko o svojich susedoch, a preto ho o krátky čas nasmerovali k nášmu zrubu, kam sa musel prebrodiť cez sneh, aby zemiaky priniesol.

Vďačný za svoje rozhodnutia

V roku 1993 sa mi po 33 rokoch v cestujúcej službe tak zhoršilo zdravie, že som musel túto službu opustiť. So Shirley sme sa stali zvláštnymi priekopníkmi so zdravotnými obmedzeniami a sme nimi až dodnes. I keď mi je ľúto, že už nemám silu na službu cestujúceho dozorcu, som šťastný, že som svoju energiu využil v službe celým časom.

Moji traja bratia sa rozhodli inak. Nakoniec sa začali usilovať o hmotné bohatstvo a ani jeden z nich v súčasnosti neslúži Jehovovi. V roku 1958 sa dal otec pokrstiť. Spolu s matkou pomohli mnohým ľuďom spoznať Jehovu, oddať mu svoj život a dať sa pokrstiť. Obaja zomreli v roku 1999. Teda moje rozhodnutie zanechať svetskú slávu a bohatstvo pravdepodobne znamenalo život pre môjho otca, ako aj pre mnohých, s ktorými sa on a matka podelili o biblickú pravdu. Často si kladiem otázku: ‚Pokračoval by som v službe Jehovovi, keby som sa bol rozhodol inak?‘

Asi päť rokov po tom, čo sme odišli z krajskej služby, sa moje zdravie zlepšilo, a tak som mohol rozšíriť svoju službu. V súčasnosti slúžim ako predsedajúci dozorca jedného zboru v Desert Hot Springs v Kalifornii. Mám tiež výsadu byť zástupcom krajského dozorcu, slúžiť v niekoľkých mimoriadnych výboroch a príležitostne vyučovať v škole priekopníckej služby.

Až do tohto dňa je Shirley mojím najlepším priateľom. Nedal by som prednosť spoločnosti žiadneho iného človeka. Pravidelne spolu vedieme povzbudzujúce duchovné rozhovory a obaja sme nadšení biblickými pravdami, o ktorých sa rozprávame. Stále si s ocenením spomínam na jej pokojnú otázku spred 47 rokov: „Ale Charles, kde máš vieru?“ Keby si len mladí kresťanskí manželia kládli túto otázku, koľkí z nich by tiež mohli zažiť radosť a požehnania, ktoré sme v službe celým časom zažili my!

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

Strýko John v roku 1935, keď bol pokrstený

[Obrázok na strane 22]

Náš zrub

[Obrázok na strane 23]

Moji rodičia, ktorí ostali verní až do smrti, na fotografii z roku 1975

[Obrázok na strane 23]

So Shirley dnes