Život pod šapitom

ROZPRÁVA JOHN SMALLEY

„Dámy a páni, milé deti, vitajte na najväčšej šou na svete!“ Väčšine ľudí tieto slová cirkusového konferenciera naznačovali, že sa začína vzrušujúce predstavenie so zvieratami, klaunmi a akrobatmi. Ale pre moju rodinu to znamenalo začiatok ďalšieho vystúpenia pod šapitom Ringling Brothers and Barnum & Bailey Circus.

NARODIL som sa v roku 1951. Dalo by sa povedať, že som sa narodil s „pilinami v topánkach“, čo je narážka na piliny v manéži pod veľkým cirkusovým šapitom. Odkedy sme ja a môj brat vedeli chodiť, boli sme nejakým spôsobom zapojení do cirkusového života.

Moji rodičia Harry a Beatriz začali pracovať v Clyde Beatty Circus ešte pred mojím narodením. Matka bola speváčka a na vystúpeniach spievala španielske piesne v mexickom ľudovom kroji. Otec bol hudobník a počas prvej svetovej vojny hral s hudobníkom a skladateľom Johnom Philipom Sousom. Zrejme pre spoluprácu so Sousom ho potom v 50. rokoch 20. storočia slávna Ringling Brothers Band prizvala, aby s nimi hral na tube.

V priebehu času sme pracovali v rôznych cirkusoch, až sme skončili v Al G. Kelly & Miller Brothers Circus, ktorý sa v Spojených štátoch stal tiež veľmi slávnym. Tento cirkus mal tri veľké šapitá. V jednom bol zverinec s levmi, tigrami, slonmi, hyenami a ďalšími exotickými zvieratami.

V druhom stane bývali vystúpenia hltača mečov, takzvaného polomuža-položeny, trpaslíkov, obra a iných ľudí s nezvyčajnými telesnými odlišnosťami. Spoločný život s ľuďmi, ktorí sa od iných odlišovali, bol pre nás deti dobrým školením. Niektorí im dávali neláskavé prezývky, ale pre nás boli rodinou. S nimi sme väčšiu časť roka pracovali, jedli i bývali.

Tretí stan bol hlavné šapito, ktoré malo tri manéže, kde súbežne prebiehali vystúpenia. Najnebezpečnejšie alebo najzaujímavejšie čísla bývali v strednej manéži.

Bežný deň v cirkuse

Môj brat a ja sme od malička boli akrobatmi. Vystupovali sme aj v šou Divoký západ, kde sme hrali malých indiánskych chlapcov. V tejto šou vystupovala tiež rodina Indiánov z kmeňa Čoktovov, ktorí nás učili indiánske tance.

Náš deň sa zvyčajne začínal o šiestej ráno. Vtedy sme začali robiť prípravy na presun do ďalšieho mesta. Na rozmontovaní cirkusu,  jeho preprave a opätovnom zmontovaní spolupracovali všetci účinkujúci. Môj otec bol napríklad hudobníkom, ale okrem toho bol šoférom veľkého nákladného auta, v ktorom prevážal sedem slonov. Niekedy som s otcom v tom nákladnom aute cestoval aj ja, môj brat a matka.

Obvykle sme sa na nové miesto presúvali každý deň a mali sme tam dve predstavenia. Výnimkou bola nedeľa, keď sme mali iba jedno popoludňajšie predstavenie a večer sme mohli oddychovať v kruhu svojej rodiny. Otec na ten deň vždy vymyslel pre rodinu niečo zaujímavé; buď sme sa vybrali do mesta na mliečny kokteil, alebo sme išli večer do kina.

Postaviť cirkus znamenalo veľkú námahu. Pomáhali aj slony. Ako? K slonom sa popruhmi pripevnili dlhé tyče pre tri stany, ktoré mali vztýčiť. Jeden koniec tyče sa vsunul do stanového krúžku a slony potom ťahali druhý koniec, kým tyč nestála rovno. Keď už boli vzpriamené všetky tyče a elektrický generátor na osvetlenie bol na mieste, pripravovali sme sa na popoludňajšie predstavenie.

Učím sa nové triky

Medzi popoludňajším a večerným predstavením bol čas, keď sa mnohé deti v cirkuse učili, ako robiť saltá, chodiť po lane, žonglovať a točiť sa na visutej hrazde. Našimi učiteľmi boli dlhoroční cirkusanti, ktorí zvyčajne pochádzali z cirkusantských rodín. Spomínam si na jedného talianskeho artistu, ktorý ma naučil prvé salto. Začal som, keď som mal asi štyri roky. Najskôr ma istil bezpečnostným pásom, potom bežal popri mne a na istenie používal už iba ruky. Nakoniec ma už neistil a ja som urobil salto sám.

Za celý čas v cirkuse sa mi stala iba jediná nehoda, a to počas slávnostného sprievodu okolo arény hlavného šapita. S bratom sme boli zaradení za klauna s dvoma opicami a pred stádo slonov. Keď som kráčal a kýval rukami, zjavne som vyľakal jednu z opíc a tá ma chňapla za ruku a silno ma pohrýzla. Našťastie rana sa nezapálila, ale dodnes mám na ľavej ruke nenápadnú jazvu — jasnú spomienku na to, že s divými zvieratami je vždy potrebné zaobchádzať opatrne bez ohľadu na to, aké roztomilé a krotké sa môžu zdať.

Dostal som hodnotné školenie

Život v cirkuse nezasahoval do nášho rodinného života. Rodičia si vždy nachádzali čas, aby nás učili správnym zásadám a morálke. Živo si pamätám na to, ako si ma otec posadil na kolená a radil mi, aby som nemal predsudky voči ľuďom inej rasy alebo z iného prostredia. Bolo to cenné školenie, pretože  som žil s ľuďmi, ktorí sa odlišovali nielen fyzicky, ale boli aj rôznych národností.

Naša matka mala tiež na nás dobrý vplyv. Niekedy bolo šapito zaplnené do posledného miesta, inokedy tam bolo len niekoľko ľudí. Matka nám hovorievala: „Vystupujete pre uznanie (a zatlieskala), nie pre peniaze. Či už prídu stovky divákov, alebo len niekoľkí, vždy sa čo najviac snažte.“ Nikdy som na tieto slová nezabudol. Povedala nám tým, že máme mať osobný záujem o tých, ktorí prišli, či už ich je mnoho, alebo málo.

Okrem vystupovania sme s bratom museli pomáhať po predstavení zbierať odpadky pod šapitom. Bolo to pre nás dobré školenie.

Cirkus bol na cestách od apríla do septembra, a tak sme nemohli chodiť do školy ako ostatné deti. Ale zimu sme trávili v ústredí cirkusu v meste Hugo v Oklahome a vtedy sme asi päť mesiacov chodili do školy. V tomto meste zimovali aj iné cirkusy, takže veľa detí malo rovnaké okolnosti. Mestský školský systém sa prispôsobil našej osobitej situácii a upravil nám rozvrh vyučovania.

Deň, ktorý zmenil náš život

Dňa 16. septembra 1960 môj otec vstal asi o piatej ráno a začal nás pripravovať na cestu. V to ráno sa matka rozhodla, že nepôjdeme s otcom v nákladnom aute so slonmi, ale že pôjdeme zvyčajnou prepravou, ktorú poskytoval cirkus.

Keď sme prišli na miesto, kde sa mal cirkus rozložiť, s bratom sme si prezerali nové prostredie. Nato sme začuli niečí krik: „Stala sa vážna nehoda! Smalley a konferencier neprežili!“ Samozrejme, mojou prvou reakciou bolo, že to proste nemôže byť pravda. To je nejaký omyl. Neskôr som zistil, že matka už odišla na miesto nehody. Otec schádzal nákladným autom po horskej ceste pri Placerville v Kalifornii, keď mu zrejme zlyhali brzdy. Ťarcha slonov evidentne spôsobila, že náves stlačil benzínovú nádrž, ktorá vybuchla. Otec a konferencier, ktorý išiel s ním, na mieste zahynuli. V ten deň som sa cítil hrozne. Boli sme si s otcom veľmi blízki. Boli sme skutoční priatelia.

Otca sme pochovali v jeho rodnom meste Rich Hill v Missouri a potom sme sa vrátili do ústredia v Hugu v Oklahome, zatiaľ čo náš cirkus pokračoval v putovaní až do konca sezóny. V tom čase sme my chlapci chodili do školy a mali sme bežný rozvrh vyučovania. To bola pre nás nová skúsenosť. Ale aj tak sme dychtivo očakávali začiatok novej sezóny, aby sme sa opäť vydali na cesty s Kelly Miller Show. No v našom živote došlo k zaujímavému zvratu.

Do nášho života vstupuje Biblia

Keď som sa jedného dňa vrátil domov zo školy, matka mi predstavila paniu, ktorá prišla s nami študovať Bibliu. Volala sa Jimmie Brownová a bola Jehovovou svedkyňou. Štúdium Biblie bolo to posledné, čo som chcel. Roky bolo mojím snom i cieľom naučiť sa cvičiť na visutej hrazde, a preto som sa chcel vrátiť do cirkusu. S bratom sme si dokonca vyrobili provizórnu hrazdu medzi dvoma stromami, aby sme mohli cvičiť. Napriek tomu sme všetci začali študovať Bibliu a navštevovať zhromaždenia izolovanej skupiny iba ôsmich svedkov v Hugu. Po čase sa matka rozhodla zanechať cirkusový život a venovať sa štúdiu Biblie. Jej rozhodnutie som prijal so slzami v očiach. Zvlášť ťažké bolo, keď nás prišli navštíviť členovia našej cirkusovej rodiny a čudovali sa, prečo sa k nim nepridáme.

Nikdy som nepoznal iný život okrem cirkusového. V istom zmysle som mal pocit, že znesväcujeme otcovu pamiatku. Na druhej strane jeho smrť ma zároveň podnecovala študovať Bibliu, pretože ma veľmi silno priťahovala nádej na vzkriesenie. Táto nádej je vo mne stále živá. Chcem byť jedným z prvých, ktorí privítajú otca, keď vstúpi do sľúbeného pozemského raja. — Zjavenie 20:12–14.

Jeden manželský pár svedkov, Reederovci, nám pomohli pochopiť, že Jehovova organizácia  je jedna veľká rodina. A ukázalo sa, že je to naozaj pravda! Malá skupina Jehovových svedkov sa stala zborom, v ktorom spoločne uctieva Boha niekoľko rodín. Musím tiež spomenúť manželov Roberta a Carol Engelhardtovcov, ktorí sa ma ujali ako duchovného syna. V čase dospievania mi láskavo, ale pevne dávali rady a viedli ma.

Taká láska zrelých kresťanov zaplnila prázdne miesto v našom živote. A to sa rôznymi spôsobmi stále potvrdzovalo počas môjho kresťanského života. Neskôr som býval v Oklahome a Texase a v každom zbore som stretol mnoho milujúcich kresťanských bratov a sestier. Niektorí starší bratia mi dávali otcovské vedenie a povzbudzovali ma. Naozaj sa stali mojimi duchovnými otcami.

Opäť cestujem

Pred niekoľkými rokmi moja matka zomrela. Až do konca života bola vážnou bádateľkou Biblie a vernou kresťankou. Viem, že sa bude tešiť, keď Boh vyvedie z hrobov svojich verných. Kým čakám na ten deň, nachádzam útechu v skutočnosti, že Jehovova organizácia mi je v mnohých ohľadoch rodinou.

Za mimoriadne požehnanie považujem to, že som si v Božom ľude našiel manželku Ednu. Po uzavretí manželstva sme si vytvorili podmienky na to, aby sme sa mohli celým časom zúčastňovať na biblickom vzdelávacom diele. Aby sme mali z čoho žiť, pracoval som ako televízny reportér. Nemal som v tejto oblasti ani skúsenosti, ani prax, ale školenie, ktoré som mal ako biblický učiteľ v zbore Jehovových svedkov, ma urobilo kvalifikovaným na túto prácu. Nakoniec som sa stal riaditeľom spravodajstva jednej rozhlasovej stanice. Ale mojím cieľom nikdy nebolo získať vedúce miesto v médiách. Naopak, s Ednou sme sa ponúkli, že pôjdeme slúžiť ako učitelia biblických právd tam, kde je to viac potrebné.

V roku 1987 som dostal pozvanie slúžiť ako krajský dozorca a navštevovať zbory Jehovových svedkov. Je to dobrovoľná služba, v rámci ktorej každý týždeň navštevujem iný zbor a poskytujem svojim duchovným bratom a sestrám povzbudenie a školenie v našom biblickom vzdelávacom diele. Dnes je moja rodina z duchovného hľadiska ešte väčšia. Aj keď sme s manželkou nemali vlastné deti, v Jehovovej organizácii máme mnoho duchovných synov a dcér.

Je celkom úsmevné, že po mnohých rokoch stále cestujem z mesta do mesta. Predtým s cirkusom, teraz zo zboru do zboru! Z času na čas uvažujem, či by som to bol na hrazde dokázal. Naplnil by sa môj detský sen a urobil by som trojité salto? Ale tieto myšlienky rýchlo zmiznú, keď si pomyslím na Boží sľub, že tu na zemi bude raj. — Zjavenie 21:4.

Áno, narodil som sa s „pilinami v topánkach“. Ale pripomínam si, že v Biblii sa píše: „Aké pôvabné sú nohy tých, ktorí oznamujú dobré posolstvo o dobrých veciach!“ ​(Rimanom 10:15) Výsada pomáhať ľuďom spoznať Boha je väčšia než čokoľvek, čo by som mohol dosiahnuť ako cirkusový umelec. Vďaka Jehovovmu požehnaniu je môj život skutočne naplnený!

[Obrázky na strane 19]

Niektorí z našej cirkusovej rodiny a otec s tubou

[Obrázok na strane 21]

S manželkou Ednou dnes