Vrchy z mramoru

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Taliansku

KONČIARE vrchov, ktoré sa čnejú nad Carrarou a Pietrasantou, vyzerajú, akoby boli miestami pokryté snehom. Ale je to iba klamné zdanie. Biele škvrny sú v skutočnosti obrovské plochy úlomkov vyťaženého kameňa. Tieto vrchy sa nachádzajú v Apuánskych Alpách v Toskánsku v strednej časti severného Talianska. Sú geologickou zvláštnosťou, pretože sú to vrchy z mramoru. Nikde inde na svete sa tento nádherný materiál nevyskytuje v takom veľkom množstve.

Už od staroveku ľudia v týchto vrchoch ťažili mramor a menili ho na stĺpy, tabule, dlažbu a úchvatné sochy. Bohaté zásoby mramoru, skúsenosti i profesionalita miestnych pracovníkov, ako aj kvalita používanej technológie dopomohli k tomu, že táto oblasť získala povesť svetového strediska ťažby a spracovania mramoru. Okrem mramoru vyťaženého v miestnych lomoch sa tu v špecializovaných továrňach opracováva aj mramor, ktorý dovážajú z každého kúta sveta do prístavu Marina di Carrara a ktorý potom vyvážajú do celého sveta.

Staroveká tradícia mramoru

Už starovekí Rimania využívali miestny mramor v stavebníctve a sochárstve. Carrarský biely sochársky mramor sa považuje za zvlášť krásny. V roku 1505 sem prišiel Michelangelo, aby si vybral bloky jemnozrnného mramoru bez žiliek a kazov, z ktorého potom vytvoril niekoľko svojich najslávnejších umeleckých diel.

Staroveké metódy ťažby ostali v podstate nezmenené celé stáročia. Robotníci do prirodzených puklín a výklenkov v stene dômyselne zasunuli drevené kliny. Keď na kliny naliali vodu, drevo napučalo a nakoniec uvoľnilo blok mramoru. Výbušniny sa začali používať v polovici 18. storočia, ale rozdrobili tak veľa mramoru, že sa dala prinajlepšom využiť len jedna tretina. O týchto metódach z dávnych čias svedčí veľké množstvo zvyškov mramoru — práve tie škvrny, ktoré vyzerajú ako sneh.

Obrovské kusy kameňa sa dolu strmým svahom zvážali pomocou saní a lán, čo bola veľmi nebezpečná práca. „Ak sa oceľové lano, ktoré držalo sane, pretrhlo,“ vysvetľuje jeden zdroj, „znamenalo to istú smrť pre predáka partie, ktorý stál pred blokom mramoru, odkiaľ riadil prepravu, a ostatní členovia partie mali len malú nádej uniknúť pred lanom, ktoré ich mohlo zasiahnuť ako silné plesnutie bičom.“

Súčasne metódy ťažby sú, samozrejme, úplne odlišné. Strávil som jeden deň v carrarskej oblasti a dozvedel som sa viac o tom, ako sa dnes mramor ťaží a spracováva. Dovoľte, aby som sa s vami podelil o to, čo som sa dozvedel.

Návšteva lomu

V jednom z mnohých skladov mramoru v Carrare nachádzam Giovanniho, ktorý bude mojím sprievodcom v lome. V takýchto skladoch sú stovky blokov mramoru, ktoré sú presne poukladané na seba a čakajú na predaj alebo na opracovanie na mieste. Automatizované stroje odrežú z blokov tabule a iné stroje ich vyleštia. Kedysi sa všetko robilo ručne.

Vydávame sa na návštevu do lomu. Nasadáme do Giovanniho vozidla s pohonom na všetky štyri kolesá a o krátky čas už zdolávame strmé serpentíny, ktoré nás vedú do úzkeho horského údolia,  kde všade okolo ležia kúsky bieleho kameňa. Vidíme nákladné autá, ktoré majú nosnosť do 30 ton, ako sa sťažka pohybujú dolu svahom s obrovskými blokmi mramoru.

Zatáčame za zákrutu a pred nami sa objavuje oslepujúco biela stena vytvorená vo vrchu. Je rozsiahla a tvorí ju niekoľko veľkých etáží, čiže stupňov, z ktorých každá má výšku okolo 6 až 9 metrov. Giovanni vchádza na jednu z nich a zastavuje.

Pohľad po okolí prezrádza, že sa nachádzame v jednom z mnohých lomov v údolí. Z prirodzeného skalného povrchu nápadne vystupujú ďalšie biele steny, pričom niektoré sú stovky metrov nad nami. Toto miesto bolo výstižne charakterizované slovami ‚veľkolepé, ale desivé‘.

Moje premýšľanie prerušuje buldozér so špicatým nástavcom, ktorý prevracia blok mramoru oddeleného z našej etáže. Blok padá na vrstvu menších kameňov, ktoré tlmia náraz. Má presný tvar kvádra, ktorý meria približne 11 krát 2 krát 6 metrov. Ale ako sa dá mramor oddeliť v takýchto blokoch?

Odpoveď dostávam od Giovanniho otca, Franca, ktorý celý život pracuje v lomoch. Ukazuje mi kladku na poháňanie dlhého oceľového lana, ktoré robí vertikálny rez do zadnej steny našej etáže. Vysvetľuje, že do kameňa sa horizontálne navŕta 8-centimetrová diera a ďalšia sa navŕta vertikálne smerom nadol z etáže nad nami. Tieto dve diery sa musia stretnúť. Potom sa cez ne prevlečie oceľové lano s diamantovými hrotmi a urobí sa z neho slučka, ktorá vyzerá ako obrovský náhrdelník. Elektrický motor vysokou rýchlosťou poháňa napnuté lano, ktoré urobí žiadaný rez. Keď odrežú všetky strany bloku — horizontálne aj vertikálne —, blok prevrátia. Potom pomocou toho istého lana blok rozrežú na menšie kusy, ktoré sa ľahšie prepravujú. Rovnakú metódu používajú aj v neďalekých podzemných baniach, kde mramor ťažia hlboko vnútri vrchu.

Miestne továrne premenia tento surový materiál na rôzne druhy výrobkov — na obklady, dlažbu a rôzne stavebné i dekoračné prvky. Stavebníctvo bolo oddávna hlavným odbytiskom carrarských mramorových výrobkov.

Niektoré dielne vyrábajú dlažbu a interiérové i exteriérové zariadenia na zákazku. Iné sa zameriavajú na dekoratívne rímsy nad kozuby,  zariadenia kúpeľní, stoly a podobne. Na trhu dostať carrarské výrobky z mramoru s rôznou kresbou a farbou, ktoré sú určené na výzdobu námestí, ako aj verejných a súkromných budov vrátane miest na uctievanie, múzeí, obchodných centier, letísk a mrakodrapov po celom svete.

Priemyselné spracovanie mramoru je zaujímavé, ale mňa zaujíma aj jeho využitie na dekoratívne a umelecké účely. Aby som sa o tom dozvedel, strávim popoludnie v Pietrasante.

Dielne na opracovanie mramoru

„Zastavte sa v remeselníckych dielňach,“ pozýva turistická informačná príručka Pietrasanty, „radi vám ukážu svoje umenie.“ Pietrasanta je príjemné miestečko a bez problémov vchádzam do niekoľkých dielní v stredovekom centre a jeho okolí, aby som sa pokochal pohľadom na diela, ktoré tu tvoria.

Stretávam tu sochárov z mnohých krajín, ktorí sú zaujatí prácou na originálnych dielach, zatiaľ čo miestni remeselníci, ktorí majú ruky a tvár pokryté bielym prachom, sa zameriavajú na napodobňovanie sadrových modelov sôch. Výstavné miestnosti prepchaté klasickými a modernými pokladmi vyzerajú ako preplnené múzeá.

Vytvorenie sochy je dlhý proces. Sochár najskôr pomocou stroja nahrubo oreže napríklad dvojtonový blok do želaného tvaru a potom ho pozorne opracováva asi tri až päť mesiacov, kým dielo nie je hotové. Pri opracúvaní môže sochár otesať až tonu mramoru. Kedysi boli základnými pracovnými nástrojmi kladivá, dláta a pilníky. Dnes túto prácu urýchľujú uhlové brúsky a pneumatické dláta, čiže akési zmenšené verzie zbíjačiek, ale detaily musia sochári vypracovať ručne. Výsledné dielo môže svojou krásou vyrážať dych.

Staroveké umenie tesania mramoru sa zachovalo len na málo miestach. Ale vďaka prírodným zdrojom v oblasti Carrary a Pietrasanty, zručnosti majstrov remeselníkov, ktorí si už po stáročia odovzdávajú skúsenosti, a umelcom, ktorí sem prichádzajú zbierať vedomosti, možno túto oblasť právom nazvať „veľkou akadémiou mramoru“.

[Obrázok na strane 24]

Podzemná ťažba mramoru

[Obrázky na stranách 24, 25]

Na vyrezávanie blokov mramoru sa používa oceľové lano s diamantovými hrotmi

[Obrázok na stranách 24, 25]

Lomy na mramor v talianskej Carrare

[Obrázok na strane 25]

Mramorová socha cisára Augusta z prvého storočia n. l.

[Prameň ilustrácie]

Scala/​Art Resource, NY

[Prameň ilustrácie na strane 23]

Studio SEM, Pietrasanta