Od detstva ma učili milovať Boha

ROZPRÁVA ANATOLIJ MEĽNIK

Mnohí ma s láskou volajú dedko. Toto oslovenie na mňa vždy hlboko pôsobí, pretože mi pripomína môjho dedka, ktorého som veľmi miloval a ktorému som nesmierne vďačný. Dovoľte mi, aby som vám porozprával o ňom a tiež o tom, ako so starou mamou významne ovplyvnili život členov svojej rodiny a mnohých iných.

NARODIL som sa v dedine Hlina na severe dnešného Moldavska. V 20. rokoch 20. storočia prišli cez rumunskú hranicu do nášho prekrásneho hornatého kraja cestujúci služobníci, známi ako pútnici. Kázali z Biblie a rodičia mojej matky hneď zareagovali na dobré posolstvo, ktoré počuli. V roku 1927 sa stali Bádateľmi Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Keď sa v roku 1939 začala druhá svetová vojna, v našej dedinke už bol zbor Jehovových svedkov.

Keď som sa v roku 1936 narodil, všetci moji príbuzní okrem otca, ktorý stále patril k pravoslávnej cirkvi, boli Jehovovými svedkami. Počas druhej svetovej vojny sa však začal zamýšľať nad zmyslom života a nakoniec sa oddal nášmu Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu, a symbolizoval to krstom vo vode. Môj starý otec vo veľkej miere prispieval k duchovnému rastu našej rodiny. Veľmi miloval Bibliu a vedel naspamäť stovky veršov. Z akéhokoľvek rozhovoru dokázal prejsť na Bibliu.

Často som dedkovi sedával na kolenách a počúval biblické príbehy, ktoré rozprával. Vštepoval mi lásku k Bohu. Som mu za to nesmierne vďačný! Keď som mal osem rokov, išiel som so starým otcom po prvý raz zvestovať. Pomocou Biblie sme obyvateľom našej dediny ukazovali, kto je Jehova a ako sa k nemu môžeme priblížiť.

Komunistický útlak

V roku 1947 začali úrady pod vplyvom komunistickej politiky a pravoslávnej cirkvi prenasledovať Jehovových svedkov v Moldavsku. Agenti tajnej služby, ktorá sa neskôr stala známou ako KGB, a miestni policajti prichádzali do nášho domu a pýtali sa nás, kto vedie naše kazateľské dielo, odkiaľ máme literatúru a kde sa stretávame. Hovorili, že zastavia činnosť Jehovových svedkov, ktorí ako tvrdili, „brzdia rozvoj komunizmu v krajine“.

 V tom čase začal aj môj otec, ktorý bol vzdelaným mužom, veľmi milovať biblickú pravdu. On i starý otec vedeli, ako odpovedať na otázky vyšetrovateľov, a pritom neprezradiť našich kresťanských bratov a sestry. Obaja boli odvážnymi a láskavými mužmi, ktorí sa zaujímali o blaho spoluveriacich. Podobne ako oni, aj moja matka bola vždy pokojná a vyrovnaná.

V roku 1948 otca zatkli a odviedli preč. Nikdy sme sa nedozvedeli, z čoho bol obvinený. Odsúdili ho na sedem rokov väzenia v jednej z najprísnejšie strážených väzníc a na ďalšie dva roky vo vyhnanstve. Nakoniec ho poslali do oblasti Magadanu ďaleko na severovýchode Ruska, vzdialenej vyše 7000 kilometrov od nášho domova. Nevideli sme sa deväť rokov. Bolo náročné žiť bez otca, ale dedko mi bol naozajstnou oporou.

Vo vyhnanstve

V noci 6. júna 1949 vtrhli do nášho domu dvaja vojaci a dôstojník. Povedali, že máme dve hodiny na to, aby sme opustili dom a nastúpili do auta. Nepovedali nám nič viac. Jednoducho nám oznámili, že odchádzame do vyhnanstva a už sa nikdy nevrátime. A tak ma spolu s matkou, dedkom, babkou a ďalšími spoluveriacimi poslali na Sibír. Mal som len trinásť rokov. Po niekoľkých týždňoch sme sa ocitli na močaristej pôde tajgy uprostred nepreniknuteľných lesov. Úplne sa to líšilo od nášho domova, ktorý som tak veľmi miloval! Niekedy sme plakali. Ale dôverovali sme Jehovovi, že nás nikdy neopustí.

Vysadili nás v malej dedine, v ktorej bolo desať barakov. Ostatní svedkovia boli roztrúsení v rôznych dedinách po celej tajge. Úrady chceli vystrašiť miestnych obyvateľov a roznietiť v nich predsudky voči nám, a tak im povedali, že svedkovia sú kanibali. Ale ľudia o krátky čas zistili, že je to klamstvo a že sa nás nemusia báť.

Prvé dva mesiace po našom príchode sme boli ubytovaní v starom baraku. Ale ešte pred príchodom drsnej zimy sme si potrebovali postaviť vhodnejšie obydlie. Ja a matka sme s pomocou dedka a babky urobili jednoduchý príbytok, ktorý bol spolovice nad zemou a spolovice v zemi. Bývali sme v ňom vyše troch rokov. Mali sme zákaz opustiť dedinu bez povolenia a povolenie sme nikdy nedostali.

Po čase mi dovolili chodiť do školy. Keďže moje náboženské názory sa odlišovali od názorov ostatných, učitelia a spolužiaci mi často kládli otázky. Keď som prišiel domov a rozprával som starému otcovi, ako som dokázal vysvetliť naše presvedčenie, oči mu žiarili radosťou.

Trochu viac slobody

Keď v roku 1953 zomrel diktátor Stalin, naše životné podmienky sa o niečo zlepšili. Dostali sme povolenie vychádzať z dediny. To nám umožnilo stretávať sa so spoluveriacimi a chodiť na zhromaždenia do dedín, kde boli vo vyhnanstve iní svedkovia. Nechceli sme vzbudzovať pozornosť, a preto sme sa stretávali v malých skupinách. Ak sme sa tam chceli dostať, museli sme prejsť pešo až 30 kilometrov, niekedy po kolená v snehu a pri 40 stupňoch pod nulou. Nasledujúci deň sme sa vydali na spiatočnú cestu domov. Cestou sme jedli kyslé uhorky a niekoľko kociek cukru. Ale boli sme rovnako šťastní, ako bol stáročia pred nami Dávid! — Žalm 122:1.

V roku 1955 som bol pokrstený na znak svojej oddanosti Jehovovi. Krátko predtým som na zborovom zhromaždení v susednej dedine stretol Lidiju, skromné tmavovlasé dievča. Podobne ako my, aj ona a jej rodina boli svedkovia z Moldavska, ktorých poslali do vyhnanstva. Vedela krásne  spievať a poznala naspamäť takmer všetkých 337 piesní zo spevníka, ktorý sme vtedy používali. Zapôsobilo to na mňa, lebo aj ja som mal rád našu hudbu a piesne. V roku 1956 sme sa rozhodli, že sa vezmeme.

Napísal som otcovi, o ktorom sme už vedeli, že je vo vyhnanstve v Magadane, a sobáš sme odložili do času, kým nedostaneme jeho súhlas. O krátky čas bol otec prepustený a mohol prísť za nami. Rozprával nám, ako on a iní spolukresťania s Božou pomocou prežili strašné podmienky v pracovných táboroch. Takéto príbehy posilňovali našu vieru.

Krátko po otcovom návrate sa stala hrozná nehoda. Matka pripravovala olej, ktorý sme pridávali do farieb a náterov. Veľký hrniec s vriacim olejom sa nejakým spôsobom prevrátil a olej sa vylial na ňu. Zomrela v nemocnici. Boli sme zdrvení. Po čase, keď sa otcov žiaľ zmiernil, oženil sa s Tatianou, svedkyňou zo susednej dediny.

Rozširujeme svoju službu

V roku 1958 sme sa s Lidijou presťahovali z dediny Kizak do oveľa väčšej dediny Lebjaje, ktorá bola vzdialená asi 100 kilometrov od nášho dovtedajšieho bydliska. Čítali sme, že kresťania v iných krajinách zvestujú z domu do domu. A tak sme to isté skúsili na našom novom mieste bývania. Samozrejme, Strážna veža a Prebuďte sa! boli zakázané, ale dostávali sme výtlačky, ktoré boli prepašované z iných miest. V tom čase sme sa dozvedeli, že budeme dostávať časopisy iba v ruštine. Dovtedy sme dostávali výtlačky aj v moldavčine. Preto sme sa usilovne snažili naučiť lepšie po rusky. Ešte dnes si spomínam nielen na nadpisy tých článkov, ale aj na niektoré myšlienky z nich.

Na obživu sme si zarábali tým, že Lidija pracovala v sýpke a ja som vykladal drevo z vagónov. Práca bola únavná a mzda bola nízka. Hoci si svedkov cenili ako svedomitých pracovníkov, nedostávali sme nemocenské dávky ani žiadne finančné príspevky či prémie. Úradníci otvorene hovorili: „Jehovovi svedkovia nemajú miesto v komunistickej spoločnosti.“ Ale tešilo nás, že v našom prípade boli pravdivé slová, ktoré Ježiš povedal o svojich nasledovníkoch: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16.

Nové ťažkosti

V roku 1959 sa nám narodila dcéra Valentina. Onedlho sa začala nová vlna prenasledovania. The Encyclopædia Britannica uvádza: „Najvyšší sovietsky stranícky predstaviteľ Nikita Chruščov inicioval v rokoch 1959 až 1964 nové protináboženské ťaženie.“ Príslušníci Štátnej bezpečnosti nám povedali, že cieľom sovietskej vlády je zlikvidovať všetky náboženstvá, hlavne Jehovových svedkov.

Keď mala Valentina takmer rok, povolali ma do armády. Keďže som nenastúpil, bol som za neutralitu odsúdený na päť rokov väzenia. Raz, keď ma Lidija prišla navštíviť, plukovník KGB jej povedal: „Dostali sme z Kremľa správu, že do dvoch rokov neostane v Sovietskom zväze ani jeden Jehovov svedok.“ Potom ju varoval: „Musíte zaprieť svoju vieru, inak vás zavrú do väzenia.“ Plukovník si myslel, že takéto hrozby umlčia ženy, ktoré považoval len za „úbohé tvory“.

V priebehu krátkeho času sa väčšina mužov spomedzi svedkov dostala do väzení či do pracovných táborov. Odvážne kresťanské ženy však ďalej pokračovali v kazateľskom diele. Napriek veľkému riziku pašovali tiež literatúru do väzení a pracovných táborov. Podobnými skúškami prešla Lidija a často tiež  dostávala neželané návrhy od mužov, ktorí chceli využiť moju neprítomnosť. Navyše jej povedali, že ma nikdy neprepustia. Ale nebolo to tak!

Prepustenie a odchod do Kazachstanu

V roku 1963 môj prípad znovu otvorili a neskôr som bol po troch rokoch väzenia prepustený. Ale nikde sme nemohli získať povolenie na pobyt, a tak som si nemohol nájsť prácu. Štátny zákon nariaďoval: „Bez trvalého pobytu žiadna práca.“ Vo vrúcnych modlitbách sme úpenlivo prosili Jehovu o pomoc. Potom sme sa rozhodli presťahovať do Petropavlovska na severe Kazachstanu. Ale miestne úrady už boli o nás upovedomené a nechceli nám tam povoliť ani bývanie, ani prácu. Rovnaké prenasledovanie v tomto meste zažívalo aj asi 50 ďalších svedkov.

S ďalším manželským párom svedkov sme sa presťahovali ďalej na juh do mestečka Ščučinsk. Nebývali tam žiadni svedkovia a úrady vôbec nepoznali naše kazateľské dielo. S Ivanom sme si týždeň hľadali prácu, zatiaľ čo naše manželky boli na železničnej stanici, kde sme v noci spávali. Nakoniec sme si našli prácu v sklárni. Pre obe rodiny sme si prenajali malú miestnosť, do ktorej sa zmestili dve postele a zopár ďalších vecí, ale boli sme šťastní.

Ivan a ja sme sa s nadšením venovali práci a naši zamestnávatelia boli veľmi spokojní. Keď ma časom opäť povolali do vojenskej služby, riaditeľ továrne sa dozvedel, že moje biblicky školené svedomie mi nedovoľuje, aby som nastúpil na vojenský výcvik. Na naše prekvapenie sa spojil s armádnym veliteľom a povedal mu, že ja a Ivan sme šikovní pracovníci a že továreň by bez nás nemohla ďalej fungovať. A tak sme dostali povolenie ostať.

Výchova detí a služba iným

V roku 1966 sa narodila naša druhá dcéra Lilia. O rok sme sa presťahovali do mesta Belyje Vody na juhu Kazachstanu neďaleko hranice s Uzbekistanom, kde bola malá skupina svedkov. Onedlho tam vznikol zbor a ja som bol vymenovaný za predsedajúceho dozorcu. V roku 1969 sa nám narodil syn Oleg a o dva roky najmladšia dcérka Nataša. S Lidijou sme nikdy nezabudli, že deti sú dedičstvom od Jehovu. (Žalm 127:3) Spolu sme uvažovali, ako ich vychovávať, aby milovali Jehovu.

V 70. rokoch 20. storočia bola väčšina svedkov ešte stále v pracovných táboroch. Mnohé zbory potrebovali dozor a vedenie zrelých bratov. Preto Lidija vzala na seba prevažnú časť výchovy našich detí a niekedy im bola matkou aj otcom, zatiaľ čo ja som slúžil ako cestujúci dozorca. Navštevoval som zbory v Kazachstane, ako aj v susedných sovietskych republikách — v Tadžikistane, Turkménsku a Uzbekistane. Zároveň som pracoval, aby som mohol uživiť rodinu, a Lidija i deti tiež ochotne pomáhali.

Hoci som niekedy býval z domu preč aj niekoľko týždňov, snažil som sa deťom prejavovať otcovskú lásku a pomáhať pri ich duchovnom rozvoji. S Lidijou sme sa spolu vrúcne modlili, aby Jehova pomohol našim deťom, a rozprávali sme sa s nimi o tom, ako prekonať strach z človeka a rozvinúť si blízky vzťah k Bohu. Bez nesebeckej podpory mojej drahej manželky by som si nikdy nebol mohol plniť povinnosti cestujúceho dozorcu. Lidija a naše ďalšie sestry vôbec neboli „úbohé tvory“, ako to o nich tvrdil vojenský dôstojník. Boli silné — boli ozajstnými duchovnými obrami. — Filipanom 4:13.

V roku 1988, keď boli všetky naše deti dospelé, som bol vymenovaný za riadneho cestujúceho dozorcu. Mojím krajom bola väčšina krajín Strednej Ázie. Keď bolo v roku 1991 kazateľské dielo Jehovových svedkov v bývalom Sovietskom zväze právne zaregistrované, začali v týchto ázijských republikách bývalého Sovietskeho zväzu slúžiť ďalší  schopní, duchovne zrelí muži. Dnes slúži v týchto krajinách 14 cestujúcich dozorcov a minulý rok tam navštívilo Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti vyše 50 000 ľudí!

Nečakané pozvanie

Na začiatku roku 1998 som mal nečakaný telefonát z ruskej odbočky Jehovových svedkov. Dostal som otázku: „Anatolij, uvažovali ste s Lidijou o službe celým časom?“ Samozrejme, že sme uvažovali o takejto výsade pre naše deti. Náš syn Oleg v tom čase už takmer päť rokov slúžil v ruskej odbočke.

Keď som Lidiji povedal, aké pozvanie sme dostali, spýtala sa: „Ale čo náš dom, záhrada a všetko ostatné?“ Po spoločnej modlitbe a rozhovore sme sa rozhodli, že sa dáme k dispozícii. Nakoniec sme boli pozvaní slúžiť v náboženskom stredisku Jehovových svedkov v Issyku v Kazachstane neďaleko veľkého mesta Alma-Ata. Tu sa prekladá naša biblická literatúra do miestnych jazykov.

Naša rodina dnes

Sme Bohu nesmierne vďační za to, že nám pomohol viesť deti k biblickej pravde! Najstaršia dcéra Valentina je vydatá a s manželom sa v roku 1993 presťahovali do Ingelheimu v Nemecku. Majú tri deti, ktoré sú pokrstenými svedkami Jehovu.

Aj naša druhá dcéra Lilia má rodinu. Spolu s manželom, starším v zbore Belyje Vody, vychovávajú svoje dve deti k láske k Bohu. Oleg sa oženil s Natašou, kresťanskou sestrou z Moskvy, a spoločne slúžia v ruskej odbočke neďaleko Sankt Peterburgu. V roku 1995 sa vydala naša najmladšia dcéra Nataša a s manželom slúžia v ruskom zbore v Nemecku.

Občas mávame spoločné veľké rodinné stretnutia. Naše deti rozprávajú svojim deťom, ako „mama a papa“ počúvali Jehovu a vychovávali svoje deti tak, aby milovali pravého Boha, Jehovu, a slúžili mu. Vidím, že tieto rozhovory pomáhajú našim vnúčatám duchovne rásť. Náš najmladší vnuk mi pripomína mňa v jeho veku. Niekedy si mi sadne na kolená a poprosí ma, aby som mu porozprával nejaký biblický príbeh. Do očí sa mi nahrnú slzy, keď si s radosťou spomínam, ako často som ja sedával na kolenách svojho dedka a ako mi pomohol milovať nášho Vznešeného Stvoriteľa a slúžiť mu.

[Obrázok na strane 11]

S rodičmi pred naším domom v Moldavsku krátko predtým, ako bol otec uväznený

[Obrázok na strane 12]

S Lidijou v roku 1959, ešte vo vyhnanstve

[Obrázok na strane 13]

Lidija s dcérou Valentinou, keď som bol vo väzení

[Obrázok na strane 15]

S Lidijou dnes

[Obrázok na strane 15]

S našimi deťmi a vnúčatami — všetci slúžime Jehovovi!