Bol som duchovným vodcom kmeňa Kikapú

ROZPRÁVA BOB LEE WHITE ST.

Narodil som sa v malom indiánskom prístrešku pokrytom kôrou stromov a obloženom pálkovým tŕstím, ktorý sa nazýva wickiup. Bolo to v roku 1935 neďaleko mesta McLoud v Oklahome v USA. Moje indiánske meno je Pej-Mítonua, čo znamená „voda, ktorá tečie okolo“. Keď som bol ešte len chlapec, zasvätili ma do indiánskeho duchovného života kmeňa Kikapú. * Ako k tomu prišlo?

OTEC mojej matky tak ako pred ním jeho otec bol mnoho rokov duchovným vodcom Vodnej skupiny indiánskeho kmeňa Kikapú v Oklahome. Keďže nemal žiadneho syna, po jeho smrti 12 starších, čiže vodcov našej skupiny, rozhodlo, že na jeho miesto nastúpi najstarší syn jeho najstaršej dcéry. Tým synom som bol ja.

Ako som sa stal duchovným vodcom

Za bežných okolností sa nový duchovný vodca mohol ujať svojej úlohy, až keď mal 30 rokov a až keď prešiel obdobím pôstu, počas ktorého mal videnia alebo bol inak osvietený na vykonávanie duchovnej funkcie. Mňa už ako malého chlapca učili kmeňovému náboženstvu Kikapúov. Zdedil som obradný odev a míšon, teda posvätný vak, ktorý sa niekedy nazýva aj medicínový vak. Je to súbor náboženských predmetov zabalený do zvieracej kože. Tento vak je dlhý asi 60 centimetrov a pripomína oválnu loptu, aká sa používa pri americkom futbale alebo pri rugby. Strávil som veľa času v najsvätejšom oddelení duchovného stanu Kikapúov, kde som počúval zjavenia kmeňových vodcov. Tak som sa už v mladosti stal novým duchovným vodcom kmeňa Kikapú.

Všetky tie veci sa silne vryli do mojej mladej mysle. Keďže žiadne z tajomstiev, ktoré ma učili, neboli nikdy zapísané, náboženské tradície mnohých generácií boli teraz zverené len mne. Keby som vtedy bol poslúchol vodcov našej skupiny a zostal by som pri svojom kmeni, až dodnes by som vykonával všetky duchovné obrady.

No ja som odišiel do školy v Kansase. To znepokojilo starších mužov. Báli sa, že zostanem vo „svete bieleho muža“. Po škole som odišiel do Los  Angeles v Kalifornii, kde som sa stretol so svojou detskou láskou Diane. Jej indiánske meno je Tu-Notakua, čiže Otáčajúci sa medveď z Medvedej skupiny. Naše matky a starí otcovia boli dlhoročnými priateľmi. V septembri 1956 sme sa zosobášili. Aj Diane dostala náboženskú výchovu. Jej starý otec zaviedol v kmeni Kikapú peyotlové náboženstvo. — Pozri rámček na strane 22.

Peyotlové náboženstvo

Peyotlové náboženstvo dnes nájdete v mnohých indiánskych kmeňoch. „Veľkú úlohu v rozvinutí a rozšírení peyotlového náboženstva na indiánskom území“ zohral Quanah Parker (asi 1845–1911), duchovný vodca a náčelník komančského kmeňa Quahadi. (The Encyclopedia of Native American Religions) Tým, že nadšene vychvaľoval halucinogénne účinky kaktusu nazývaného peyotl (lofofora Williamsova) a jeho údajnú liečivú moc, získal konvertitov na peyotlové náboženstvo v mnohých severoamerických indiánskych kmeňoch. A tak v kmeni Kikapú, ako aj v iných kmeňoch existovalo tradičné náboženstvo spolu s peyotlovým.

Zlákal ma Hollywood

Keď som býval v oblasti Los Angeles, bol som dosť aktívnym členom indiánskych klubov a spoločností a dokonca som sa stal prezidentom viacerých z nich. Patrili k nim Klub bubna a pera, Indiánska bowlingová asociácia a Národné indiánske športové združenie. Bol som tiež členom predstavenstva Indiánskeho centra v Los Angeles.

Dostal som sa aj do hollywoodskych kruhov. Spoznal som Irona Eyesa Codyho, známeho z televíznych správ o ekológii, a Jaya Silverheelsa, ktorý stvárnil úlohu Indiána menom Tonto v televíznom seriáli Osamelý jazdec. K najznámejším filmom, v ktorých som hral, patrí Westward Ho, the Wagons! (Vozy, hor sa na západ!), v ktorom hlavnú úlohu hral Fess Parker, a Kamoši, kde v hlavných úlohách vystupovali Dean Martin a Jerry Lewis.

Spolu s Diane sme nejaký čas pracovali v Disneylande. Ja som hral v desaťminútových skečoch, ktoré prebiehali každú hodinu počas celého dňa. Diane s úsmevom hovorí: „Všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, bolo obliecť sa do indiánskych šiat a celý deň sa prechádzať medzi ľuďmi a ‚hrať‘ Indiánku.“

Iný prístup k duchovným veciam

V roku 1962 jedna Jehovova svedkyňa oslovila Diane a dala jej malú brožúrku. Svedkyňa k nám stále chodila, ale Diane si vždy našla nejakú výhovorku. Keď sa svedkyňa Diane opýtala, či chce, aby za ňou už nechodila, Diane si v duchu pomyslela: ‚Áno! Áno!‘ Ale keďže nechcela byť neláskavá, povedala: „Ó, nie! Nie!“ A tak návštevy pokračovali. Diane mi vždy povedala, čo sa dozvedela. Keď sa o tom niekedy zabudla zmieniť, opýtal som sa: „Zastavila sa tu tá Jehovova svedkyňa? Čo hovorila?“

 Pri jednej príležitosti svedkyňa povedala Diane o mimoriadnej prednáške na jednom zhromaždení Jehovových svedkov v Los Angeles Forum. Ponúkla sa, že dohliadne na naše štyri deti, kým si my pôjdeme vypočuť prednášku. Diane si myslela, že ja by som určite nešiel, a tak mi o tom ani nepovedala. Ale keď ju svedkyňa k tomu stále povzbudzovala, povedala mi o tom. Na jej prekvapenie som zareagoval: „Chceš povedať, že tá biela žena naozaj zostane tu, postráži naše deti a dá im jesť?“

A tak sme v roku 1969 išli na naše prvé zhromaždenie. Nerozumel som všetkému, čo sa hovorilo z pódia. No veľmi na mňa zapôsobilo, ako bolo všetko zorganizované — ako za pomoci dobrovoľníkov dokázali svedkovia za veľmi krátky čas poskytnúť obed 20 000 ľuďom. Všimol som si tiež, že tam nikto nemal predsudky — čierni i bieli sa navzájom oslovovali brat a sestra.

V auguste 1969 so mnou svedkovia začali viesť biblické štúdium za pomoci knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. * Priznávam, že so štúdiom Biblie som súhlasil z nesprávnych pohnútok. Bol som členom viacerých indiánskych organizácií a videl som pred sebou politickú kariéru. Myslel som si, že by som sa mal oboznámiť s Bibliou, lebo som mal pocit, že politici ju poznajú a citujú z nej. Teraz vidím, ako málo mnohí z nich vedeli o Božom Slove.

Veľká zmena v mojom živote

Keď som začal študovať Bibliu, veci nabrali rýchly spád. Vzdal som sa členstva vo všetkých kluboch a spolkoch a uvedomil som si, že musím prerušiť zväzky aj s mojím bývalým indiánskym náboženstvom. Pamätám si, ako som si sadol, aby som napísal list, že vystupujem z nášho kmeňového náboženstva. Na vrch strany som uviedol dátum a začal  som písať slovo „Milý“. Po dlhom uvažovaní, komu by som vlastne mal list adresovať, som si uvedomil, že by som ho mal adresovať tradičnému duchovnému vodcovi — teda sebe! Rýchlo som vyriešil tento problém a napísal som: „Milá mama.“ Potom som vysvetlil, že už nebudem vyznávať naše náboženstvo ani slúžiť ako duchovný vodca.

Manželka i ja sme boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia 3. januára 1970. V roku 1973 som sa stal starším v zbore. A tak bývalý duchovný vodca kmeňa Kikapú sa teraz ujíma vedenia v miestnom zbore v pravom uctievaní Jehovu, Univerzálneho Panovníka. V júli 1974 sme sa presťahovali späť do McLoudu v Oklahome, aby sme mohli pomáhať Indiánom spoznať pravú nádej celého ľudstva zjavenú v Božom Slove, Biblii.

Kikapúovia tak ako iné kmene používali pri svojom uctievaní tabak. Je však zaujímavé, že ho nikdy nefajčili. Kikapúovia sypali tabak do ohňa ako kadidlo a verili, že prostredníctvom vzniknutého dymu idú ich modlitby priamo do neba. Najstarší vodcovia Kikapúov zastávali názor, že je zlé fajčiť tabak, a fajčenie fajky považovali za smiešny výmysel Európanov.

Niektorí sa ma pýtajú, či mám nejakú fotografiu, na ktorej som oblečený v indiánskom obradnom odeve. Nikdy však nebolo dovolené zhotovovať žiadne obrázky zo strachu, že by ich čarodejníci mohli zneužiť. Dokonca kedykoľvek mi počas rokov, keď som bol duchovným vodcom, ostrihali vlasy, vždy ich zakopali a nikomu nedovolili dotknúť sa ich, aby ich nezneužil v súvislosti s čarodejníctvom, ktoré Indiáni berú veľmi vážne.

Keď som vystúpil z náboženstva Kikapúov, duchovných úloh v kmeni sa ujali vodcovia skupiny. Keď 12 vodcov, ktorí ma pôvodne zvolili, zomrelo, nastúpili na ich miesto noví vodcovia a časom zaviedli v tomto náboženstve mnohé zmeny. V súčasnosti žije už len jeden vodca skupiny a aj ten je už dosť starý. Ja nemienim nikomu odovzdať, čo som sa naučil ako malý chlapec.

Teraz sa aktívne venujem dielu vyučovania Božieho Slova ľudí všetkých národov a kmeňov. Ako priekopník, čiže kazateľ celým časom, som mal výsadu učiť biblické pravdy v mnohých indiánskych rezerváciách po celých Spojených štátoch. Medzi inými som navštívil Osadžov v Oklahome a Mohavov, Hopiov a Navahov v Arizone. Rád hovorím iným domorodým Američanom, že „večné loviská“, ako Indiáni označujú nádej na život po smrti, budú tu na zemi. Teším sa na čas, keď budú mnohí Indiáni minulých generácií vzkriesení a budem mať príležitosť učiť ich o Božom novom svete. — Ján 5:28, 29; 2. Petra 3:13.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 22]

Čo je peyotlové náboženstvo?

Peyotlové náboženstvo je dnes známe ako Americká domorodá cirkev. Peyotl je malý bezostnatý kaktus (pozri obrázok vpravo), ktorý rastie hlavne v údolí Ria Grande v Mexiku a v Texase. Toto náboženstvo má medzi severoamerickými kmeňmi vyše 200 000 prívržencov. „Dnes peyotlové náboženstvo, ktoré má pôvod v prehistorickom Mexiku, obsahuje aj prvky kresťanstva, hoci zostáva indiánskym náboženstvom.“ ​(A Native American Encyclopedia—History, Culture, and Peoples) Dva hlavné obrady sa nazývajú Polovičný mesiac a Veľký mesiac. Oba obsahujú „prvky tak indiánskej kultúry, ako i kresťanstva“. Peyotlový obrad trvá celú noc. Obyčajne sa začína v sobotu, keď si skupina mužov sadne v tipí do kruhu. Jedia množstvo horkých kúskov peyotlových kaktusov, majú halucinácie a za sprievodu bubnov a rytmického hrkania tekvicou spievajú posvätné piesne.

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením TAMU Cactus Photo Gallery

[Obrázok na strane 21]

V odeve bojovníka kmeňa Kikapú

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Diane dnes