Je napísané, že ho uvidím

Rozpráva Rosalía Phillipsová

„Budeš mať veľký úspech! Máš talent!“ Tieto slová mi povedal niekoľko sekúnd pred zdvihnutím opony náš kapelník sediaci za klavírom. Ďalší štyria členovia kapely ma kývnutím privítali. Mala som na sebe trblietavé červené šaty a bola som v kapele najnovšou speváčkou. Znervóznela som. Tu, na jednej z najvýznamnejších scén v meste Mexiko, som mala mať svoje prvé verejné vystúpenie a odštartovať tak svoju kariéru v šoubiznise! Bol marec 1976 a o mesiac som mala mať 18 rokov.

MÔJ otec zomrel tri roky predtým a spomienky na neho boli v mojom srdci i mysli ešte stále živé. Aj verejnosť si ho veľmi dobre pamätala. Milovali a obdivovali ho, pretože bol jedným z najlepších komikov v krajine. V období, ktoré sa často nazýva zlatou érou mexickej kinematografie, hral vo vyše 120 filmoch. Jeho meno, Germán Valdés, „Tin-Tán“, sa objavovalo na pútačoch divadiel v celej Strednej a Južnej Amerike i v španielsky hovoriacich častiach Spojených štátov a Európy. Dokonca aj dnes, po viac ako 30 rokoch, sa jeho filmy opakovane premietajú v televízii.

Už keď som bola malé dievča, v našom dome sa stretávali celebrity. Mama a jej sestry tvorili spievajúce trio Las Hermanitas Julián (Sestry Juliánové). Jej brat Julio Julián bol v Európe slávnym tenoristom a jeho španielska manželka Conchita Domínguezová spievala soprán. Okrem toho otcovi bratia Manuel „Loco“ ​(Bláznivý) Valdés a Ramón Valdés, známejší ako Don Ramón, boli slávnymi televíznymi komikmi.

Filmové a nahrávacie štúdiá i kabarety boli pre mňa a pre môjho brata Carlosa dôverne známe miesta, pretože otec nás často brával so sebou do práce a na turné. Tak držal rodinu pokope. Medzi týmto prostredím s povrchnými vzťahmi a naším domovom, kde vládla harmónia a atmosféra skutočnej lásky, bol veľký kontrast. Pamätám si otca ako veľmi láskavého muža, prekypujúceho vitalitou a láskou k životu. Bol neobyčajne veľkorysý, niekedy až príliš. Naučil ma, že šťastie nezávisí od toho, čo človek má, ale čo dáva.

 Šokujúca zmena

Koncom roku 1971 oznámila matka mne a bratovi hroznú správu, že otcovi zistili nevyliečiteľnú chorobu. Rok a pol som videla, ako trpí a zápasí o život pod silnými liekmi.

Ešte stále si pamätám deň, keď k nášmu domu prišla sanitka a odviezla ho do nemocnice. Vedela som, že sa už nikdy nevráti. Je ťažké opísať bolesť, ktorú som cítila. Rozhodla som sa, že ak trpí on, mala by som trpieť aj ja. A tak som zahasila cigaretu na holej dlani a bezútešne som plakala. Otec zomrel 29. júna 1973. Začala som si klásť otázky: ‚Prečo nás musel opustiť taký dobrý človek, ktorý rozdával toľko radosti? Kde je teraz? Počuje ma, keď mu niečo hovorím? Aký zmysel bude mať môj život bez neho?‘

Kariéra bez zmyslu

Keď som sa po nejakom čase emocionálne zotavila, začala som študovať bytovú architektúru. Bola som však vzdorovitá a odišla som zo školy. S matkou sme sa rozhodli, že budeme chodiť viac do spoločnosti. Začali sme chodievať na prepychové večierky ľudí zo sveta zábavy. Hostiteľ často na záver povedal: „Rosalía, zaspievaj nám teraz, prosím, jednu zo svojich piesní.“ Mali radi môj hlas a cit, ktorý som vkladala do hudby, a hovorili, že som po rodičoch zdedila talent.

Na jednom z týchto večierkov ma počul spievať skladateľ a kapelník skupiny Arturo Castro and His Castros 76 a ponúkol mi, aby som sa pridala k ich skupine. Spočiatku sa mi ten nápad vôbec nepáčil. I keď som milovala hudbu a od svojich 14 rokov som hrala na gitare a skladala piesne, nechcela som sa hudbe venovať profesionálne. Ale matka na mňa naliehala, a keďže som chcela rodine aj finančne pomôcť, ponuku som nakoniec prijala. Tak som sa dostala k svojmu prvému verejnému vystúpeniu opísanému v úvode.

Od začiatku kariéry som mala stabilnú prácu. Naša skupina chodievala na turné po Mexiku a každý večer sme mali dve vystúpenia. Navštívili sme Guatemalu, Venezuelu, New York i Las Vegas. V tejto skupine som bola dva roky. Potom som dostala príležitosť hrať vo filme. Hrala som dve vedľajšie úlohy a jednu hlavnú, za ktorú som dostala dve prestížne ceny.

Jedného dňa mi zavolali z najväčšej televíznej spoločnosti v krajine. Ponúkli mi exkluzívnu zmluvu a hlavnú úlohu v telenovele, ktorá mala byť pomenovaná po mne. To by ma vynieslo na vrchol sveta zábavy. Dostávala by som veľmi dobrý plat, aj keby som nepracovala pravidelne. Pretože som mala pocit, že si to nezaslúžim, a bála som sa, že stratím voľnosť, odmietla som zmluvu podpísať. Prijala som však prácu na telenovele, ale iba s tou podmienkou, že budem môcť pokračovať v štúdiu herectva na univerzite. Napriek tomu som nebola šťastná. Trápilo ma, keď som videla, že herci sa roky snažia získať hlavnú úlohu a ja som ju získala hneď — najmä preto, že som bola Tin-Tánova dcéra.

Potom prišlo nahrávanie. Najprv som nahrala hudbu k telenovele — bola som autorkou textov aj hudby. Neskôr som nahrávala v jednom slávnom štúdiu v Londýne. Prišli ďalšie nahrávky, filmy a telenovely. Na predných stránkach novinových príloh zo sveta zábavy sa začali objavovať články o mne, takže by sa dalo povedať, že som dosiahla vrchol úspechu. Stále mi však niečo chýbalo. Všimla som si, akí sú herci namyslení a ctižiadostiví a že je medzi nimi veľmi rozšírená nemravnosť a neúprimnosť. Prestala som ľuďom dôverovať.

Na jeseň 1980 som videla strýka Julia na jednom rodinnom stretnutí. Rozhodol sa odísť z opery a počúvala som ho, ako hovorí o raji, ktorý sľúbil Boh. Strýko Julio povedal, že nespravodlivosť a žiaľ pominie a na zemi bude vládnuť láska. Povedal tiež, že meno pravého Boha je Jehova. Najviac ma zaujalo, keď som počula, že v raji budú naši milovaní vzkriesení. Predstava, že by som opäť mohla vidieť svojho otca, ma nadchla. Nikdy mi  neprestal chýbať a túžila som po jeho podpore a láske. Aké by to bolo úžasné, mať ho opäť pri sebe! Ale niekde hlboko vnútri sa mi to zdalo nemožné. Strýko Julio mi dal Bibliu a pozval ma s matkou na zjazd Jehovových svedkov, ktorý mal byť o niekoľko týždňov. Povedali sme, že možno prídeme.

Rozhodla som sa zmeniť svoj život

Raz v noci som fajčila v posteli a čítala som si Bibliu, ktorú mi dal strýko. To, čo som čítala v knihe Príslovia, ma priviedlo k záveru, že svetlo, porozumenie a život pochádza od Boha, zatiaľ čo temnota, zmätok a smrť pochádza z iného zdroja. V tú noc som zahasila svoju poslednú cigaretu a čakala som, kým príde matka. S plačom som ju prosila, aby ma podporila v niektorých veľkých rozhodnutiach. Potom som zašla do divadla, kde som skúšala úlohu Kordélie v Shakespearovom Kráľovi Learovi. Vzdala som sa úlohy a rozišla som sa so svojím priateľom, ktorý hral jednu z hlavných postáv.

Ešte som však nevedela, ako slúžiť Bohu, a preto som sa nemala o čo oprieť. Upadla som do hlbokej depresie. Modlila som sa k Bohu o pomoc, aby som mohla cítiť, že patrím niekam pre to, čím som ja sama, a nie pre zdedený talent alebo známe meno. Prestala som sa stýkať so všetkými svojimi spoločníkmi a prerušila som svoje dovtedajšie činnosti.

Cesta k skutočnému úspechu

Uprostred toho zmätku som si spomenula na strýkovo pozvanie na zjazd. Zavolala som mu a on ma zobral na štadión. To, čo som tam videla, na mňa veľmi zapôsobilo. Videla som slušných ľudí, ktorí nenadávali, nefajčili ani sa nesnažili na nikoho zapôsobiť. To, čo som tam počula z Biblie, mi pripomenulo, čo som čítala v knižke Je Biblia skutočne Božie slovo? *, ktorú som našla doma krátko po otcovej smrti.

Približne v tom čase som dostala ďalšiu ponuku hrať hlavnú úlohu v jednej telenovele. Postava sa mi páčila, pretože sa zdalo, že sa zastáva zbožných zásad, o ktorých som sa dozvedela na zjazde. Preto som úlohu prijala. Na druhej strane mi stále chodila po rozume táto myšlienka z Biblie: „Nedajte sa nerovne spriahnuť s neveriacimi. Lebo... aký má podiel svetlo s tmou?“ — 2. Korinťanom 6:14.

Rástla vo mne túžba páčiť sa Bohu. Chcela som chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva so strýkom a jeho manželkou. Hoci ich zbor bol od môjho domu vzdialený hodinu cesty, išla som tam aj nasledujúce tri nedele. Strýko sa rozhodol, že ma zoberie do zboru v mojej oblasti. Prišli sme na koniec zhromaždenia a tam som stretla Isabel, mladú ženu v mojom veku. Bola skromná a láskavá. Keď ma strýko predstavil ako Rosalíu Valdésovú, nevenovala ani najmenšiu pozornosť môjmu menu. To sa mi veľmi páčilo. Ponúkla sa, že bude so mnou študovať Bibliu u mňa doma.

Začali sme študovať s knihou Pravda, ktorá vedie k večnému životu. * Isabel sa ochotne prispôsobila môjmu pracovnému plánu. Niekedy musela čakať dlho do noci, kým som skončila filmovanie telenovely. Bola som veľmi vďačná, že sa niekto o mňa zaujíma jednoducho preto, že sa chcem učiť biblické pravdy. Isabel bola úprimná, poctivá a kultivovaná, čo sú vlastnosti, o ktorých som si myslela, že sa dajú dosiahnuť iba štúdiom filozofie a umenia.  Mávali sme dlhšie štúdiá, niekedy aj viackrát do týždňa.

Na začiatku bolo pre mňa ťažké zbaviť sa svojich nesprávnych predstáv, ale biblické pravdy ich postupne nahrádzali. Spomínam si, ako ma povzbudil Boží sľub: „Ešte chvíľku a zlého už nebude; a určite sa pozrieš na jeho miesto, a jeho nebude. Ale mierni, tí budú vlastniť zem a naozaj nájdu svoje najväčšie potešenie v hojnosti pokoja.“ ​(Žalm 37:10, 11) Rovnako aj nádej, že opäť uvidím otca v raji, sa pre mňa stávala skutočnou. Často som premýšľala o Ježišových slovách: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú, tí, ktorí konali dobro, na vzkriesenie života.“ — Ján 5:28, 29.

Skončila som natáčanie telenovely a okamžite som dostala ďalšie ponuky. Hoci by ma tieto projekty urobili ešte slávnejšou, ak by som ponuky prijala, dala by som tým najavo, že súhlasím s nemravnosťou, modlárstvom a inými nesprávnymi vecami. Dozvedela som sa, že Satan existuje a nechce, aby sme slúžili Jehovovi. Preto som ponuky odmietla a začala som navštevovať všetky zhromaždenia. Prirodzene, matka ani brat nerozumeli, prečo sa vzdávam takých príležitostí a toľkých peňazí. No mohli vidieť aj to, ako sa mením. Z nešťastného, skľúčeného človeka som sa menila na veselého človeka plného života. Konečne mal môj život zmysel!

Túžila som hovoriť aj iným to, čo som sa naučila, a čoskoro som sa stala zvestovateľkou nádherného posolstva o Božom Kráľovstve. Keď som zvestovala, niekedy bolo ťažké udržať pozornosť ľudí v obvode, pretože mnohí ma poznali ako herečku. Nie raz sa nám stalo, že sme prišli k dverám a domáci práve sledovali v televízii telenovelu, v ktorej som hrala. Ľudia nemohli uveriť, že stojím pri ich dverách!

Jedenásteho septembra 1982 som sa na znak oddanosti Jehovovi pokrstila. Môj život mal teraz skutočný zmysel a predo mnou bola iná kariéra. Isabelina horlivosť pre službu ma motivovala. Slúžila ako pravidelná priekopníčka, ako sa nazývajú služobníci celým časom medzi Jehovovými svedkami. Netrvalo dlho a sprevádzala som ju na biblických štúdiách so záujemcami. Isabel sa stala mojou najlepšou priateľkou.

V podstate som prestala pracovať ako herečka, takže sme sa s matkou museli uspokojiť s nižšou životnou úrovňou. Medzitým som komponovala piesne pre môj štvrtý album, na ktorom boli niektoré piesne o mojich nových hodnotách a viere. Napísala som pieseň o svojej pevnej nádeji, že opäť uvidím otca. Pieseň som nazvala „Je napísané — uvidím ho“. Keď som ju prvýkrát zaspievala matke, bola veľmi dojatá. Cítila, že som o tom naozaj presvedčená. Bola som radosťou celá bez seba, keď vyjadrila túžbu študovať Bibliu. O dva roky bola pokrstená ako služobníčka Jehovu. Doteraz je v službe aktívna.

Postupom času bolo pre mňa stále ľahšie odmietať pracovné ponuky. A keď som stála pred skúškou alebo pokušením, predstavila som si, ako sme s otcom v nádhernom raji, a to posilnilo moju dôveru v Jehovu a odhodlanie ďalej mu slúžiť.

Jedného dňa ma požiadali, aby som stvárnila postavu v hispánskej verzii detského programu Sesame Street. Myslela som si, že to nemôžem urobiť, a tak som povedala producentovi, že biblické zásady, ktorých sa držím, mi nedovoľujú, aby som propagovala také veci, ako sú sviatky a narodeniny. Producent povedal, že ak túto prácu prijmem, bude rešpektovať moje presvedčenie a podpíšeme zmluvu, v ktorej budú zahrnuté moje špecifické podmienky. Ponuku som teda prijala a natočila som 200 častí. To bola posledná ponuka, ktorú som prijala ako herečka.

Mala som ešte jednu zmluvu s nahrávacou spoločnosťou, a tak som pre ňu nahrala desať skladieb vrátane piesne o mojom otcovi  a vzkriesení. Spievala som ju v televízii i na vystúpeniach, počas ktorých som vždy spomenula aj svoje presvedčenie. No nahrávacia spoločnosť začala na mňa tlačiť, aby som prijala zmyselnejší imidž. Preto som od zmluvy odstúpila.

Požehnania v službe Bohu

V decembri 1983 sme s Isabel išli do New Yorku obzrieť si budovy ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne. Tam som stretla muža, ktorý sa neskôr stal mojím manželom, Russella Phillipsa. Písali sme si takmer dva roky. Veľmi dobre si pamätám na deň, keď som začala s pravidelnou priekopníckou službou — Russell mi až z New Yorku poslal kyticu ruží!

Rok som priekopníčila s Isabel. Potom Isabel dostala pozvanie slúžiť v odbočke Jehovových svedkov v Mexiku. To, ako rozprávala o svojom novom pridelení, vo mne roznietilo túžbu rozšíriť svoju službu, a ak to bude Jehovova vôľa, slúžiť tiež v Bételi.

Russell bol ďalším požehnaním v mojom živote. Vďaka jeho láske k Jehovovi a k Jeho organizácii som si začala ešte viac ceniť službu celým časom. Miloval službu v Bételi a v Brooklyne slúžil tri roky. Keď sme sa zobrali, slúžili sme spolu ako pravidelní priekopníci v Colorade v USA. Neskôr sme dostali pozvanie slúžiť ako medzinárodní stavební pracovníci na nových odbočkách v iných krajinách. Boli sme veľmi prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že sme boli pridelení do Mexika. V apríli 1990 sme s radosťou prijali požehnanú výsadu stať sa členmi rodiny Bétel v Mexiku. Veľmi ma povzbudil Russellov príklad. Obdivovala som jeho obetavého ducha, ktorý ho podnietil k tomu, aby opustil svoju domovskú krajinu a rodinu a podporoval záujmy Kráľovstva v Mexiku.

S Russellom sme si veľmi cenili výsadu slúžiť v odbočke v Mexiku. No všetko sa náhle zmenilo, keď som otehotnela. Táto novina nás zaskočila. Ale keďže sme vždy obdivovali rodičov, ktorí svoje deti vychovávali v pravde, s radosťou sme to prijali ako naše nové pridelenie. V októbri 1993 sa narodil Evan a o dva a pol roka sa narodila Gianna. Hoci si výchova detí vyžaduje dlhodobé úsilie, je pre nás vždy odmenou, keď naše deti, ktoré dnes majú jedenásť a osem rokov, dávajú v službe najavo svoju vieru.

Russell dnes slúži v regionálnom stavebnom výbore a ja som nedávno opäť začala slúžiť celým časom ako priekopníčka. Za uplynulých 20 rokov som mohla pomôcť 12 členom rodiny, ako aj 8 ďalším spoznať biblickú pravdu a slúžiť Jehovovi.

Keď sa ma deti pýtajú, či bolo pre mňa ťažké zanechať život v šoubiznise, citujem slová apoštola Pavla: „Naozaj to... všetko považujem za stratu pre vynikajúcu hodnotu poznania Krista Ježiša, svojho Pána. Preňho som zniesol stratu všetkého a považujem to za množstvo smetí, aby som získal Krista.“ ​(Filipanom 3:8) Som Jehovovi veľmi vďačná, že ma oslobodil od márneho života bez zmyslu a dovolil mi stať sa časťou jeho úžasného ľudu! Nikdy mu neprestanem ďakovať za nespočetné požehnania, ktoré som dostala prostredníctvom jeho Syna, Ježiša Krista. Často s radosťou spievam pieseň o mojom otcovi, ktorú som napísala. Som si istá, že ho opäť uvidím.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 10]

S rodičmi a bratom, keď som mala jeden rok

[Obrázok na stranách 12, 13]

Pri speve so skupinou Arturo Castro and His Castros 76

[Prameň ilustrácie]

Angel Otero

[Obrázok na strane 14]

S rodinou dnes

[Prameň ilustrácie na strane 10]

Activa, 1979