Ochotná prejsť mnoho kilometrov

ROZPRÁVA CLAIRE VAVYOVÁ

OSTROV Madagaskar, ktorý leží približne 400 kilometrov na východ od pobrežia Afriky na úrovni štátu Mozambik, je hornatá krajina s hustými dažďovými pralesmi. Ja som sa narodila vo východnej časti tohto ostrova v malej dedinke Betoko II. V roku 1987, keď som mala 15 rokov, som sa presťahovala do pobrežného mesta Mahanoro, kde som chodila do školy.

V Mahanore som bývala so svojím starším bratom Celestinom, ktorý začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Po dvoch rokoch som sa stala svedkyňou a rozhodla som sa robiť v službe Jehovovi Bohu všetko, čo je v mojich silách.

Idem za svojím cieľom

Jedným z mojich prvých cieľov bolo pomôcť svojej rodine v Betoku II. O tejto túžbe som pravidelne hovorila Jehovovi v modlitbe. No za svojou rodinou som mohla ísť len cez školské prázdniny. Bola to náročná stokilometrová cesta. Prvých 40 kilometrov bolo možné prejsť autom, ale zvyšných 60 kilometrov bola úzka horská cestička, po ktorej sa dalo ísť len pešo.

Musela som prejsť cez mnohé strmé kopce a na niektorých úsekoch bola cestička široká len na dĺžku môjho chodidla. Keď som sa vydala na cestu skoro ráno a kráčala som až do zotmenia, obyčajne som dokázala prejsť okolo 40 kilometrov. Niesla som pritom viac ako 15 kilogramov batožiny — niečo na hlave, niečo na chrbte a zvyšok v rukách. Niesla som hlavne biblickú literatúru pre svojich príbuzných a iných, ktorí by mali o ňu záujem. Ľuďom pozdĺž cesty som sa stala známou ako „tá s množstvom batožiny“.

Napriek môjmu nadšeniu ma členovia rodiny spočiatku nechceli počúvať, keď som im hovorila o svojej novonájdenej viere. Zakrátko sa to však zmenilo a začali mi klásť toľko otázok, že niekedy sme išli spať až o druhej ráno.

Nezabudnuteľná návšteva

V roku 1990 som prišla domov do Betoka II na prázdniny 24. decembra.  Moji blízki sa potešili, lebo si mysleli, že som s nimi prišla osláviť Vianoce. Ich radosť však vystriedalo sklamanie, keď som im vysvetlila, prečo sa k nim v oslave Vianoc nemôžem pripojiť. Nevedeli, ako to majú vysvetliť ostatným v našej zomknutej komunite. Videla som, že by som sa mala ujať iniciatívy a urobiť to sama. Ale ako?

Cítila som neistotu, zvlášť preto, že som bola príliš mladá. Kládla som si otázku, či by bolo dobré vysvetliť svoj postoj všetkým naraz, keď sa dedina nasledujúci deň zíde v kostole. Dlho a úpenlivo som sa modlila k Jehovovi a prosila som ho o vedenie. Môj starší brat Paul vyučoval v kostole, a tak som sa ho opýtala: „Myslíš, že by bolo dobré, keby som všetkým, ktorí prídu zajtra do kostola, vysvetlila, prečo neslávim Vianoce?“ Opýtal sa na to ostatných a potom mi oznámil, že s mojím návrhom súhlasia.

Keď nasledujúci deň skončili bohoslužby, poslali po mňa. Opäť som sa pomodlila k Jehovovi a vzala som si so sebou zásobu biblickej literatúry. Po úvodných slovách som sa všetkým poďakovala za to, že mi pomohli nadobudnúť hlbokú úctu k Biblii. Vysvetlila som im, že po presťahovaní sa do mesta som pokračovala v štúdiu Biblie a že som spoznala mnohé biblické pravdy, o ktorých nám nikto predtým nepovedal.

Využila som túto príležitosť na to, aby som vysvetlila biblickú nádej na večný život na rajskej zemi (Žalm 37:29; Zjavenie 21:3, 4), dôvod, prečo niektorí verní budú zo zeme vzatí do neba (Ján 14:2, 3; Zjavenie 5:9, 10; 14:1, 3), i biblické učenie o tom, že mŕtvi sú v stave podobnom spánku, nič si neuvedomujú, a teda nemôžu trpieť (Kazateľ 9:5, 10; Ján 11:11–14, 38–44). Poukázala som im tiež na to, že raní kresťania neslávili Vianoce a že táto oslava má pohanský pôvod.

Po mojom vysvetlení mnohí uznali, že to, čo som im povedala, je pravda. Niektorí mi dokonca kládli ďalšie otázky. Ukázala som im publikácie, ktoré som priniesla, a vysvetlila som im, že sú to biblické študijné pomôcky, ktoré vydali Jehovovi svedkovia. Povedala som im tiež, že ochotne pomôžem komukoľvek, kto by si prial študovať Bibliu. Mnohí prijali biblickú literatúru.

Prekvapujúce zistenie

Jedna žena, ktorú som nikdy predtým nestretla, prišla za mnou a povedala: „Moja sestra, ktorá žije v inej dedine, je rovnakého náboženstva ako ty.“ Prekvapená som sa spýtala: „A kde býva?“

„V Andranomafane,“ odpovedala. Tá dedina je od Betoka II vzdialená okolo 30 kilometrov.

Povedala som jej, že jej sestra pravdepodobne patrí k inému náboženstvu, lebo všetci svedkovia v tejto oblasti sa poznajú. No žena trvala na tom, že jej sestra ju učila to isté, čo som im hovorila v kostole. Vypýtala som si meno a adresu jej sestry a ihneď som sa chcela vydať na cestu do tej dediny. Matka ma však presvedčila, aby som nejaký deň počkala, lebo to bola náročná cesta a celú ju bolo treba prejsť pešo. O dva dni sme sa s bratom Charlesom vydali do Andranomafany.

Hneď ako sme tam prišli, opýtali sme sa dedinčanov, či tam žijú nejakí Jehovovi svedkovia. Bola som sklamaná, keď nám odpovedali:  „V tejto dedine sú len katolíci, letničiari a členovia nezávislej cirkvi.“

Potom sa ozvala jedna žena a povedala: „Ak hľadáte Jehovových svedkov, tak zrejme hľadáte Marceline s rodinou.“ To bolo presne to meno, ktoré mi povedala žena v našej dedine!

A tak niekto išiel po Marceline. Keď o chvíľu prišla, pôsobila trochu vystrašene. Celá dedina sa zhromaždila okolo nás, lebo všetci si mysleli, že sme nejaká oficiálna návšteva, ktorá sa s ňou prišla porozprávať. Neskôr som sa dozvedela, že jej rodinu v dedine pre jej ‚neortodoxné náboženstvo‘ prenasledovali.

Marceline nás zaviedla kúsok ďalej od ľudí, aby sme sa mohli nerušene rozprávať. Keď som sa jej opýtala, či je Jehovova svedkyňa, povedala mi, že áno. Nato išla a priniesla knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu, ktorú Jehovovi svedkovia kedysi používali ako biblickú študijnú pomôcku, a staršie vydania Strážnej veže. Všetku literatúru však mala ošúchanú a rozpadnutú. „Ktorý časopis ste študovali minulú nedeľu?“ opýtala som sa.

„Toto sú jediné Strážne veže, ktoré máme,“ odpovedala, „študujeme ich znovu a znovu.“ Až potom som jej prezradila, že aj ja som svedkyňa. Bola taká šťastná! Keď som jej povedala, že by som sa rada stretla s mužom, ktorý vedie ich zhromaždenia, vysvetlila mi, že býva v inej oblasti, ktorá je ešte ďalej.

Ďalšie príjemné zistenie

Nasledujúci deň sme sa s Marceline vydali na cestu, aby sme navštívili toho muža. Keď sme k nemu prišli, bol veľmi prekvapený a šťastný. Ukázalo sa, že je naozaj svedkom. Kedysi býval v pobrežnom meste Toamasina vzdialenom 200 kilometrov smerom na severovýchod. Keď však pred niekoľkými rokmi nečakane stratil zamestnanie, bol nútený vrátiť sa s rodinou do tejto oblasti. Po návrate začal zvestovať, viesť biblické štúdiá a usporadúvať zhromaždenia.

On i jeho rodina boli nadšení, že vidia posledné čísla Strážnej veže, ktoré som mala so sebou. Ukázala som im aj knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ktorá sa vtedy používala ako hlavná biblická  študijná pomôcka. Videli ju po prvý raz. Nasledujúcu nedeľu som išla do Andranomafany na ich zhromaždenie. Povzbudila som ich, aby sa skontaktovali s kanceláriou odbočky Jehovových svedkov v hlavnom meste Antananarivo, lebo o ich malej skupinke tam nikto nevedel.

Od januára 1991 som takmer každý mesiac chodievala z Mahanora do Andranomafany a nosila som im vždy najnovšie čísla Strážnej veže a iné publikácie. Cesta tam bola dlhá 130 kilometrov a asi 90 kilometrov som musela ísť pešo náročným terénom cez strmé kopce, hustý prales a za dažďa aj cez hrubú vrstvu šmykľavého blata.

Ako počet tých, ktorí potrebovali literatúru a časopisy, narastal, moja batožina bola stále ťažšia. Hoci na konci každej cesty som bola unavená a boleli ma svaly, pocit hlbokého uspokojenia a šťastia, ktorý som z toho mala, rozhodne stál za to. Vidieť nadšenie členov tejto skupiny vždy, keď dostali novú publikáciu, a byť svedkom toho, ako reagujú na biblickú pravdu, bolo pre mňa veľkou radosťou.

Služba celým časom

Prvého septembra 1992 som bola vymenovaná za priekopníčku, ako svedkovia nazývajú vo svojich radoch zvestovateľov celým časom. Slúžila som v Mahanore, ale udržiavala som písomný kontakt aj s mojimi príbuznými v Betoku II. Časom začali so mnou prostredníctvom listov študovať a žiadali ma, aby som sa vrátila do dediny a pomohla im. Bola som ochotná vrátiť sa, ale najprv som chcela mať istotu, že svoje rozhodnutie študovať Bibliu a robiť duchovný pokrok myslia vážne. A tak som ešte nejaký čas zostala v Mahanore.

V druhej polovici roku 1993 som mala výsadu zúčastniť sa na dvojtýždňovom školení pre priekopníkov v Antananarive. Po ňom mi ponúkli možnosť slúžiť ako zvláštna priekopníčka, čo by však znamenalo, že môžem byť pridelená do ktorejkoľvek časti krajiny. Rozhodla som sa túto ponuku neprijať, lebo som chcela pomôcť svojim príbuzným v Betoku II, ktorí žili ďaleko od najbližšieho zboru. A tak som sa vrátila do Mahanora a ďalej som slúžila tam.

Keď nás navštívil cestujúci dozorca, porozprávala som sa s ním o mojom návrate k príbuzným. V tom čase už bol v Andranomafane zbor, a tak mi navrhol, aby som išla tam. Tak som mohla byť spojená so zborom a zároveň zvestovať v Betoku II. Presťahovala som sa 1. septembra 1994. Ešte v ten mesiac môj brat Paul, ktorý vyučoval náboženstvo, išiel so mnou na oblastný zjazd. Zakrátko bolo v Andranomafane 30 zvestovateľov a na nedeľné zhromaždenia chodilo priemerne 65 ľudí.

Ďalej chodím do vzdialených oblastí

Krátko po návrate do Betoka II boli štyria moji súrodenci spôsobilí zapojiť sa do zvestovateľského diela Jehovových svedkov a zanedlho sa dali pokrstiť. Po presťahovaní sa do Betoka II som pravidelne chodievala do Anosibe An’ala vyzdvihnúť literatúru a časopisy, čo znamenalo prejsť pešo 50 kilometrov tam a 50 kilometrov späť. Hoci to bola vyčerpávajúca cesta, stála za tú radosť, ktorú som mala z duchovného vzrastu v tej oblasti.

Dnes je v Betoku II prosperujúci zbor a na nedeľných zhromaždeniach sa zúčastňuje priemerne 45 ľudí. Všetci moji blízki príbuzní v tejto oblasti sú teraz svedkami a väčšina z nich sú pravidelní priekopníci. Mladší brat je zvláštnym priekopníkom. Prvého novembra 2001 aj mňa vymenovali za zvláštnu priekopníčku a poslali ma do dediny Antanambao-Manampotsy. No z Betoka II som odchádzala s radosťou v srdci.

Keď som v roku 1987 začala spoznávať biblické pravdy, bolo na Madagaskare menej ako 3000 svedkov. Teraz je ich tu vyše 14 000. Tak ako mnohí z nich, aj ja som vďačná za výsadu, že môžem využívať svoju silu na to, aby som prešla mnohé kilometre a pomohla ďalším ľuďom. Ďakujem Jehovovi, že požehnal moje úsilie v tomto ohľade.

[Obrázky na stranách 24, 25]

Často som chodievala pešo 60 kilometrov do mojej rodnej dediny a niesla som pritom viac ako 15 kilogramov batožiny

[Obrázok na strane 25]

Môj starší brat Paul

[Obrázok na strane 26]

Môj brat Charles

[Obrázok na strane 26]

S niektorými členmi mojej rodiny. Všetci sú teraz Jehovovými svedkami