Capoeira — tanec, šport či bojové umenie?

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Brazílii

„Rovnováha a ohybnosť akrobacie, ladnosť a sila tanca, rýchlosť i rafinovanosť boja a rytmus hudby.“

TÝMITO slovami jeden pisateľ charakterizoval podstatu brazílskeho umenia nazývaného capoeira. Podľa ďalšieho pisateľa sa capoeira stala „skutočne svetovým fenoménom“.

Choreograf a odborník Edward Lunda považuje capoeiru za „jedinečné spojenie tanca, bojového umenia, hry a rituálu“. The New Encyclopædia Britannica ju charakterizuje ako „ľudový tanec“. Ako sa praktizuje? Hráči a diváci utvoria kruh, v ktorom „oproti sebe stoja dvaja muži a napodobňujú útočné údery a obranné postoje ‚boja‘ v rytme berimbau, hudobného nástroja pripomínajúceho luk“.

Pôvod capoeiry nie je úplne jasný, ale väčšina odborníkov je presvedčená, že capoeira má korene v afrických kmeňových tancoch a rituáloch. Do Brazílie sa zrejme dostala počas obchodovania s otrokmi. Tento tanec desaťročia praktizovali otroci — aj napriek tomu, že otrokári potláčali africkú kultúru.

Keď bolo v roku 1888 v Brazílii zrušené otroctvo, podľa jedného brazílskeho pisateľa „si novoprepustení otroci nenašli miesto v existujúcom spoločensko-ekonomickom poriadku“. Viedlo to k tomu, že mnohí bývalí otroci sa pridali k zločineckým gangom a capoeira sa stala formou násilných pouličných bojov. Tieto gangy vyzbrojené nožmi a palicami ohrozovali celé okolie.

Časopis Planet Capoeira pripúšťa, že pouličná forma tanca bola „drsná“. Vysvetľuje: „Jej učitelia odstránili všetky pekné pohyby, ktoré sa nedali využiť v skutočnom boji. Napríklad kopnutia boli nižšie a namierené skôr na telo než na hlavu. Ruky sa rôznymi spôsobmi používali na oklamanie alebo na rozdávanie úderov, či na zasiahnutie očí prstami. Nepoužívala sa hudba ani mlynské kolesá a z akrobatických prvkov ostali iba tie, ktoré sa dali využiť v boji.“ Preto neprekvapuje, že capoeira bola v roku 1890 celonárodne zakázaná. Usvedčeným capoeiristom hrozilo väzenie, až 300 úderov bičom a dokonca deportácia.

V 30. rokoch 20. storočia Manuel dos Reis Machado, známy v kruhoch capoeiristov ako Mestre Bimba, založil akadémiu na výučbu tohto umenia. Samozrejme, keďže capoeira bola stále ilegálna, verejne nepriznal, že ju vyučuje. Keď v roku 1937 capoeira získala sympatie brazílskeho prezidenta Getúlia Vargasa, bola uznaná za brazílsky šport. Dnes sa podľa odhadov capoeire venuje 2 500 000 Brazílčanov, pričom sa vyučuje v mnohých verejných inštitúciách, napríklad  v školách, na univerzitách a policajných akadémiách.

Ľudový tanec alebo bojové umenie?

Hoci capoeira má tanečné pohyby, mnohí ju stále považujú za bojové umenie. Augusto, ktorý sa učil capoeiru so svojím otcom, je presvedčený, že „napriek tomu, že je to forma tanca, vyvoláva násilie a odporuje zásadám pokoja a lásky“. Hovorí: „V hneve by bolo ľahké použiť capoeiru a ublížiť niekomu.“ Aj keď sa hráči snažia vyhýbať telesnému kontaktu, zle načasovaný pohyb môže spôsobiť vážne zranenia.

Mnohí sú tiež presvedčení, že capoeira má silný náboženský podtón. Pedro Moraes Trindade, majster capoeiry z brazílskeho štátu Bahia, ju charakterizuje ako „splynutie tela a mysle“. Dodáva: „Ak sa na capoeiru pozeráte iba ako na šport, podceňujete jej históriu a filozofiu.“ Edmilson, ktorý sa venoval capoeire osem rokov v Niterói v štáte Rio de Janeiro, hovorí: „Niektoré chuly [úvodné piesne] a rituály spojené s capoeirou majú jasný súvis so špiritizmom.“

Pozorné preskúmanie biblických zásad viedlo už spomínaných mužov Edmilsona a Augusta k tomu, že sa capoeire prestali venovať. Dospeli k názoru, že ich duchovné a telesné zdravie je príliš cenné, než aby ho ohrozovali. Aj keď ich kedysi priťahoval nákazlivý rytmus a ladné pohyby capoeiry, usúdili, že nie je zlučiteľná s Bibliou, ktorá vedie ľudí k tomu, aby ‚sa už viac neučili vojne‘. — Izaiáš 2:4.

[Obrázok na strane 23]

Capoeira sa hrá v rytme „berimbau“ a „atabaque“, tradičných brazílskych hudobných nástrojov