Bola som rozhodnutá dosiahnuť svoj cieľ

ROZPRÁVA MARTHA CHÁVEZ SERNOVÁ

Jedného dňa som pri domácich prácach upadla do bezvedomia. Mala som vtedy šestnásť rokov. Keď som sa prebrala, ležala som v posteli. Bola som zmätená. Niekoľko minút som nič nevidela ani nepočula, cítila som len intenzívnu bolesť hlavy. Vyľakalo ma to. Čo sa mi stalo?

MOJI vyľakaní rodičia ma vzali k lekárke, ktorá mi predpísala vitamíny. Povedala, že záchvat bol dôsledkom nedostatku spánku. O pár mesiacov som zažila ďalší záchvat a potom zase ďalší. Porozprávali sme sa s iným lekárom, podľa ktorého boli moje ťažkosti nervového pôvodu, a dal mi lieky na upokojenie.

Ale záchvaty prichádzali častejšie. Opakovane som strácala vedomie a zakaždým som padla a poranila sa. Niekedy som si rozhrýzla jazyk a pery. Keď som sa prebrala, cítila som hroznú bolesť hlavy a nevoľnosť. Bolelo ma celé telo a zvyčajne som nebola schopná spomenúť si, čo sa stalo pred záchvatom. Aby som sa zotavila, často som si potrebovala jeden alebo dva dni poležať. Napriek tomu som verila, že tento problém je dočasný, že čoskoro bude všetko v poriadku.

Čo ovplyvnilo moje ciele

Keď som bola dieťa, naša rodina začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Venoval sa nám manželský pár zvláštnych priekopníkov, teda služobníkov celým časom, ktorí strávia veľa hodín mesačne tým, že vyučujú biblické pravdy druhých. Mohla som vidieť, aké potešenie im prináša táto služba. Keď som hovorila učiteľke a spolužiakom o biblických sľuboch, aj ja som začala pociťovať takú radosť.

Čoskoro sa mnohí z našej rodiny stali Jehovovými svedkami. Veľmi som sa tešila, keď som mohla zvestovať dobré posolstvo! Ako sedemročná som si dala cieľ stať sa zvláštnou priekopníčkou. V šestnástich rokoch som sa k tomuto cieľu priblížila, lebo som bola pokrstená. Potom prišli záchvaty.

Priekopnícka služba

Napriek mojim zdravotným problémom som stále cítila, že by som sa mohla stať služobníčkou celým časom. Ale keďže som mávala až dva záchvaty týždenne, niektorí v zbore si mysleli, že by som nemala na seba brať takú veľkú zodpovednosť. Bola som deprimovaná. Vtedy prišiel do nášho zboru manželský pár z mexickej odbočky Jehovových svedkov. Dozvedeli sa, že túžim byť priekopníčkou, a veľmi ma povzbudili. Ubezpečili ma, že moja choroba nemusí stáť v ceste priekopníckej službe.

A tak som bola prvého septembra 1988 vymenovaná za pravidelnú priekopníčku v mojom rodnom meste San Andrés Chiautla v Mexiku. Každý mesiac som strávila veľa hodín kázaním dobrého posolstva. Keď som pre záchvat nemohla zvestovať vonku, písala som ľuďom listy na biblickú tému, a tak som ich písomne povzbudzovala študovať Bibliu.

 Diagnóza

V tom období ma moji rodičia vzali k neurológovi, aj keď to bolo finančne veľmi nákladné. Ten mi diagnostikoval epilepsiu. Vďaka liečbe, ktorú som dostala, bolo moje ochorenie asi štyri roky pod kontrolou. Medzitým som mohla navštíviť školu priekopníckej služby. Povzbudenie, ktorého sa mi dostalo, roznietilo moju túžbu slúžiť tam, kde je potrebných viac evanjelistov.

Moji rodičia vedeli, ako veľmi túžim rozšíriť svoju službu. Keďže moja choroba bola viac-menej pod kontrolou, dovolili mi ísť do Zitácuara v štáte Michoacán, asi 200 kilometrov od domova. Spoločenstvo iných priekopníkov v tomto pridelení mi pomohlo ešte viac si ceniť službu celým časom.

No po dvoch rokoch v Zitácuare sa záchvaty objavili znovu. Keďže som potrebovala lekársku starostlivosť, sklamaná a skľúčená som sa vrátila k rodičom. Zašla som za neurológom, ktorý zistil, že lieky, ktoré užívam, mi ničia pečeň. Začala som hľadať iné spôsoby liečby, pretože sme si už nemohli dovoliť konzultácie u špecialistu. Môj stav sa zhoršoval a musela som priekopnícku službu ukončiť. Pri každom záchvate som mala pocit, akoby sa mi môj cieľ vzďaľoval. Ale keď som si čítala žalmy a obracala sa k Jehovovi v modlitbe, cítila som jeho útechu a silu. — Žalm 94:17–19.

Dosahujem svoj cieľ

V najhoršom štádiu choroby som mala dva záchvaty za deň. Potom nastal obrat. Jeden lekár mi nasadil inú liečbu a dlhší čas som sa cítila lepšie. A tak som sa prvého septembra 1995 opäť mohla ujať priekopníckej služby. Môj zdravotný stav sa stabilizoval, a tak som sa po dvoch rokoch bez jediného epileptického záchvatu uchádzala o zvláštnu priekopnícku službu. To znamenalo venovať službe ešte viac času a ísť tam, kde by to bolo potrebné. Predstavte si, ako som sa cítila, keď som bola schválená! Dosiahla som cieľ, ktorý som si dala ešte ako dieťa.

Prvého apríla 2001 som začala slúžiť na novom mieste, v malej dedine v horách štátu Hidalgo. V súčasnosti slúžim v malom mestečku v štáte Guanajuato. Musím si dávať veľký pozor, aby som užívala lieky a dostatočne odpočívala. Dávam si pozor na stravu, hlavne čo sa týka tukov, kofeínu a konzervovaných potravín. Snažím sa vyhýbať silným emóciám, ako je hnev či prílišné starosti. Ale táto prísna životospráva mi pomáha. Odkedy slúžim ako zvláštna priekopníčka, mala som len jeden záchvat.

Keďže som slobodná a bez rodinných záväzkov, túžim vo zvláštnej priekopníckej službe pokračovať. Nachádzam útechu v poznaní, že ‚Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na našu prácu a na lásku, ktorú sme prejavovali jeho menu‘. Akú lásku nám Jehova prejavuje tým, že nevyžaduje to, čo mu nemôžeme dať! Pochopenie tejto pravdy mi pomohlo získať vyrovnanosť, pretože ak by ma zdravotný stav opäť prinútil skončiť s priekopníckou službou, viem, že Jehova bude s mojou službou stále spokojný, ak ju budem vykonávať celou dušou. — Hebrejom 6:10; Kolosanom 3:23.

To, že sa každý deň delím o svoju vieru s ďalšími, ma skutočne posilňuje. Pomáha mi to tiež, aby som sa v mysli zameriavala na požehnania, ktoré pre nás Boh prichystal do budúcnosti. V Biblii je sľub, že v novom svete nebudú choroby a „nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa [pominú].“ — Zjavenie 21:3, 4; Izaiáš 33:24; 2. Petra 3:13.

[Obrázky na strane 26]

Asi 7-ročná (hore); asi 16-ročná, krátko po krste

[Obrázok na strane 27]

Zvestovanie s priateľkou