Prírodné katastrofy a ľudský faktor

KEĎ je auto dobre udržiavané, môže byť bezpečným dopravným prostriedkom. Ale ak vodič jazdí nešetrne a zanedbáva jeho údržbu, môže byť nebezpečné. V niektorých ohľadoch sa dá to isté povedať aj o planéte Zem.

Podľa názoru mnohých vedcov zmeny v atmosfére a oceánoch vyvolané ľudským faktorom spôsobili, že naša planéta už nie je bezpečným miestom, pretože prispievajú k častejším a ničivejším prírodným katastrofám. A budúcnosť nevyzerá o nič lepšie. „Nachádzame sa uprostred veľkého nekontrolovaného experimentu na jedinej planéte, kde môžeme žiť,“ písalo sa o klimatických zmenách v úvodníku časopisu Science.

Aby sme lepšie pochopili, ako môže ľudská činnosť vplývať na častosť a intenzitu prírodných katastrof, musíme získať určité vedomosti o základných prírodných javoch. Čo napríklad spôsobuje vznik takých silných búrok, ako sú hurikány?

Zemské výmenníky tepla

Zemský klimatický systém bol prirovnaný k zariadeniu, ktoré premieňa a distribuuje  slnečnú energiu. Keďže Slnko najviac zahrieva trópy, dochádza k rozdielu teplôt a atmosféra sa dostáva do pohybu. * Rotácia Zeme spôsobuje, že z tejto masy pohybujúceho sa vlhkého vzduchu sa tvoria víry a niektoré z nich vytvoria depresie, čiže oblasti nízkeho atmosférického tlaku. A z depresií môžu vzniknúť búrky.

Ak si všimnete, kadiaľ väčšinou prechádzajú tropické búrky, zistíte, že sa pohybujú smerom od rovníka — na sever alebo na juh — a mieria k chladnejším oblastiam. Búrky tak slúžia aj ako obrovské výmenníky tepla, ktoré zmierňujú podnebie. Ale keď teplota v hornej časti oceánu — „bojlera“ klimatického zariadenia — prekročí 27 °C, tropické búrky môžu nahromadiť dostatok energie, aby sa z nich stali cyklóny, hurikány alebo tajfúny, čo sú názvy pre ten istý jav v rôznych častiach sveta.

Z hľadiska strát na životoch spôsobil najhoršiu prírodnú katastrofu v dejinách Spojených štátov hurikán, ktorý 8. septembra 1900 postihol ostrovné mesto Galveston v Texase. Prívalové vlny si vyžiadali 6000 až 8000 životov v meste a až 4000 v priľahlých oblastiach a zničených bolo približne 3600 domov. V Galvestone nezostala ani jedna stavba, ktorá by nebola poškodená.

Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcom článku, v posledných rokoch bolo niekoľko silných búrok. Vedci skúmajú, či to nejako súvisí s globálnym otepľovaním, ktoré by mohlo spôsobovať, že búrky získavajú viac energie. No zmeny počasia môžu byť len jedným z príznakov globálneho otepľovania. Zdá sa, že sú tu aj ďalšie potenciálne ničivé následky.

Stúpajúca hladina morí a odlesňovanie

Podľa úvodníka časopisu Science „stúpla hladina morí za posledné storočie o 10 až 20 centimetrov... a môžeme očakávať ďalšie stúpanie“. Ako to môže súvisieť s globálnym otepľovaním? Výskumníci poukazujú na dve možnosti. Prvou je roztápanie polárnych a kontinentálnych ľadovcov, čo by mohlo zväčšovať objem oceánov. Druhou je rozpínanie vplyvom tepla — oceány sa otepľujú a ich objem sa zväčšuje.

Malé tichomorské ostrovy Tuvalu už podľa všetkého pociťujú účinok stúpajúcej hladiny. Časopis Smithsonian uvádza, že podľa údajov zhromaždených na atole Funafuti tu hladina mora stúpla „za posledných viac ako desať rokov ročne v priemere o 5,6 milimetra“.

V mnohých častiach sveta je nárast obyvateľstva príčinou rozširovania mestských oblastí, zvyšovania počtu chudobných štvrtí a väčšieho ničenia životného prostredia. Tento vývoj môže mať vplyv na to, že prírodné katastrofy sú ničivejšie. Uvažujme o niektorých príkladoch.

 Haiti je ostrovná krajina s veľkým počtom obyvateľov a odlesňovanie tam má dlhú históriu. Podľa jednej nedávnej novinovej správy sú síce na Haiti vážne ekonomické, politické a spoločenské problémy, ale nič z toho neohrozuje krajinu viac ako odlesňovanie. Táto hrozba sa stala tragickou skutočnosťou v roku 2004, keď silné dažde spôsobili prívaly bahna, ktoré si vyžiadali tisícky životov.

Ázijské vydanie časopisu Time poukazuje na „globálne otepľovanie, priehrady, odlesňovanie a farmársku metódu vytínania a vypaľovania“ ako na činitele zhoršujúce prírodné katastrofy, ktoré sužujú južnú Áziu. Odlesňovanie môže spôsobiť aj opačný extrém, vyvolať väčšie sucho, pretože odlesnená pôda vysychá rýchlejšie. V posledných rokoch suchá v Brazílii a Indonézii prispeli k rekordným požiarom v lesoch, ktoré sú za bežných podmienok príliš vlhké na to, aby v nich vznikol požiar. No extrémy počasia nie sú ani zďaleka jedinou príčinou prírodných katastrof. Mnohé krajiny zažívajú katastrofy, ktoré majú zrod hlboko v útrobách zeme.

Keď sa trasie zem

Zemskú kôru tvoria dosky rôznych veľkostí, ktoré sa jedna voči druhej posúvajú. V kôre nastáva taký pohyb, že ročne sa môže vyskytnúť až niekoľko miliónov zemetrasení. Samozrejme, mnohé z nich ani nezaznamenáme.

Uvádza sa, že okolo 90 percent všetkých zemetrasení vzniká pri zlomoch na okrajoch dosiek. Zemetrasenia v iných častiach dosiek sú zriedkavé, ale keď vzniknú, môžu byť veľmi ničivé. Najsmrtonosnejším zaznamenaným zemetrasením bolo podľa odhadov to, ktoré v roku 1556 zasiahlo tri čínske provincie. Vyžiadalo si možno až 830 000 životov!

Zemetrasenia môžu mať aj vedľajšie smrtiace účinky. Napríklad 1. novembra 1755 zemetrasenie zrovnalo so zemou portugalské mesto Lisabon, v ktorom žilo 275 000 ľudí. Ale to nebol koniec hrôzy. Zemetrasenie spôsobilo  aj požiare a cunami, ktoré sa privalili z blízkeho Atlantického oceánu a mali podľa odhadov až 15 metrov. Nakoniec počet mŕtvych v meste presiahol 60 000.

No opäť treba pripomenúť, že rozsah takýchto katastrof závisí do určitej miery od ľudského faktora. Jedným z činiteľov je hustota obyvateľstva v ohrozených oblastiach. Andrew Robinson, autor knihy Earth Shock (Šokujúce javy na zemi), uvádza, že „takmer polovica veľkých miest na svete leží v seizmicky aktívnych oblastiach“. Ďalším činiteľom sú budovy, respektíve materiály, z ktorých sú postavené, a kvalita konštrukcie. Príliš často platia slová, že ľudí nezabíja zemetrasenie, ale budovy. Čo však môžu robiť ľudia, ktorí sú takí chudobní, že si nemôžu postaviť domy odolné voči zemetraseniu?

Sopky budujú i ničia

„Keď čítate tieto slová, pravdepodobne vybuchuje najmenej 20 sopiek,“ uvádza sa v správe Smithsonovho inštitútu v Spojených štátoch. Všeobecne povedané, podľa teórie tektonických dosiek sa zemetrasenia a sopky vyskytujú v podobných oblastiach — v riftoch (trhlinách), najmä v oceánskych riftoch, v zemskej kôre, kde cez praskliny stúpa magma zo zemského plášťa, a v subdukčných zónach, kde sa jedna doska podsúva pod druhú.

Najväčšou hrozbou pre ľudí je sopečná činnosť vznikajúca v subdukčných zónach, a to pokiaľ ide o frekvenciu zaznamenaných výbuchov, ako aj o ich výskyt blízko obývaných oblastí. Lem Tichého oceánu, takzvaný veľký ohnivý veniec, je posiaty stovkami takýchto sopiek. Niekoľko ich možno nájsť aj na horúcich škvrnách, ktoré sú vzdialené od okrajov dosiek. Zdá sa, že Havajské ostrovy, Azory, Galapágy a Ostrovy spoločnosti sú výsledkom pôsobenia sopečnej činnosti horúcich škvŕn.

Sopky v skutočnosti hrajú v dejinách zeme dlhodobú a tvorivú úlohu. Podľa webovej stránky jednej univerzity je až „90 % všetkých kontinentov a oceánskych paniev výsledkom sopečnej činnosti“. Ale prečo sú niektoré erupcie také extrémne ničivé?

Erupcie sa začínajú stúpaním magmy z horúcich útrob zeme. Z niektorých sopiek iba pomaly vyteká láva, ktorá sa málokedy pohybuje tak rýchlo, že by zastihla ľudí nepripravených. Ale pri výbuchu iných sopiek sa uvoľní viac energie než pri výbuchu jadrovej bomby! K základným činiteľom, ktoré určujú silu sopky, patrí zloženie a viskozita roztavenej hmoty, ktorá sa zhromažďuje v sopke, a množstvo plynov a prehriatej vody rozptýlených v hmote. Ako sa magma blíži k povrchu, voda a plyn sa rýchlo rozpínajú. Pri určitom zložení magmy je účinok podobný, ako keď  pri otváraní plechovky vystrekne bublinkový nápoj.

Našťastie sopky pred výbuchom často vysielajú varovné signály. Tak to bolo aj v roku 1902 so sopkou Mont Pelée na karibskom ostrove Martinik. No v blízkom meste St. Pierre sa schyľovalo k voľbám a politici povzbudzovali ľudí, aby zostali, hoci na mesto padal popol, ľudia pociťovali nevoľnosť a zmocňoval sa ich strach. Väčšina obchodov už bola niekoľko dní zatvorená!

Ôsmeho mája, na Nanebovstúpenie Pána, išli mnohí ľudia do katolíckej katedrály, aby sa modlili o ochranu pred sopkou. V to ráno krátko pred ôsmou hodinou sopka Mont Pelée vybuchla a vyvrhla zo seba žeravú masu pyroklastického materiálu — popola, kusov lávy, sopečného skla, pemzy a prehriateho plynu —, ktorý mal teplotu od 200 do 500 °C. Vytvoril sa tmavý smrtiaci mrak, ktorý sa držal pri zemi a rútil sa dolu sopkou a zahalil mesto. Usmrtil takmer 30 000 ľudí, roztavil kostolný zvon a podpálil lode v prístave. Bola to najsmrtonosnejšia erupcia 20. storočia. No nemuselo to tak byť, keby ľudia poslúchli varovné signály.

Budú sa prírodné katastrofy vyskytovať čoraz častejšie?

Medzinárodná federácia Červeného kríža a Červeného polmesiaca v Správe o katastrofách vo svete za rok 2004 uvádza, že za posledné desaťročie sa počet katastrof spôsobených počasím a geofyzikálnou činnosťou zvýšil o 60 percent. „To ukazuje, že ide o dlhodobejší trend,“ píše sa v tejto správe vydanej pred katastrofou, ktorú 26. decembra spôsobili vlny cunami v Indickom oceáne. Je isté, že ak sa v ohrozených oblastiach bude naďalej zvyšovať počet obyvateľov a lesov bude stále ubúdať, nemáme veľa dôvodov na optimizmus.

Okrem toho mnohé priemyselne rozvinuté krajiny vypúšťajú do ovzdušia stále viac skleníkových plynov. Podľa úvodníka časopisu Science odkladať zníženie emisií „je ako odmietať liek proti rozvíjajúcej sa infekcii: neskôr s tým budú zaručene spojené väčšie výdavky“. V súvislosti s týmito výdavkami jedna kanadská správa o zmiernení následkov katastrof uviedla: „Môžeme vyhlásiť, že klimatické zmeny sú najrozsiahlejším a najďalekosiahlejším environmentálnym problémom, aký kedy muselo medzinárodné spoločenstvo riešiť.“

Medzinárodné spoločenstvo sa však v súčasnosti nevie zhodnúť ani na tom, či ľudská činnosť prispieva ku globálnemu otepľovaniu, a nieto ešte na tom, ako tento problém riešiť. Táto situácia nám pripomína pravdivé slová z Biblie: „Človeku nepatrí... aby riadil svoj krok.“ ​(Jeremiáš 10:23) Ale ako uvidíme v nasledujúcom článku, situácia nie je beznádejná. Súčasné ťažkosti vrátane búrlivých podmienok v ľudskej spoločnosti sú len ďalším dôkazom, že úľava je blízko.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 6]

KEĎ NA POLI NERASTIE LEN KUKURICA

V ROKU 1943 jeden farmár v Mexiku zistil, že na jeho farme rastie okrem kukurice aj niečo iné. Na svojom poli zbadal v zemi trhliny. Nasledujúci deň už bola z trhlín malá sopka. V priebehu týždňa kužeľ sopky vyrástol do výšky 150 metrov a o rok mal už 360 metrov. Napokon dosiahol výšku 430 metrov a jeho vrchol je v nadmorskej výške 2775 metrov. V roku 1952 táto sopka nazvaná Paricutín náhle prestala vybuchovať a odvtedy je nečinná.

[Prameň ilustrácie]

U. S. Geological Survey/​Photo by R. E. Wilcox

[Rámček/obrázok na strane 8]

KEĎ BOH ZACHRÁNIL NÁRODY PRED KATASTROFOU

HLADOMOR je tiež prírodnou katastrofou. Jeden z prvých zaznamenaných hladomorov nastal v starovekom Egypte v čase Jozefa, syna Jakoba, čiže Izraela. Hlad trval sedem rokov a postihol Egypt, Kanaan a iné krajiny. Neviedol však k masovému vyhladovaniu, pretože Jehova predpovedal tento hlad sedem rokov vopred. Odhalil tiež, že týchto sedem rokov do začatia hladu bude v Egypte obdobím hojnosti. Pod dohľadom bohabojného Jozefa, ktorý bol Božím vedením ustanovený za ministerského predsedu a správcu potravín, Egypťania uskladnili toľko obilia, že ho „prestali počítať“. Vďaka tomu mali Egypťania dostatok jedla nielen pre seba, ale aj pre ‚ľudí z celej zeme‘ vrátane Jozefovej rodiny. — 1. Mojžišova 41:49, 57; 47:11, 12.

[Obrázky na strane 7]

HAITI 2004 Chlapci nesú pitnú vodu zaplavenou ulicou. Intenzívne odlesňovanie prispelo k obrovským prívalom bahna

[Pramene ilustrácií]

Pozadie: Sophia Pris/​EPA/​Sipa Press; vložený obrázok: Carl Juste/​Miami Herald/​Sipa Press

[Obrázok na strane 9]

Mnohé krajiny naďalej vypúšťajú do ovzdušia skleníkové plyny

[Prameň ilustrácie]

© Mark Henley/​Panos Pictures