Z luxusu nevyhnutnosť — história mydla

LEN málo výrobkov je takých bežných a užitočných ako mydlo. Od útleho detstva až do staroby je súčasťou nášho každodenného života. Odkedy bolo mydlo v dávnej minulosti prvýkrát vyrobené, prestalo byť luxusom a postupne sa stalo každodennou nevyhnutnosťou.

Jeden chemik v 19. storočí vyhlásil, že množstvo spotrebovaného mydla je spoľahlivým ukazovateľom bohatstva a civilizovanosti národa. Dnes je mydlo neodmysliteľne spojené s hygienou a s dobrým zdravím. Ako sa tento dôležitý produkt stal súčasťou každodenného života?

V staroveku

O používaní mydla pri osobnej hygiene v období pred naším letopočtom máme len málo dôkazov. Je pravda, že Roháčkov preklad Biblie v Jeremiášovi 2:22 uvádza: „Keby si sa umyla hoci lúhom a keby si aj spotrebovala na seba mnoho mydla.“ No s najväčšou pravdepodobnosťou sa tu nehovorí o mydle v takej podobe, v akej ho poznáme dnes — či už ako kocky, prášok, alebo v inej forme. Jeden moderný preklad uvádza prorokove slová takto: „Nabrala si veľké dávky lúhu“, čo je alkalický čistiaci prostriedok, ktorý sa podstatne líši od mydla, ktoré používame dnes.

Pre Grékov a neskôr Rimanov bolo typické, že pri kúpaní používali vonné oleje. Je možné, že sa naučili vyrábať mydlo od Keltov. Rímsky pisateľ prvého storočia Plínius Starší vo svojom diele Historia naturalis (Prírodoveda) používa galské slovo saipo, od ktorého je zrejme odvodené slovo pre mydlo v anglickom, francúzskom, nemeckom, portugalskom, rumunskom a španielskom jazyku.

Z nasledujúcich storočí máme len niekoľko zmienok o používaní mydla, hoci počas stredoveku sa Taliansko, Španielsko a Francúzsko stali strediskami jeho výroby. Zdá sa však, že napriek úsiliu o veľkovýrobu sa mydlo v Európe používalo len veľmi zriedkavo. Keď v roku 1672 istej aristokratke poslal jeden jej ctiteľ z Nemecka ako darček talianske mydlo, považoval za vhodné priložiť k nemu dokonca podrobný opis toho, ako má tento záhadný výrobok používať!

Začiatky výroby mydla

Jeden z prvých podrobných návodov na výrobu mydla sa nachádza v istej zbierke remeselníckych výrobných tajomstiev z 12. storočia. Technológia výroby mydla sa v priebehu rokov v podstate nezmenila. Oleje a tuky rôzneho pôvodu sa varili v žieravom alkalickom roztoku, čím vzniklo čisté mydlo. Táto reakcia sa nazýva saponifikácia.

Pochopiteľne, kvalita vyrobeného mydla závisela od použitých surovín. Spočiatku sa na jeho výrobu používal drevený popol a živočíšne tuky. Z týchto zložiek vyrábali prví americkí osadníci  jemné hnedé rôsolovité mydlo pre svoju každodennú potrebu. Hovädzí a baraní loj bol v tom čase hlavnou zložkou pri výrobe mydla i sviečok, a preto podomoví obchodníci často vyrábali a predávali oba výrobky. Pridaním soli pred koncom výrobného procesu mohli vyrobiť pevné, ľahko prenosné kocky, ktoré obohatili vôňou levandule, gaultérie alebo rasce.

V južnej Európe sa na výrobu tradičných mydiel používal olivový olej. V chladnejších oblastiach výrobcovia mydiel aj naďalej používali loj. Niektorí sa dokonca priklonili k rybiemu tuku. Hoci tieto mydlá boli vhodné na pranie, na kúpanie neboli práve žiaduce! Tuky a oleje sú však len časťou príbehu výroby mydla.

Od ručnej výroby k priemyselnej

Alkália potrebná na výrobu mydla sa po stáročia získavala z popola vybraných druhov rastlín vrátane morských rias. V Španielsku sa alkalický popol vyrábal pálením slanobyle draslomilnej. Zmiešaním popola s olivovým olejom, ktorý sa tu vyrábal, vzniklo vysokokvalitné biele mydlo zvané kastílske mydlo.

V 18. storočí vzrástol medzinárodný dopyt po potaši, ktorá sa používala pri výrobe mydla, skla a strelného prachu. * Okolo roku 1790 vyvinul francúzsky chirurg a chemik Nicolas Leblanc metódu výroby alkálie z kuchynskej soli. Neskôr sa chemikom podarilo vyrobiť zo soľného roztoku hydroxid sodný. Tento vývoj pripravil cestu priemyselnej výrobe mydla.

Mydlo si získava dobrú povesť

Koniec 19. storočia bol obdobím významných reforiem v úsilí vzdelávať ľudí v oblasti zdravia a hygieny. V tom čase však mydlo bolo stále nepríjemnou hnedou hmotou so zvyškami surovej alkálie, ktorá dráždila pokožku. Mydlo sa ešte vždy vyrábalo ručne, varilo sa vo varných kotloch. Na verejnosť sa dostalo v podobe bezmenných kociek, ktoré musel predavač krájať na kusy a predávať na váhu.

Niektoré mydlá vytvárali bohatú penu, ale vylučovali kvapky oleja, ktorý zanechával na rukách mastnotu a po čase začal nepríjemne zapáchať. Výrobcovia mydiel, ktorí stále citlivejšie reagovali na dopyt verejnosti, začali používať prísady, ako napríklad citronelkovú silicu, aby príjemnou vôňou pripomínajúcou citrón prekryli odporný zápach.

Na obzore boli ďalšie zlepšenia. Populárnymi sa stali mydlá vyrobené z rastlinných olejov, ktoré mali lepšie vlastnosti. Revolúcia v preprave zabezpečila výrobcom mydla ľahší prístup k bohatým zdrojom vysokokvalitných surovín. Západná Afrika bola domovom palmy olejnej. Z jej dužinatých plodov sa získavala hmota svetlej farby podobná maslu, ktorá sa stala kľúčovou zložkou mydiel a kozmetických prípravkov. Z ostrovov Tichého oceánu  bola dovezená kopra, sušená dužina kokosového orecha, z ktorej sa získava kokosový olej. Pridaním exotických zložiek privezených z rôznych častí sveta si mydlo postupne začalo vylepšovať povesť.

Výrobcovia si uvedomovali, že človek prirodzene túži po čistote. Bolo potrebné presvedčiť spotrebiteľov, že mydlo je nevyhnutnosťou. Čoskoro začali tvorcovia reklám spájať výrobky a ich účinky s takými vecami, ako sú med, slnko a sneh. Iní použili známe umelecké diela, čím dodali svojim reklamám — a tým aj mydlu — nádych noblesnosti a kultivovanosti. Začiatkom 20. storočia sa mydlo predávalo na celom svete. Značnou mierou prispelo k rozvoju reklamného priemyslu. V roku 1894 sa slogany propagujúce mydlo objavili dokonca aj na zadnej strane poštových známok na Novom Zélande. Mydlo už malo dobrú povesť.

Súčasná výroba

Raná priemyselná výroba pozostávala z varenia zložiek v obrovskom otvorenom varnom kotli. Skúsený pracovník kontroloval výrobný proces pomocou lopatky. Podľa toho, ako sa mydlo kĺzalo po nahriatej lopatke, mohol posúdiť, či sú potrebné ďalšie úpravy v zložení alebo v procese.

Výroba mydla v súčasnosti pozostáva z troch základných krokov. Prvým z nich je saponifikácia, pri ktorej chemickou reakciou rôznych olejov a tukov so zásadou vzniká zmes čistého mydla a glycerolu, ktorá obsahuje okolo 30 percent vody. Pri tomto kroku sa ešte občas stretneme s metódou varného kotla, ale väčšina súčasných výrobcov mydla používa automatizované spôsoby saponifikácie. Druhým krokom je vysušovanie. Pri procese sušenia teplom, vákuom a sprejom sa čisté mydlo premení na malé guľôčky, ktoré obsahujú len asi 12 percent vody. Tretí, posledný krok je finalizácia. Guľôčky sa zmiešajú s arómou, farbivom a ďalšími prísadami, ktoré dodajú mydlu jeho typické črty a vôňu. V mydlovom lise sa mydlo potom formuje a razí, čím nadobudne svoj charakteristický tvar. Dnešný spotrebiteľ sa dožaduje toho, aby mydlo obsahovalo viac ovocnej vône a bylinných výťažkov, a tak sa umývanie stáva osviežujúcejším, „prírodným“ zážitkom.

Hoci sa v porozumení chemických vlastností čistiacich prostriedkov a v ich výrobe dosiahol značný pokrok, tradičné mydlo je stále obľúbené. Málokto by popieral, že pre hygienu a dobré zdravie je používanie mydla nevyhnutné. V každom prípade je zvláštne, že v dobe, ktorá je taká poznamenaná nečistotou v morálnej a duchovnej oblasti, je fyzická čistota dostupnejšia než kedykoľvek predtým. Čistota zovňajšku je však najcennejšia vtedy, keď odráža čistotu vnútornej osobnosti.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

Raná výroba mydla v Severnej Amerike

[Obrázok na strane 13]

Obraz „Bubbles“ od Sira Johna E. Millaisa použitý ako reklama na mydlo

[Obrázok na strane 13]

Tradičná výroba mydla vo varnom kotli

[Pramene ilustrácií na strane 13]

Hore: Victoria & Albert Museum, London/​Art Resource, NY; dole: © Jeff Greenberg/​Index Stock Imagery