Keď sa v mene Krista prelievala krv

PREHRAŤ

Keď sa v mene Krista prelievala krv

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Mexiku

„Počas omší kňazi z kazateľníc kričali: ‚Synovia svätej matky cirkvi, do boja! Vláda chce zabrať kostoly!‘“ — Pedro Rosales Vargas, očitý svedok.

PREČO by sa mali nábožní ľudia pri obhajobe svojej viery chopiť zbraní? Čo sa môže stať, keď sa ľudia uchýlia k násiliu, aby obhájili svoje náboženstvo? Povstanie takzvaných cristeros v Mexiku nám umožní lepšie pochopiť tieto otázky.

Enciclopedia Hispánica vysvetľuje: „Cristeros je pomenovanie mexických katolíkov, ktorí sa v roku 1926 vzbúrili proti prezidentovi Plutarcovi Elíasovi Callesovi pre opatrenia, ktoré podnikol proti cirkvi. K nim patrilo napríklad zatvorenie náboženských centier a budov.“ Označenie cristeros pôvodne prisúdila povstalcom vláda pre ich bojový pokrik: „Nech žije Kristus Kráľ!“ No korene konfliktu siahajú ďaleko do minulosti.

Korene konfliktu

Reformné zákony, ktoré boli prijaté v polovici 19. storočia, boli opäť uvedené do platnosti v roku 1917. Cieľom týchto zákonov bolo okrem iného „znárodnenie nehnuteľností, ktoré vlastnila cirkev“. (Historia de México) Vláda zaviedla tieto zákony, aby zabránila katolíckej cirkvi zhromažďovať si bohatstvo a pôdu. Schválenie týchto zákonov okamžite viedlo k ostrým protestom zo strany duchovenstva. Vláda reagovala tak, že zatkla niekoľko kňazov.

Jedným z cieľov revolúcie v Mexiku (1910–1920) bolo dať pôdu chudobným. Preto mali byť podľa nových zákonov skonfiškované pozemky veľkostatkárom a mali byť rozdelené chudobným. Išlo vlastne o pozemkovú reformu. Duchovenstvo vo všeobecnosti si prialo do tejto záležitosti zakročiť. Veď nové zákony sa týkali i vplyvných duchovných, ktorí vlastnili veľa pozemkov. Cirkev hlásala, že nie je proti prerozdeľovaniu pozemkov, ale propagovala plán odlišný od vládneho zámeru.

Niektorí ľudia boli napriek tomu presvedčení, že cirkev sa zaujíma len o záujmy veľkostatkárov vrátane bohatých duchovných. Na druhej strane tu boli niektorí kňazi, ktorí podporovali rozdelenie pozemkov chudobným. Nezhoda v cirkvi len zväčšila rozkol medzi cirkvou a vládou.

Začiatkom roku 1925 Plutarco Elías Calles, ktorý krátko predtým nastúpil do úradu prezidenta Mexickej republiky, začal tvrdo presadzovať uplatňovanie článkov novej ústavy, ktoré sa týkali cirkvi. Napríklad vykázal z Mexika mnoho katolíckych kňazov zo zahraničia. Navyše bol zatknutý mexický arcibiskup po tom, čo vyhlásil, že cirkev bude bojovať proti antiklerikálnym článkom ústavy. Niektoré cirkevné budovy boli skonfiškované. Mnohí verili, že cieľom týchto krokov je zabrániť, aby veľké sumy mexických peňazí neskončili v Ríme.

V júli 1926 nariadili mexickí biskupi pozastavenie bohoslužieb v kostoloch. Vláda považovala tento krok za politickú lesť, ktorá mala poštvať masy ľudí proti vláde. Nech už to bolo akokoľvek, pozastavenie bohoslužieb rozdúchalo plamene tragického povstania cristeros.

Vypuknutie vojny

Tisícky katolíkov podnecovaných kňazmi bojovali za svoje náboženstvo. Štandardou, ktorú so sebou niesli, bol obraz Panny Márie Guadalupskej. Aj keď niektorí cristeros očakávali, že cirkevní hodnostári povstanú na obranu cirkvi, veľká väčšina biskupov a kňazov sa do boja nezapojila, lebo sa báli odvety zo strany vlády. Miesto toho väčšina z nich hľadala útočište mimo bojiska v domovoch bohatých rodín, zatiaľ čo bežný ľud pokračoval v násilnom náboženskom povstaní.

No niektorí kňazi aktívne podporovali jednu či druhú stranu. Podľa knihy La Cristiada (1. zväzok, La guerra de los cristeros) až sto katolíckych kňazov odporovalo bojovníkom cristeros, zatiaľ čo štyridsiati aktívne podporovali ozbrojený boj. Ďalší piati kňazi sa do boja osobne zapojili.

Následky povstania boli katastrofálne. V mnohých oblastiach nastala extrémna chudoba. Navyše cristeros násilím prinútili mnohých mladých mužov bojovať. Pribúdali správy o tom, že v mnohých rodinách sa pravidelne objavovali cristeros i vládne vojská a žiadali o jedlo. A obe bojujúce strany znásilňovali a zabíjali, a tak rodiny prišli o svojich milovaných.

Cristeros i vládne vojská boli zodpovedné za ukrutnosti, okrem iného aj za vraždy mnohých ľudí, ktorí sa nezaplietli do konfliktu. Napokon, obraz o situácii nám dotvárajú chladné čísla — počas troch rokov ozbrojeného boja bolo zabitých najmenej 70 000 ľudí.

Zastavenie bojov

Po tom, ako bola v júni 1929 dosiahnutá formálna dohoda medzi katolíckou cirkvou a vládou, sa konflikt utíšil a do augusta sa boje skončili. Ale bojovníci cristeros sa rokovaní nezúčastnili a nevedeli pochopiť, ako sa mohla cirkev poddať vláde, ktorú mnohí považovali za nepriateľa božskej autority. Znechutení, ale poslušní nariadeniam duchovenstva, sa cristeros napokon vzdali a vrátili sa do svojich domovov. Vláda sľúbila, že bude tolerantnejšia a dovolí, aby sa znovu začali omše. No zákony obmedzujúce náboženstvá zostali nezmenené.

Povstanie cristeros je občas opisované ako pokus niektorých z katolíckej cirkvi o navrátenie moci, ktorú cirkev mala v období pred reformnými zákonmi. Napriek vojne zostali tieto zákony v platnosti až do roku 1992, keď bol prijatý zákon týkajúci sa náboženských spoločností. Doteraz panuje v Mexiku značná nedôvera k náboženským spoločnostiam. Kňazi i náboženskí služobníci majú stále zakázanú účasť na politike, a hoci náboženské organizácie môžu v súčasnosti vlastniť majetok, cirkevný majetok získaný pred rokom 1992 patrí naďalej vláde. No tento zákon nezabránil mnohým kňazom v Mexiku zapájať sa do politických záležitostí.

Čo sa vzburou dosiahlo?

Dosiahli cristeros trvalé dobro tým, že sa uchýlili k zbraniam na obranu svojej viery? María Valadezová, ktorá toto nepokojné obdobie prežila, hovorí: „Som presvedčená, že všetko to zabíjanie bolo zbytočné. Bolo hlúpe.“ Pedro Rosales Vargas, spomenutý v úvode, o smutných následkoch vojny povedal: „Ľudia zabíjali svojich blížnych, dokonca i z vlastného náboženstva. Tak som sa stal sirotou — zabili mi otca.“

Bolestné poučenie z povstania cristeros nezabránilo tomu, aby náboženské cítenie neroznietilo ďalšie konflikty, napríklad v Severnom Írsku a v bývalej Juhoslávii. Len život podľa čistého náboženstva, ktoré hlásal Kristus, môže zabrániť takejto tragédii. Ježiš prikázal svojim nasledovníkom, aby zostali oddelení od politiky, aby neboli „časťou sveta“. (Ján 17:16; 18:36) Apoštolovi Petrovi, ktorý chcel násilím zabrániť, aby bol Ježiš zatknutý, povedal: „Daj svoj meč späť na miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ — Matúš 26:52.

Ako kresťania reagujú na útlak?

Znamená to, že praví kresťania nemajú nič robiť, ak je ich sloboda uctievania ohrozená? Nie. Keď boli kresťania v prvom storočí prenasledovaní, v niektorých prípadoch sa bránili dostupnými zákonnými prostriedkami. Odvolávali sa na súdy. A aj keď boli vo väzení, nevzdali sa svojej viery ani neurobili vo svojej politickej neutralite žiadne ústupky. — Skutky 5:27–42.

Raní kresťania za žiadnych okolností nesiahli po zbraniach, aby upevnili svoje náboženské práva násilím. Praví kresťania nezabíjajú ľudí žiadneho iného náboženstva, o to menej svojich spoluveriacich. Držia sa učenia svojho Majstra: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ — Ján 13:35.

[Obrázok na strane 12]

Dvaja cristeros s kňazom

[Prameň ilustrácie]

[Obrázok na strane 13]

Prezident Plutarco E. Calles

[Prameň ilustrácie]

[Obrázok na strane 13]

Niektorí z vodcov povstania

[Prameň ilustrácie]

PREBUĎTE SA!